Záhada Hudcovič 1/7

Keď sa vrátili do izby, Jožka s Aničkou spali. Po špičkách teda prešli ku svojim posteliam a rozvalili sa tam tiež. Neobjavili nič, tento deň vyzeral byť už teraz zabitý.
„Čo budeme robiť?“ chcela vedieť Ferka a v ležiacej polohe hypnotizovala namaľované ornamenty na strope.
„Poďme sa ešte prejsť, túto izbu doslova pohltila depresia,“ rozhodla Žofia, „po krátkej prechádzke bude akurát čas na obed!“
Prezliekli sa teda, veď ráno vybehli z izby len narýchlo, a opäť zamierili na dvor.
„Aha!“ skríkla Atila a ukázala na jeden list, „pavúk! Čo je to zač, Žofia?“
Žofka pozrela na zviera na liste a zažiarili jej oči.
„To je čierna vdova!“ oznámila. „V týchto končinách sa skoro nevyskytuje, ale zrejme máme šťastie!“ Obzrela si ho a Ferka rýchlo vyťahovala zápisník aby poznačila celý Žofiin výklad.
„Je smrteľne jedovatá, samička požiera samčeka a mohli ste ju vidieť v animovanom filme Život chrobáka. Avšak pochybujem, že by ona bola zodpovedná za tie zmiznutia. Ak za to môže nejaký pavúk, tak bude veľmi nenápadný!“
„Ale aspoň že niečo tu je, nie len samé hajzláky,“ potešila sa Cilka a nasnímala pavúka zo všetkých uhlov, potom pozrela na hodinky.
„Neviem ako vy, baby, ale ja sa idem najesť!“ povedala a zamierila do kuchyne. Ostatné ju nasledovali. Vďaka nálezu ich všetky prepadla dobrá nálada.

„Tak čo budeme variť?“ premýšľala Atila nahlas.
„Urobme si špagety!“ navrhla Ferka a zamávala balíčkom s dlhými cestovinami. „Variť ich môžem ja, Cilu by som k tomu nepustila!“
„Áno, áno, tú spálenú kuchyňu, keď robila rybie prsty, mám stále v živej pamäti!“ zasmiala sa Atila a vytiahla zo skrinky hrniec. Napustili do neho vodu a začali variť. Po pár minútach sa Žofka zodvihla.
„Idem na záchod, nezjedzte mi to!“ a odišla z kuchyne. No v tom sa z chodby ozval krik. Cilka, Atila aj Ferka vyskočili zo stoličiek a rozbehli sa tým smerom.
„Čo sa stalo, Žofi?“ spýtala sa Cilka a namierila na ňu kameru. Žofia stála ako obarená a kúsok od nej ležal nožík.
„Niekto tu chce na mňa spáchať atentát!“ zavrešťala. „Ten nožík práve preletel okolo mňa s skoro mi prepichol nohu!“
Atila sa zohla pre nôž.
„Čo ti hrabe, veď to je gumená hračka!“ vybuchla smiechom. „Asi to spadlo odtiaľ!“ ukázala na poličku nad nimi, ktorá bola plná hračiek, zrejme Mirkových. „Nerob paniku a nehuč, lebo odniekiaľ vyletí Raffaela a to bude potom iný vreskot!“
Žofia na ňu hnusne pozrela a pokračovala smerom k záchodu, ostatné sa so smiechom vrátili do kuchyne.
„Možno to na ňu zhodil nejaký múdry pavúk!“ podpichla Ferka a premiešala špagety. „Za chvíľu budú hotové.“
Keď sa Žofia vrátila, smiala sa aj ona.
„No ako, Žofa, už na teba nikto nepáchal atentát?“ spýtala sa naoko vážne Cilka keď Žofia zatvárala dvere na kuchyni. Nereagovala na jej otázku, len sa opýtala, kedy bude obed.
„Vydrž, už to skoro je!“ odpovedala Ferka a vytiahla zopár špagiet z hrnca.
„Mama má na to takú metódu, že hodí špagety na dvere a keď sa prilepia, sú hotové Vyskúšame to!“ rozhodla a hodila špagety na drevené dvere, ktorými pred pár sekundami prišla Žofia. No tie sa zrazu otvorili a celá várka cestovín dopadla na hlavu Jozefíne.
Najprv šokovane pozerala, potom jednu zjedla a oznámila:
„Sú hotové!“
Sadla na najbližšiu stoličku.
„Si už na tom lepšie?“ spýtala sa Ferka keď cedila špagety cez kuchynské sitko.
„Uhm...“ potvrdila Jožka.
„Ale... ako to prosím ťa vyzeráš?“ Cilka na ňu neveriacky pozrela. Mala polepené vlasy, napuchnutú tvár a oblečené vyťahané tepláky. Jožka sa pozrela do zrkadla na stene, zvreskla a utiekla preč.
„Aspoň vidíme, že je zase normálna,“ podotkla Atila a naložila si do taniera poriadnu dávku špagiet.

