Záhada Hudcovič 1/10

„Aký je to druh?“ spýtala sa Cilka a hypnotizovane pozerala raz na obraz, potom zase na pavúka.
Žofia si pozorne obzrela malé zvieratko za rámom.
„Vyzerá na nejaký druh kuklivca...“ rozhodla. „Je to ale neškodný druh, ktorý určite nedonúti ženu na obraze žmurkať! Ale tento pavúčik je nádherný, nie?!“
„Nemyslíš, že tie pavúky čo tu zabíjajú budú z takýchto druhov?“ oponovala jej Cecilka. „Je to úžasné maskovanie a keby chceli unášať, tak...“
Stíchla. Niečo ju napadlo.
„Cilka? Čo si chcela povedať?“ otočila sa k nej Ferka.
„Poďme!“ Cilka sa zodvihla a pozrela na ostatné. „Rýchlo, musíme nájsť Aničku!“
„Prečo?“ Jožke sa nechcelo stávať z postele. „Je už dospelá, nájde sa aj sama!“
„Čo ak sa jej niečo stalo?“ začala nervózne pobehovať po izbe Cilka.
„Myslíš že...“ Atila sa zatvárila zhrozene. „Že tie...“
„Áno!“ skríkla Cila. „Rýchlo, ideme ju nájsť!“ Potom pozrela na Žofiu, akoby čakala, že začne zase mudrovať. Ona si však jej pohľad všimla.
„Čo je?“ oborila sa na ňu. „Aj ja si myslím, že ju treba nájsť! Veď bola chorá, nemôže tu pobehovať sama!“
Vyšli von z izby a rozhliadli sa. Kde začať?
„Je to veľký dom...“ podotkla Atila inteligentne. „Rozdelíme to?“
„Uhm... Ja idem na prízemie, choď do Miškovej izby,“ pozrela na Žofiu. Tá prikývla.
„Ja s Atilou popozeráme tu, dobre?“ Ferka schmatla Atilu za ruku, akoby sa bála, že jej utečie.
„Fajn, Jožka, ty choď ešte hore, ak by ste ju našli, dovlečte ju do izby!“ rozkázala Cilka a pobrala sa smerom ku kuchyni.

Po pol hodine sa stretli všetky v izbe.
„Nič,“ mykla plecami Ferka, „a čo vy?“
„Nič,“ povedali ostatné zborovo.
„Kde len môže byť?“ Jožke začínali tiecť slzy.
„Ešte sme nepopozerali na dvore...“ podotkla Atila, no Cilka si len povzdychla.
„Nie, stretla som v kuchyni Raffaelu, povedala že dnes je tam celý deň a von nešiel nikto...“
No vtom si všimla niečo, čo trčalo spod postele. Bolo to... Červené?
„Čo je to?“ ozvala sa a vrhla sa ku posteli. Vytiahla odtiaľ biele tričko, ale...
„Krv?“ zhíkla. „Čo sa to tu stalo?“
„Veď to tričko je Aničkine!“
„Ukáž!“ Žofia jej vytrhla tričko z ruky a pozorne si pozrela červený fliačik .
„Hm... Je to príliš málo krvi, aby to ublížilo tomu, kto ju stratil...“ povedala. „Nehovoriac o tom, že je to už dosť zaschnuté... Si si istá, že je to Ančine tričko?“
„Áno!“ skočila jej do reči Atila. „Dala som jej ho k narodeninám!
„Možno sa len porezala a potom jej tam spadlo,“ dumala Žofia hľadiac na škvrnu.
„Jasné, vieš že ona si neholí nohy, používa vosk,“ skočila jej do reči Atila. „Musíme ju nájsť!“
Vtom sa Cilka vystrela a chytila sa za hlavu.
„Jasné!“ skríkla. Ostatné na ňu nechápavo pozerali.
„Čo je jasné?“ zaujímala sa Ferka, ešte stále vyklepaná z nálezu krvi. Cilka stíšila hlas.
„Bola mi podozrivá od začiatku. Všetko to čudesné okolo nej... Nemyslíš že to ona?“
„Kto?“ nechápala Žofia. „Ukľudni sa Cila a sadni si!“
„Raffaela!“ šepkala Cilka ďalej.
„Čo s ňou?“ nechápavo pokrútila hlavou Ferka.
„Nechápeš?“ Cilka začínala byť zúrivá. „Čo ak tu nie sú žiadne pavúky, ale za všetko môže tá...“
„Dobrý deň, dámy!“
Za chrbtom sa im ozval ľadový hlas. Trhli sebou, otočili sa. Vo dverách stála Raffaela.
„D...dobrý...“ hlesla Cilka a sadla si na posteľ.
„Keďže som zodpovedná za vaše pohodlie,“ začala komorná, „musím sa postarať o vaše špinavé prádlo!“
Cilka si vydýchla a s úľavou pozrela na ostatné.
„Ehm, madam, ďakujeme, to nie je nutné, postaráme sa o to samé...“ ozvala sa Atila a rýchlo schovala za chrbát Aničkine tričko.
„V poriadku. Len by som vás rada upozornila, že krvavé fľaky treba prať za čerstva,“ hodila pohľadom na Atilu a potom sa otočila k Žofii, „obed bude ako obyčajne, prosím, buďte presné!“ a na opätku sa otočila tresknúc za sebou dverami.
„Uf...“ vyfúkla Cilka. „Dúfam, že ma nepočula... Bola by som ďalšia na rade... Odkiaľ ale vedela o tej krvi?“
„Cila sklapni!“ oborila sa na ňu Ferka. „Rozprávaš, akoby Anča bola mŕtva a zrejme sa len išla prejsť na vzduch!“
„A čo to tričko? Ako o ňom mohla vedieť?" nedala sa Cila.
„Možno ho našla pri upratovaní, alebo si ho všimla teraz," povedala Ferka, „Aňa bude v pohode!"
„Tiež by som tomu chcela veriť...“ zamrmlala si pod nos a schmatla do ruky zápisník s poznámkami, aby si prešla všetko, čo doteraz zažili.
„Iba ti chcem ešte povedať, že obviňovať Raffaelu je nemiestne,“ pridala sa Žofia, „aby ona s tým mala niečo spoločné? Blbosť!“ prevrátila oči. „Veď to ona sama pomáhala Hudcovičovým, keď sa to všetko stalo! Povedala mi to pani Hudcovičová, keď som s ňou telefonovala!“
„Ak si si nevšimla,“ precedila cez zaťaté zuby Cilka, „už som túto debatu ukončila. Daj mi pokoj!“
„Chcem len aby si vedela, ako to naozaj je!“
„Fajn!“ zvreskla Cecília a otočila sa smerom ku stene.
„Aj ty sa zkľudni, Žofa,“ podotkla Atila a sadla si ku Cilke, „tiež sa začínam o Aničku báť! Vieš dobre, že sama nikam nechodí...“
„Baby!“ ozvala sa zrazu s trasúcim hlasom Jožka. „Myslím, že toto by ste asi mali radšej vidieť...“
Hlas sa jej zasekával a oči sa plnili slzami. Študentky teda pribehli ku posteli, pri ktorej čupela a na niečo pod posteľou ukazovala.
„Čo to je?“ zvedavo sa pýtala Žofia. Jožka odtiahla ruku. Na zemi ležala Aničkina biela botaska. Na prvý pohľad im to bolo jasné. Okrem krvi, ktorou bola celá topánka obsiata, sa na nej jasne vynímala biela pavučina.