Zázračný medailón- Stratené detstvo

Stratené detstvo

Keď Christina ráno vstala, rýchlo sa obliekla, nahádzala do seba ľahké raňajky a vybehla po schodoch na povalu. Pred dverami zastala. Dýchalo to tu minulosťou, ktorej sa tak bála. Nechcela vidieť seba s mamou, nechcela sa pozerať na ocka, ako ju drží na rukách a takisto nechcela spomínať na svoj prvý deň v škole.
Nerada spomínala. Chcela žiť len a len pre tento okamih a nechcela sa pozerať dozadu. Nechcela spomínať na svoje detstvo. Nie preto, že by bolo...zlé...
Nechcela na svoje detské časy spomínať práve preto, lebo boli až priveľmi dobré...až priveľmi zázračné...až priveľmi dojímavé a veselé, aby ste sa pri spomienke na ne nerozplakali. Christina sa totiž ešte stále nevedela zmieriť s tým, že má pätnásť. Stále nevedela uveriť tomu, že ide na strednú. Aj keď jej všetci ľudia hovorili, že vyzerá ako malý anjelik, aj keď sa všetci čudovali nad tým, že aj cez pubertu bola vzorná a poslúchala rodičov a niekedy sa aj hrala s jej obľúbenou bábikou, aj tak niekde vnútri cítila, že jej detstvo sa skončilo.
Nedalo sa s tým nič robiť. Aj keby sa teraz obliekla do vecí, ktoré nosila ako malá, aj keby si svoje plavé kučeravé vlasy zaplietla do dvoch vrkôčikov a dala do hlavy sponky s Mackom Uškom a začala sa hrať s kockami, aj tak by neuverila tej ilúzii, že ešte môže byť malá...to obdobie jej života sa skončilo...
Znovu to nezvládla...Stála pred dverami so slzami v očiach a bála sa ich otvoriť ...Ale veď niekedy to musí urobiť. A tak jemne potisla dvere a ocitla sa v zaprášenej a starej miestnosti, ktorá bola celá zabarikádovaná rozpadávajúcimi sa škatuľami, fotkami a nepotrebným nábytkom. Christina tu dokonca našla aj svoj prvý bicykel, na ktorom boli pripevnené pomocné kolesá. Pri pohľade na fotku, na ktorej bola ona, Kamila a Naty v dupačkách to už nezvládla. Slzy sa jej kotúľali po tvári a ona si bezradne sadla na starú drevenú škatuľu, v ktorej mala bábiky a snažila presvedčiť samu seba, aby prestala plakať a konečne začať robiť to, čo mala v úmysle.
Tina, okamžite prestaň plakať a choď upratovať, prikázala si. A tak sa teda postavila a začala sa prehrabávať v starých a už dávno zabudnutých veciach, ktoré tu boli celé roky bez toho, aby na nich čo i len niekto pomyslel, nieto ich používal. Našla tu mamine staré tehotenské šaty, kočík, otcove staré korčule a zaprášené sánky.
Nevedela, kde začať. Bolo tu veľa zbytočných vecí, ale aj keď nerada spomínala, nechcela vymazať všetko, čo malo s ňou kedysi niečo spoločné...

