Záhada Hudcovič 1/6

Ráno bolo, podľa očakávaní, veľmi náročné. Dievčatá v noci pospali v rôznych polohách po celej izbe, len Žofia ležala s hlavou pevne položenou na zavretej záchodovej mise v kúpeľni. Po izbe sa ozýval zvuk ťažkého dýchania, občas niektorá niečo zamrmlala zo sna. Prvá sa zobudila Cilka.
Vyhrabala sa z postele a pozrela na ostatné, ktorým sa zrejme spalo veľmi dobre aj na tvrdej dlážke.
Atila bola pod stolom a pod rukou mala stále fľašku vína. Cez jej brucho mala prehodené nohy Jožka a tiež spala ako zabitá. Ferka mala hlavu opretú o kvetináč a nohy v podivnej polohe vyložené na posteli. Len Anička spala kľudne v svojej posteli, akoby sa večer nič nedialo.
„Dobré ráno, baby!“
Cilka pri pohľade na hodinky vedela, že musí konať, inak nebudú raňajky. Na jej výkrik len mierne otočila hlavu Jožka.
„Uááá, strašidlo!“ skríkla Cila keď zbadala Jožkinu opuchnutú tvár s kruhmi pod očami, nehovoriac o odstávajúcich vlasoch.
„Čo... kde?“ Jožka bola očividne ešte stále „nebohá“.
„Prečo hulákaš, Cecília?“
Spod stola sa začala hrabať Atila a pritom si celou silou buchla hlavu o kamennú konštrukciu.
„Aú!“ zaujúkala a zhodila zo seba Jožku, ktorá sa tiež snažila postaviť, no po druhom pokuse to vzdala.
„Ale nič,“ mávla rukou Cilka a podišla k Ferke na zemi. Prudko ňou zatriasla.
„Bolí ma hlava!“ skríkla len a zošuchla hlavu z kvetináča. Medzitým sa Atile podarilo postaviť zo zeme, ale radšej sa chytila kresla, aby zase nespadla.
„V noci som počula červotoče!“ oznámila a sadla si, pričom si chytila rukou čelo.
„Aj to šušťalo?“ zaujímala sa Cecília.
„Škriabalo to na drevo a stále zosilovalo a ...“ nenachádzala vhodné slová na opísanie nočného zážitku.
„Asi si mala poriadne haluze!“ zahundrala Ferka a prehodila sa na druhý bok.
„Nie, aj mne sa niečo také zdalo,“ namietala Cilka, „asi sme nechali pustené rádio...“ obrátila sa ku prehrávaču, ktorý bol ale vypnutý.
„Hm... Asi v noci vypli prúd...“ poznamenala a ďalej to neriešila.
„Vodúúú!“ ozvalo sa zrazu z kúpeľne a o pár sekúnd nato odtiaľ vyšla Žofia, celá polámaná a pokrčená. Sadla si na posteľ.
„Si okej, Žof?“ pozrela na ňu Cilka a snažila sa zabrániť výbuchu smiechu pri spomienke na to, čo vymýšľala v noci Žofia.
Tá len prikývla a pozerala von oknom.
Konečne sa postavila aj Jožka.
„Ajko! Ajuško! Kde si? Musím ťa dať vyčurať!“ kričala na psíka a pozerala pod postele, či tam nie je.
„To som zvedavá, ako sa tam chceš doplaziť!“ podotkla Atila rozvalená v kresle.
„Ale baby, vážne! Kde je? Veď sme mali zatvorené dvere!“ V jej hlase už boli náznaky plaču.
„Možno utiekol, keď baby blvali,“ ozvala sa Cilka z kúpeľne.
„Kto blval?“ chcela vedieť Žofia, no nikto si ju nevšímal.
„Ale nie!“ kričala Jožka. „Ja som ho potom ešte videla! Ajko! Ajuško! Ajuško!!!“ už definitívne sa rozplakala. „Idem ho hľadať!“ a vybehla z izby.
„Tak padaj, ale mňa nechaj spať!“ zavolala za ňou Atila z kresla.
Medzitým im padol pohľad na Aničku, ktorá ležala na posteli s očami dokorán, triasla sa, no inak sa ani nepohla.
