Záhada Hudcovič 1/9

Hneď ráno, ešte pred raňajkami, stáli študentky pred bielymi dverami Miškovej izby a naberali odvahu vstúpiť dnu. Aničku opäť nechali spať a usúdili, že zrejme chytila nejakú virózu a z toho sa musí dostať sama.
„Tak ideme?“ spýtala sa Ferka už po štvrtý krát a žmolila v ruke dokrčený zápisník.
„Ideme!“ rozhodne povedala Žofia a stlačením kľučky otvorila dvere. Do oka im hneď padlo prázdne miesto na posteli, kde vždy sedával Mirko, no aj napriek tomu si všimli, že ani s Miškom nie je niečo v poriadku.
„Miško!“ zhíkla Atila a pribehla k malému chlapcovi. Ten ležal v posteli, ako vždy, no tentoraz sa triasol, doslova sebou šklbal a z úst mu vychádzali zvuky, akoby chcel niečo povedať.
„Čo ti je?“ snažila sa ho ukľudniť a odvážne mu siahla na ucho, no chlapec akoby si to ani nevšimol, len sa stále trepal a skúšal niečo povedať.
„Vra... vra... vra...“
Žofia sa k nemu zohla a chytila mu čelo.
„Preboha!“ skríkla. „Veď je úplne ľadový!“
„Nemá epileptický záchvat?“ spýtala sa Ferka z dostatočnej vzdialenosti.
„To ťažko, ten sa prejavuje inak,“ krútila hlavou Žofia, „ale čo to len chce povedať?“
Miško len gúľal očami a pokúšal sa o slová.
„Vra... vracajú....ss..s...saa!“
„Vracajú sa?“ skočila mu do reči Jožka. „Ale kto? Kto?“
No viac nepovedal. Stále opakoval tie isté slová. Vracajú sa.
„Nemali by sme zavolať Raffaelu?“ navrhla Cilka a ani nečakala na odpoveď, strčila kameru, ktorou to všetko natáčala, do ruky Ferke a ona sa rozbehla hľadať komornú.
„Fajn... Čo s ním len urobíme?“ Žofka nevedela, čo robiť a začínala byť nervózna. Miško sa neprestával triasť, dokonca si niekoľkokrát sadol a opäť s buchotom dopadol na posteľ.
„Miško, kľud, pekne ležkaj,“ snažila sa Atila, no on nereagoval.
„Vra... vracajú... s...a...“ opakoval stále dokola.
„Možnože,“ ozvala sa z rohu izby Ferka, „sa mu len sníva že sa pani Hudcovičová s manželom vracajú z Karibiku, či kde to sú...“
„Jasné a kvôli tomu nám tu zinfarktuje, nie?“ oborila sa na ňu Atila. Jožka stála za Ferkou a tíško smrkala.
Do izby vtrhla Raffaela a za ňou v tesnom závese Cilka.
„Ach nie,“ vzdychla komorná, „zase má záchvat. Chcem vás požiadať, aby ste odišli!“
„Madam,“ oslovila ju Atila, „čo sa stalo s Miškom?“
„Zrejme trauma z minulosti. Niekedy sa mu to stáva!“ odpovedala drsným tónom a študentky rýchlo utekali z izby von. Z behu zastavili až vo svojej izbe. Anička stále spala, hlasno dýchala a občas trošku zo sna zamrnčala, no teraz si ju nevšímali, boli zhrozené z toho, čo videli v izbe malého Miška.
„Ja tu už nechcem byť!“ rozplakala sa Jozefína a sadla si na posteľ.
„Kľud, prosím ťa, nehysterči,“ oborila sa na ňu Atila, tiež veľmi hysterickým hlasom, „veď je to len chorí chlapec!“
„Myslíš?“ Cilka si na kamere prehrávala udalosti z Miškovej izby. „Určite. Som si už skoro na sto percent istá, že sú to tie pavúky!“
Žofia sa silene zasmiala.
„To iste. A za tvoju nízku inteligenciu môžu lienky. Neviem, načo sme tu, ja by som to už zabalila a išla domov. Nejaký materiál už máme, to bude na projekt stačiť!“
Cilka sa zamračila a položila kameru na stôl.
„Žofa! Tie hnusné potvory tu pred rokom zabili niekoľko ľudí! Cítim, že sme už len kúsok od vyriešenia tejto záhady a ty to chceš vzdať?“
„Fajn. Ak chceš, fajn, máš to mať. Nestojím v ceste. Ostávame tu. Je to ale zbytočné!“ zvreskla Žofia, zvrtla sa, vbehla do kúpeľne a zatresla za sebou dvere.
Atila pozrela na Cecilku.
„Myslím, že máš pravdu, Cil... Veď oni ho zakuklili... Skoro ho zožrali, určite medzi nimi zostalo nejaké to puto...“
Prikývla aj Ferka a popritom pozrela na hodinky.
„Baby, rýchlo, za desať minút končia raňajky,“ oznámila, „Žofi, netrucuj a poď!“ zakričala za ňou do kúpeľne. „Aňa, ty ideš?“ pozrela na Aničku, no jediný pohľad jej prezradil, že bude lepšie ak jej raňajky prinesú priamo do postele. Žofia vyšla z kúpeľne a bez jediného slova sa vybrala ku dverám, ostatné ju nasledovali.
„A ide sa jesť!“ skríkla Ferka a natešene sa rozbehla do kuchyne.

