To sa občas stáva 1.kapitola-miluj ma až za hrob

-Vieš Milan, chcela som ti to povedať už dávno ale nemala som odvahu. Viem ako sa vieš rozčúliť a bála som sa ako zareaguješ.
Svojimi veľkými zelenými očami hľadela kdesi za jeho hlavu. Bála sa mu pozrieť do očí, no i napriek tomu cítila ako sa na ňu uprene pozerá. Nemala rada pohľad na jeho rozčúlenú tvár. Boli spolu takmer päť rokov ale stále mala pocit že ho nepozná tak, ako by chcela.
-Pokojne vrav zlatko, vieš že mi môžeš povedať čokoľvek, no nie?
S miernym úsmevom si ju pritisol k sebe a objal. Pretvarovanie mu vždy šlo na jednotku. Nemal problém tváriť sa šťastne kedykoľvek a kdekoľvek, hoci sa jeho pocity moc nestotožňujú s výrazom. Psychológovia vravia, že takéto typy sú najhoršie: svoje pocity nedajú najavo a dusia ich v sebe. Simona mu to opakovala stále dokola. „Musíš dávať svoje emócie von, ja ti predsa vždy pomôžem....“ vravievala. Aj napriek tomu zostal taký, aký bol a nemienil sa meniť kvôli nej ani kvôli nikomu inému. Buď ho bude brať takého, aký je, alebo nech vypadne.
Simona vyviazla z jeho zovretia a začala si ohrýzať kožku pri nechtoch. Toto robila vždy keď bola nervózna. Vždy keď ju Milan videl v takomto stave, vedel že niečo nie je v poriadku.
- Neviem ako ti to mám povedať... Bavili sme sa o tom dosť často ale začína mi to prekážať stále viac a neviem, neviem či s tým dokážem žiť. Mali by sme to začať riešiť miláčik.
Už vedel čo je vo veci. Ich najčastejšia debata sa týkala jeho známych. Vysvetľoval jej že bez nich by bol totálna nula. Iba vďaka nim majú to čo majú. Snažil sa zostať pokojný a opatrne ju chytil za ruku.
- Máš pravdu, rozprávali sme sa o tom už asi tisíckrát!
Tento raz sa mu pokus o pretvárku moc nepodaril a v jeho tóne bolo cítiť hnev. Znovu ju objal v domnienke, že tým všetko napraví. Keď sa už druhý krát vymanila z jeho blízkosti, rozhodol sa začať vyjednávať.
-No tak chrústik, s času načas musí každý urobiť nejaký kompromis. Nedá sa predsa žiť tak, že si budeme stále všetko navzájom zakazovať. Ty vieš že ťa neskutočne milujem ale pochop ma. Sme im za veľa vďačný... Ako by to vyzeralo keby sme sa na nich teraz vykašlali? Chápeš čo ti tým chcem povedať?
Simona si začala hrýzť kožku intenzívnejšie. Od chvíle ako vstúpila do tejto miestnosti vedela, že sa nedohodnú. Napriek tomu dúfala že to skončí inak ako rozchodom. Ľúbila ho a vedela, že aj jeho vyznania sú pravdivé. Ak je ale jeho láska taká úprimná a hlboká, vzdá sa svojich pochybných priateľov a rozhodne sa pre ňu. Aj keď jej je jasné, že veta „buď ja alebo oni“ dnes večer z jej úst zaznie, nechcela sa s ňou moc uponáhľať.
-Áno, ja to chápem, ale mám pocit že ty nechápeš mňa. Pochop, že takto sa proste nedá žiť. Neznesiem pocit že by som sa musela o naše deti každodenne báť, aby im nebodaj neublížili. Chceš predsa deti, či nie? Vieš aký sú keď im prepne. Nemôžeš sa spoľahnúť, že nám dajú pokoj. Ja.....už aj ja sa ich začínam báť...
Čakal že naňho nakričí, čakal že sa rozplače, že dostane záchvat zúrivosti ale toto nečakal. Ako sa ICH môže báť? Vie azda to, čo by nemala vedieť? Predsa sa tak snažili! Chcel aby mu vyšiel aspoň tento vzťah a aby nepchala nos do jeho vecí. Koľkokrát jej predsa vravel aby to nechala byť... Koľkokrát... Simonu si naozaj obľúbil a nemal v pláne pustiť ju k vode ako ostatné. Dokiaľ o nej nevedia ONI, majú čas na vyriešenie situácie. V tejto chvíli už nemal silu ďalej predstierať že je všetko v poriadku. Potretí krát ju objal silnejšie ako pred tým a šialene ju začal bozkávať. Bozk na líce, na ústa, na krk a opäť na líce....