„Aňa, je ti zle?“ kľakla si k nej Cilka, no Anička len trošku pokrútila hlavou a zavrela oči.
„Nechaj ju tak,“ radila jej Ferka , „zrejme ešte nevytriezvela...“
„A kto z nás vytriezvel?“ opýtala sa Žofia, keď sa vracala do kúpeľne. „Som strašne smädná, idem sa napiť!“
Po pár sekundách však vybehla z kúpeľne s grimasou.
„Fuj, tá voda je odporná!“
„Čo ti hrabe?“ Cilke to prišlo veľmi zábavné, „normálna voda!“
„Asi jej nechutí nič bez percent!“ podpichla Atila.
„AJKO!!!“
Z chodby sa ozval strašný krik.
„Zdá sa, že Joža našla pudlíka,“ skonštatovala Žofia, no Cilka s Ferkou a Atilou vybehli na chodbu za ňou. Ten výkrik vôbec neznel dobre!
„Čo sa stalo, Jožka?“
Jozefína sedela uprostred chodby, v ruke niečo držala a veľmi plakala.
„Čo to máš?“ vytrhla jej to „niečo“ z ruky Cilka a vzápätí onemela. Držala v ruke Ajkov obojok, na ktorom bola krv a... čudesné biele vlákna!!!
„Pavúky...“ zašepkala potichu, aby ju Jožka nepočula. Spolu s Atilou ju dvihli zo zeme a odviedli do izby, kde sa práve prezliekala Žofia.
„Čo sa...“ chcela vedieť, no Cilka jej len kývla rukou, že neskôr jej to vysvetlí. Spoločnými silami uložili Jozefínu do postele.
„Neboj, Joži, pôjdeme ho hľadať!“
„Pôjdem s vami!“ vykríkla a pokúsila sa vstať z postele, no Atila ju uzemnila.
„Nie, ostaneš tu, veď by si sa od strachu posrala!“ pozrela na Aničku. „Anča ostane s tebou. Zdá sa, že tiež potrebuje ešte trochu spánku!“
„Ja...dobre...prosím...nájdite...ho...“ zakoktala Jožka a znovu sa rozplakala.

Po rýchlych raňajkách vyšli baby na dvor. Vedeli, že akékoľvek hľadanie psíka je zbytočné, zrejme mu už dávno nebolo pomoci. Využili však aspoň slnečný deň a pokúsili sa všetko vypustiť z hlavy a po preflámovanej noci sa trochu vyvetrať.
„Čo keby sme išli pozrieť Miška?“ navrhla zrazu Žofia a ostatné len nechápali, ako dokáže po včerajšom večeri vôbec premýšľať.
„No... môžeme...“ prikývla Cilka a baby zamierili späť do domu odhodlané nájsť Miškovu izbu na prvý pokus.
Vydýchli si až keď stáli pred bielymi dverami. Žofia položila ruku na kľučku a otvorila dvere.
V izbe sedel aj Mirko, Miškov brat. Bol schúlený v rohu bratovej postele a plakal. Keď zbadal, že dievčatá vošli dnu, zhíkol a jedným skokom priskočil ku skrini, v ktorej sa schoval. Nevšímali si ho, pozreli len na Miška.
„Čo sa to...“ s údivom pozerali na malého chlapca. Ležal s otvorenými očami, plakal a akoby sa snažil niečo povedať.
„Miško! Miško, čo ti je?“ pribehla ku nemu Cilka, no Ferka ju odzadu chytila.
„Nechaj ho tak, lebo aj tebe jednu vylepí... Myslím, že potrebuje kľud, nechajme ho tak...“
Ostatné súhlasili a potichučky vyšli z izby a po schodoch si to zamierili naspäť na dvor.
Po Ajkovi sa, akoby zľahla zem. Ferku napadlo, že už veľmi dlho nevidela Raffaelu. Pohľad na potkana prebehujúceho cez trávnik jej však všetky myšlienky na komornú vytlačil z hlavy.
Striasla sa.
„Už aby sme boli doma!“ povedala a ostatné s ňou iba tíško súhlasili...