Raffaela tam nebola. Predpokladali teda, že ešte stále kriesi Miška, ale nechcelo sa im na ňu čakať, tak sa pustili do prípravy raňajok samé. Atila práve kontrolovala teplotu vody v hrnci s párkami a Cilka zalievala kávu do piatich pripravených šálok. „Aničke netreba, len by jej bolo ešte viac zle,“ povedala a pofúkala svoju kávu. Do kuchyne vošla Raffaela.
„Ako mu je?“ vytasila otázku bez pozdravu Žofia.
„Už lepšie,“ povedala a utrela si rukou krvavočervený rúž, ktorý opäť opustil partie pier, „prosím, nechoďte teraz za ním, musí si odpočinúť!“
Nato vzala z chladničky nejaké vrecúško a zmizla na schodisku. „Želám príjemný deň,“ stihla ešte zašepkať komorná a už jej nebolo.
„Čo to brala?“ chcela vedieť Cilka.
„Viem ja? Asi ľad...“ pokrčila plecami Atila a odkrojila si k párkam chlieb. „Nechajte aj Aničke,“ dodala a pokračovala v jedení.

Po výdatných raňajkách sa vrátili do izby.
„Anička, priniesli sme ti papať!“ skríkla Ferka a položila podnos s jedlom na stôl.
„Čo to... Kde tá baba je?“ pozrela na posteľ. Bola prázdna. Paplón bol úhľadne poskladaný, plachta narovnaná, no po Aničke ani stopy.
„Buď rada, zrejme už jej je lepšie, nebude v kúpeľni?“ ozvala sa Cilka a nakukla tam. „Nie, nie je tam...“ dodala. „Možno nás išla hľadať...“
„Áááááááá!“ zvreskla zrazu Jozefína.
„Čo bľačíš, si normálna, vieš, že Miško spí!“ okríkla ju Cilka no Jožka stále kričala.
„Ukľudni sa, čo sa deje?“ Ferka si k nej sadla a snažila sa ju utíšiť.
„T...ten... obraz...“ ukázala na stenu, kde visela maľba ženy v svadobných šatách.
„Čo s ním? Má tá ženská nemoderný mejkap?“ sarkasticky sa spýtala Atila a pomaličky odlupovala z Aničkiných raňajok.
„On... on... sa... pohol!“ vydýchla konečne Jožka s plačom. Baby vybuchli nenormálnym smiechom.
„Prosím ťa, čo si hulila?“ Atila sa rehotala, až jej tiekli slzy.
„Nie... vážne! Tá žena... pohla očami, som si istá!“ vzdychala Jožka.
„Jožka,“ oslovila ju Žofia a podišla ku obrazu, „niečo sa ti zdalo! Toto je obyčajný obraz, zrejme realistická maľba z prvej polovice dvadsiateho storočia. Určite sa nehýbe, lebo...“
Stíchla. Keď obrazom trošku pohla, zbadala, čo bolo pod rámom. Veľký čierny pavúk!