- Prepáč mi. Prepáč že sa musíš kvôli mne báť o svoj život. Dobre viem čoho sú schopní. Viem že si nechcela aby to takto dopadlo. Ani ja som to takto nechcel. Naozaj som nechcel aby zomrela... je mi jej ľúto...
Zrazu sa ticho rozplakal. Bolo to po prvý krát čo ho videla plakať. Bol taký zlatý.... pohľad naňho ale o nič nezmiernil jej šok. Čo do toho preboha splieta Janu? Tej sa to predsa netýka...Alebo... Alebo že by áno? Žeby mal s jej smrťou niečo spoločné? S vypätím všetkých síl sa snažila vyviaznuť z jeho zovretia a utiecť do izby, no nepodarilo sa jej to. Zdá sa že tie jeho dlhé tréningy v posilňovni zaberali. Situácia sa jej nejako vymykala z rúk a preto sa rozhodla že trochu uberie z naliehania.
- Ja ťa úplne chápem. Dobre zlatko, ak nechceš, nerob nič. Ja sa s tým už nejako poradím.
Nechcela si to priznať no začínala sa ho báť. Dúfala, že ju nechá na pokoji a upokojí sa.
-Ok, nejako sa prispôsobím a môžeme žiť tak ako doteraz, len mi prosím dovoľ ísť do izby. Bolí ma hlava, musím si trochu pospať a potom bude všetko v poriadku. Odpusť mi že som ťa vôbec zaťažovala, za to môže tá migréna.
- Ja som vedel že sa dohodneme láska. A ty odpusť mne, nemal som robiť také scény.
Pustil ju. Bola spokojná s tým, ako diplomaticky to uhrala. Postup, ako sa bude situácia vyvíjať je len a len na nej. Aby jej pokánie vyzeralo vierohodnotnejšie, letno mu dala na líce pusu a pomaly postupovala po schodoch. Milan sa za ňou chvíľu nervózne pozeral, no keď sa stratila za dverami izby, zapol si televízor ako to zvykol robiť po ich hádkach. Hlavou sa mu preháňalo mnoho myšlienok, no netušil, aké má Simona plány.
Spokojná sama so sebou sa zamkla do izby a hodila sa na posteľ. Svoj plán mala dokonale premyslený, ale na začiatok si chcela ešte trochu oddýchnuť. Mala za sebou ťažký deň. Od rána drela v práci, hoci Ivan jej dávno povedal že je to zbytočné. Keby nebolo práce, cítila by sa zbytočná. Na domáce práce bola u nich doma slúžka, chodievala k nim každý pondelok, stredu a piatok, cez víkendy mala voľné dni. Aspoň vtedy mala Simona kontrolu nad chodom domácnosti.
Takmer päť minút len tak nečinne ležala na posteli a snažila sa
nemyslieť na problémy. Keď mala pocit, že jej telo sa dostatočne zregenerovalo, postavila sa a zamierila k skrini. Z nej vytiahla cestovnú tašku, otvorila ju a položila na posteľ. Postupne vyťahovala všetky veci z poličiek a úhľadne uložené ich nabalila do tašky. Keď bola taška plná, s vypätím všetkých síl sa ju snažila zavrieť. Zistila, že do nej vložila o niečo viac vecí, ako bola taška schopná schovať. Bez rozmýšľania z nej vyhodila hornú vrstvu oblečenia a vrátila ich do skrine.
Ani teraz, pevne rozhodnutá odísť nechcela priznať, že za jej útek môže Milan. Stále ho milovala a to sa výdatne odrážalo v jej myšlienkach. Musela si ale priznať, že spomenutie smrti jej sestry je už naozaj moc aj na ňu. Bola ochotná tolerovať manželových priateľov, dokonca by mu odpustila aj neskoré príchody z miest, s ktorých jej behal mráz po chrbte. Ale pomyslenie, že by mohol mať niečo dočinenia so smrťou osoby na ktorej jej najviac záležalo neznesie. Ako jediné východisko s tejto situácie videla v úteku. Ticho otočila kľúčom v zámku až sa ozvalo šťuknutie a dvere sa otvorili. Pred tým, ako stúpila na prvý schod, si vzala topánky do rúk aby neurobila rámus klopkajúcimi podpätkami. Veľmi opatrne schádzala dolu chodmi, občas ich brala aj po troch. Chcela to mať predsa čo najskôr za sebou. Veľmi dobre vedela kde bude Ivan. Poznala jeho povahu aj závislosť od televízie. Naviac bolo presne sedem- čas na jeho obľúbený program, večerné noviny. Keď zišla dole po schodisku potichu vyfúkla. Prvú fázu úteku má za sebou, ostáva len odísť z domu. To by nemal byť nejaký extra problém. Zdalo sa jej divné, že ju ešte Ivo nevolal na zaujímavú reportáž, ale usúdila že pravdepodobne zaspal. To bol ďalší z množstva jeho zlozvykov. Pri myšlienke na spiaceho Ivanka sa musela usmiať. Bol predsa taký zlatý keď spinkal... Preklínala chvíľu, keď sa zaplietol s tými ľuďmi. Ľutovala, že s ním nemôže zostať a pomôcť mu. Nie, nemôže ho ľutovať. Keby tak totiž učinila, nedokázala by od neho odísť. Koniec koncov, za všetko si môže sám.