„Všetko okej?“ spýtala sa Cilka Jozefíny, ktorá sa vrátila do kuchyne na obed. Bola už upravená, mala čerstvo umyté a vysušené vlasy, tvár sa jej trochu upokojila a hlavne, použila veľa veľa mejkapu, aby zakryla všetky nedostatky.
„Všetko!“ potvrdila Jožka, keď si sadala za stôl.
„Á... Joži?“ neodpustila si otázku Atila. „Prečo máš na krku Ajkov obojok?“
Jožka naprázdno preglgla, pri spomenutí psíka len-len nezačala znova plakať, no odpovedala pevným hlasom:
„Rozhodla som sa, že keď som mu ho už kúpila, tak ho vynosím!“
Žofka si za jej chrbtom poťukala prstom do čela, čím naznačila, že Joža sa asi definitívne zbláznila, no radšej jej nič nepovedala. Namiesto toho vyhŕkla:
„Mám nápad! Poďme jazdiť!“
„Ty to nebodaj vieš?“ pozrela na ňu skúmavo Atila.
„Samozrejme, kedysi som bola najlepšou jazdkyňou na strednej škole!“ pochválila sa.
„Je niečo, čo nevieš?“ Atila už vážne nič nechápala.
„Jedine to, kde v tejto barabizni nájdeme sedlá!“
„Tak sa poďme opýtať Raffaely!“ navrhla Cecilka.
„Videla si ju tu niekde?“
„Ja som ju videla!“ povedala Žofia. „Keď som išla na záchod, zahliadla som ju v obývačke, žehlila...“
Vybrali sa teda do obývačky. Dvere boli pootvorené, Raffaela stála za žehliacou doskou a pasovala sa s plným košom prádla.
„Chceli by ste niečo, dámy?“ spýtala sa, ani nedvihla oči od práce.
„No... chceli sme sa opýtať, či môžeme ísť jazdiť, madam...“ odvážne jej odpovedala Cecília.
„Samozrejme. Pani Hudcovičová mi prikázala, aby som vám vyhovela vo všetkom, ak to bude splniteľné!“ cez stisnuté zuby precedila komorná.
„A prosím vás, kde nájdeme sedlá?“
Raffaela poskladala čierne šaty, ktoré práve dožehlila a kývla rukou smerom ku dvoru.
„Tam niekde, pri stajniach...“
„Ďakujeme,“ poďakovali a dali sa na odchod.
„Ak by ste ma ešte potrebovali,“ zavolala za nimi Raffaela, „budem v kuchyni variť polievku na večeru!“
Zavreli za sebou dvere a vyšli na dvor.
„Stále mám pocit, že je nejaká divná...“ mrmlala Atila.
„Skôr ma trápi, čo je s Aňou...“ ozvala sa Ferka a hodila kameň do dvojice potkanov, ktoré vylihovali na trávniku.
„Pravda, dnes ani na obed neprišla...“ súhlasila s ňou Jožka. „A to už keď ona neje... Pamätáš, ako za deň zjedla štyri celé pečené kurčatá? Divím sa, že nie je ako sud...“
Kým prišli ku stajniam, niekoľkokrát zablúdili. Kone tam neboli, pretože boli vypustené na pastvine. Pobrali teda sedlá, uzdičky a nejaké tie „sprostosti“, ako to nazvala Ferka, bez ktorých by si asi nezajazdili a pustili sa smerom k výbehu.
„To je Raffaela?“ zastala zrazu Cilka a pozerala dopredu. Fakt! Oproti nim kráčala komorná, celá v čiernom, len si zrejme nezvládla namaľovať pery, lebo červené mala aj celé okolie úst.
„Dobrý deň, Raffaela, čo vy tu? Nevaríte tú polievku?“ podozrievavo predniesla Cilka.
„Bola som natrhať mrkvu, neviem prečo vás to zaujíma!“ odvrkla im.
„Ale... veď žiadnu mrkvu nemáte!“
„Pani Kordole sa podarilo všetku ju vyhubiť...“ neprítomne uviedla veci na správnu mieru.
„A čo to máte na ústach?“ so záujmom zisťovala Jožka mysliac si, že objavila nejaký nový odtieň rúžu.
„Nič!“ rýchlo si utrela ústa. „Dovidenia na večeri!“ a pokračovala svojou cestou.
„Tá Rafča je fakt čudná...“ neodpustila si Cilka. „Povedala, že bola trhať mrkvu ale zrejme bola jesť paradajky!“
„Určite nemá ani chlapa!“ konštatovala Jožka. „Ani sa tomu nečudujem, vyzerá ako upír!“
„Tak ale nechápem, prečo ja tiež nemám chlapa aj keď ako upír nevyzerám!“ povedala smutne Žofia.
„Lebo ty vyzeráš ako bosorka!“ vysvetlila jej to Atila.
„Cha-cha!“ sucho sa zasmiala Žofia.
„Cili! Kameru! Pavúk!“ rozkričala sa zrazu Ferka. „Čo je to za druh?“
Žofia tam pozrela.
„Ten, čo ti padne na hlavu, keď kakáš. Klasický hajzlák!“
„Neblázni,“ vyhŕkla Joža, „taký nechutný! To musí byť minimálne tarantula alebo...“
„ÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁ!!!!!!!!!“
Ten hrôzostrašný výkrik patril Atile. Prstom ukázala na kopu sena, neďaleko ktorej stáli. Pribehli tam bližšie. Ferka vykríkla tiež, Jožka sa rozplakala, Žofia zostala stáť ako obarená a Cilke vypadla kamera z ruky. V sene ležal človek! Rozhodne však nebol živý, krv bola úplne všade a v bruchu mal zapichnuté vidly! Pozreli mu do tváre. Tú bledú pokožku a biele vlasy by spoznali hocikedy, rovnako ako malú, detskú postavu. Bol to Mirko!!!