„ Mami, nejdem na Severný pól. Idem do Talianska. Nemusím si tam brať štrikované pulóvre,“ podráždene povedala Kamila a prevrátila očami. Neznášala na svojej mame tú príšernú praktickosť a konzervatívnosť.
„ Aj v Taliansku je zima. Keď sme tam boli s tvojím otcom, celý čas len pršalo a bolo tam zima. Chceš, aby sa to isté stalo aj tebe? Zober si tam pre istotu nejaké knihy, aby si mala čo robiť, keď bude zlé počasie.“ Kamila sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Snažila sa zadržať všetky tie slová, ktoré chcela svojej mame povedať. Nie pre toto, čo hovorila teraz, ale pre všetko...Pre to, aká bola. Rozprávala sa so svojou dcérou ako s ďalšou svojou študentkou, ktorú musí usmerniť a nie ako so svojím vlastným dieťaťom.
„Mami, idem do tábora. Určite sa tam nebudem nudiť. Veľmi dobre vieš, ako ma baví módne návrhárstvo.“ Vždy keď spomenula svoj pozitívny vzťah k tomuto odvetviu umenia, jej mama bola vo vytržení. V žiadnom prípade nechcela dopustiť, aby sa Kamila venovala takejto pochybnej záľube.
Kamila vyšla po schodoch hore do svojej izby. Bolo to jej najobľúbenejšie miesto v celom dome. Mohla sa tu hocikedy ukryť a byť ako vták vo svojom hniezde. Pokojne si tu mohla robiť čo chcela. Vždy keď prišla zo školy, zamkla sa a začala kresliť oblečenie, ktoré by sa hodilo ich triednej namiesto tých starých hábov, čo stále nosí. Alebo na papier vložila svoje predstavy o svadobných šatách, v ktorých by sa raz chcela vydávať. Bavilo ju dospievanie. Nebola ako Christina, ktorá neznášala zmeny. Alebo ako Natália, ktorá stále plakala a písala totálne deprimujúce básne. Kamila jednoducho milovala výzvy. Bola zvedavá, čo ju čaká na druhý deň. Ničoho sa nezľakla, lebo nikdy by nedopustila, aby nad ňou zvíťazil svoj vlastný strach. Aj tento krát to bolo tak. Prihlásila sa do tábora módneho návrhárstva v Taliansku, lebo bola zvedavá, čo na to povie mama. Vedela, že s tým nebude súhlasiť, ale bavilo ju, že musela o to bojovať. A aj v tomto prípade vyhrala. A tak sa teraz balila a musela znášať komandovanie svojej mamy, krik Dávida, ktorý sa bil s Emou o nové kocky a filozofovanie svojho otca. Z duša neznášala, keď jej otec začal s tými svojimi prísloviami. Nevidela v nich žiaden význam. A už vôbec nie v bežnom živote.
Pre ňu život nepredstavoval čísla, zákony a nudné pravidlá, ktoré sa museli dodržiavať. Zazvonil telefón. Kamila neznášala ten otravný zvuk. Skoro vždy keď jej niekto zavolal, vyskytli sa ďalšie a ďalšie problémy. Chcela to zrušiť, ale keď si všimla, že je to Natáliino číslo, zdvihla.
„ Hm?“
„ Kam, si ešte doma?“ spýtala sa Natália.
„ Áno, práve sa balím. Ozaj, nezabudla som si u teba tie žlté šaty na ramienka?“
„ Nie, to by som si asi všimla...“
Tak toto je už dosť, pomyslela si Kamila. Dávid, Ema a Oliver tak kričali, že nič nepočula. Povedala Naty, nech chvíľu počká a zo schodov skríkla: „ Mohli by ste už konečne stíchnuť? Dávid, nechaj Emu na pokoji, to sú jej kocky. Počúvate ma?“ Deti sa robili, že ju nepočujú. Dávid kričal ešte viac a to len preto, aby ju nahneval.
„ Sklapnite!“ zakričala. Zabralo. Súrodenci boli aspoň chvíľu ticho.
„ No, kde sme to prestali?“
„ Chcela som sa ťa len spýtať na jednu báseň...či je dobrá...“
„ Tak čítaj...“ Kamila už na to bola zvyknutá. Natália jej vždy čítala svoju tvorbu a bola zvedavá na jej názor. Mala Natáliu veľmi rada, ale pravdupovediac, už jej to trochu liezlo na nervy.
„ Volá sa to Chcem zabudnúť. Takže počúvaj:

V hlave sa mi vynorili spomienky,
alebo že by to bol sen?
Videla som, že Ty a ja sme spolu a to, ako veľmi ťa chcem.
Dal si mi bozk, najkrajší na svete,
a cítila som, ako mi srdce bije,
tí, ktorí ste to nezažili, neviete,
ako sa zamilovaným krásne žije.
Natália urobila za prvou strofou pauzu. Kamila odhadovala, že sa pritom tak rozcitlivela, že jej začali tiecť slzy. Pre Naty bol totiž rozchod s priateľom Tomášom veľmi traumatický.

No potom som zbadala niečo iné.
Teba, no po tvojom boku som nebola JA, ktorá ťa tak miluje,
vieš si vôbec predstaviť, ako ma to zraňuje?
A teraz chcem zabudnúť.
Nechcem myslieť na Teba, ani na tú, čo s Tebou chodieva.
Chcem si vymazať z hlavy všetko, čo má s Tebou niečo spoločné,
a snažím sa uveriť, že to, čo sa stalo, nebolo skutočné.
Bude to ťažké.
Verím, že to zvládnem.
A potom si už na Teba nikdy nespomeniem...
No, čo na to hovoríš?“ spýtala sa slabým hlasom. Zdalo sa, akoby potláčala plač. Kamila už nevedela, čo na to povedať. Bola to báseň, ako všetky Natáliine ostatné zamilované vyznania. „ Je veľmi dobrá...fakt...ehm taká zaujímavá...,“ pomaly hovorila Kamila a zoškrabúvala si z nechtov ružový lak.
„To myslíš vážne? Chcem ju poslať do IN.ka, ale nevedela som, či je dobrá.“ Kamila bleskovo uvažovala. Má jej povedať pravdu? V časopise IN neuverejňovali takéto básne plné smútku a beznádeje. Teda, aspoň si to myslela. A tak váhavo otvorila ústa a nakoniec jej povedala to čo vždy: „ To je fakt super...všetky tvoje básne sú úžasné...A to teraz myslím vážne.“ Keď zložila, mala výčitky svedomia. Je hrozná. Prečo jednoducho nemôže povedať Natálii svoj názor? Prečo jej nemôže povedať pravdu? No nemala čas uvažovať, lebo Dávid a Oliver sa začali nahlas hádať a biť a ona mala znova pocit, že jej praskne hlava.

Nehoda
Christina si utrela spotené čelo a aj keď bola strašne unavená, bola na seba hrdá. Konečne urobila niečo, na čo sa nezmohol žiadny člen rodiny Watsonovcov. Urobila poriadok na povale a upratala celý dom. Nechcela, aby tento krásny dom pripomínajúci zámok predali. Nechcela stratiť toto krásne miesto, kde kedysi žila jej babka a ešte veľa generácii predtým. Najviac sa tu Christine páčila záhrada, pretože bola veľká a bolo to najčarovnejšie miesto, aké kedy videla. Rástlo tu mnoho farebných kvetov, kríkov, korene stromov sa omotávali o murovaný plot a bolo tu mnoho tajomných zákutí a brán, ktoré čakali na niekoho, kto by ich prebádal. Jej obľúbené miesto bolo jazero, v ktorom rástli krásne veľké lekná. Vždy tu sedela na lavičke, dýchala vôňu červených a žltých ruží a bola šťastná, že práve ona môže tráviť prázdniny na takomto fantastickom mieste. Jej rodičia k tomuto miestu tiež mali vzťah, ale nie až taký intenzívny ako Christina. „ Tina, poď dolu! Obed je hotový!“ zakričala na ňu z predsiene mama. Christina rýchlo utekala do kuchyne a vďačne sa pustila do fazuľovej polievky s chlebom. Jej mama bola štíhla nízka blondína, s hnedými očami a rovnými vlasmi. Vyžarovala z nej nejaká nedefinovateľná záhadná sila, ktorá priťahovala všetkých mužov naokolo. Toto bolo u nich doma hlavným problémom. Rodičia sa stále hádali, lebo pán Watson bol až priveľmi žiarlivý a nedovolil, aby sa nejaký muž čo i len obzrel po jeho manželke. To bol aj dôvod, prečo ich syn Michael stále pil. Vedela však o tom iba Christina , ktorá svojho brata kryla. Nechcela, aby sa o tom rodičia dozvedeli, ale zároveň dohovárala bratovi, aby prestal. Ani tento deň to nebolo inak. Michael pri stole tradične chýbal a Christina ho obránila tým, že strihá kríky v záhrade. Nahádzala do seba polievku a utekala do svojej izby, aby Michaelovi zavolala. Dosť dlhú chvíľu čakala, kým zdvihol.
„ Čo otravuješ? Kto si?!“ už aj z tohto Tina usúdila, že brat zase pil. Začala si o neho už robiť vážne starosti. „ Michael, okamžite príď domov,“ povedala to síce potichu, ale dôrazne.
„ Ja sa zabávam...Som tu a je mi dobre...Tom, nalej mi ešte...“
„ Michael, okamžite padaj domov!“ zasyčala. „ Nechaj ma na pokoji...Nechcem...domov...,“ hovoril hlasom, v ktorom bolo cítiť jeho slabosť. Christina bola zúfalá. Čo má robiť?
„ Si opitý, Michael, prosím ťa, príď domov...všetko sa vyrieši...bojím sa o teba...MICHAEL, okamžite padaj domov!“ skríkla a premáhala plač. Brat zložil. Čo má robiť? Michael si môže ublížiť. Veľmi dobre vedela, že nie je práve v najlepšej spoločnosti. Bez toho, aby si uvedomila, čo robí, pristihla sa pritom, ako sedí v otcovom aute za volantom. V kútiku duše vedela, že toto sa skončí zle. Ešte nikdy totiž neriadila auto a vôbec nemala šajnu, ako sa to robí. Naštartovala auto a trasúcou sa nohou stlačila pedál. Chytila volant a snažila sa vycúvať zo slepej uličky. Ani poriadne nevedela, ako sa to stalo. Odrazu auto nabralo veľkú rýchlosť, ona stláčala všetky možné pedále, aby to zastavila, no márne. Auto sa rútilo dolu priekopou, narážalo do skál a stromov...Ale to už Christina nevnímala. Dvere auta sa otvorili a ona padala a padala...Netušila, kedy sa ten pád skončil, ani či sa vôbec začal...