Jej ďalšia cesta bola navonok jednoduchá. Dvere sa nachádzali asi päť metrov od schodov, takže sa nemala čoho obávať. Jemne chytila kľučku, stisla ju a pootvorila dvere. Naposledy sa pozrela smerom k obývačke. V tejto chvíli ľutovala, že mu nenechala ani list na rozlúčku. Asi to tak bude lepšie, aspoň na ňu ľahšie zabudne. Vyšla pred dvere, bez otočenia hlavy zatvárala dvere, no niečo jej v tom bránilo.
- Kam ideš Simka?
S hrôzou sa pozrela na Ivanovu ruku na kľučke z druhej strany dverí a znovu sa otočila na odchod.
- Stoj! Kam ideš? A na čo sú ti tie tašky?
Simona sa musela chtiac či nechtiac podvoliť jeho stisku. Nemohla sa brániť, je žena a predsa len je slabšia. Otočila sa k nemu a pozerala do zeme. „To zas bude výstup.“ pomyslela si.
- Nechcela si hádam utiecť... Či áno?! Simona s tebou sa rozprávam!
Uprene sa mu zahľadela do očí, akoby sa z nich snažila vyčítať čo bude nasledovať. Takto si chvíľu navzájom hľadeli do očí, keď sa v nej zrazu niečo zlomilo. Pohľad plný pokory vystriedal úplne nový, pôsobiaci veľmi pokojne a vyrovnane.
-Áno, chcela som odísť. Už ma nebaví ako večne ignoruješ moje slová! Pochop že aj ja mám svoje túžby a plány a nedám si ich pokaziť niekým, kto vidí len peniaze a ja som mu ukradnutá! Chcem mať obyčajný život v obyčajnom meste z obyčajným manželom a obyčajnými deťmi! Nechcem luxusnú vilu namiesto lásky! Pochop to už konečne a nechaj ma žiť vlastným životom. Aj tak som ťa nikdy nemilovala...
Sama nevie, kde sa v nej nabrala toľká sila a hnev. Nechápala, ako mohla povedať ako mu mohla takto klamať. Samozrejme že ho milovala a aj stále miluje.
Ivanovi sa do očí nahrnuli slzy. Navonok bol silný chlap, no vo vnútri sa skrývala malá, citlivá dušička. Vedel, že to čo teraz spraví, bude ľutovať do konca života no napriek tomu to urobil. Možno to bol len chvíľkový skrat alebo to sa to tak proste malo stať. Občas sa veci stávajú bez zrejmých dôvodov. Jedno je však isté- v tomto prípade naozaj nevedel čo robí. V zlomku sekundy chytil Simonu za jej krásne, dlhé, hnedé vlasy a šmaril ňou o zem akoby to bola obyčajná handra.
Jej telo neskutočnou rýchlosťou dopadlo na murované schody pred vchodom a poskrúcalo sa do neprirodzenej polohy. Tento bizarný pohľad zdôrazňovala kaluž krvi pod jej telom, ktorá sa neustále zväčšovala.
Ivan nad ňou stál a tváril sa tak pokojne, akoby sa nič nestalo. S neuveriteľnou hrubosťou kopol do jej telesnej schránky, ktorá sa skotúľala dole schodmi. Nenašiel v sebe ani náznak ľútosti, akoby mal srdce s kameňa. Pomalými krokmi zišiel po schodoch k telu, vzal ho na plecia, pričom sa zašpinil od stále tečúcej krvi, a vybral sa späť smerom do domu. Simona bola prekvapivo ťažká. Musel sa poriadne ponamáhať, aby mu telo nespadlo.
Keď vošiel do predsiene, telo hodil na zem a zavinul do koberca. Tento postup bol všeobecne známi s filmov, takže mu nerobil žiadny problém. Dalo by sa povedať že televízia nás pripravuje na takéto situácie.
Hlavu mal úplne zbavenú myšlienok. Nemyslel vôbec na nič. Všetko čo robil, robil inštinktívne a nemyslel na následky alebo na zmysel svojho konania. Správal sa, akoby bol v tranze.
Keď koberec svižne zroloval, vyšiel dverami kuchyne do malej záhrady obklopenej vysokými stromami, ktoré zabraňovali pohľadom zvedavých okoloidúcich. V strede záhrady bol veľký vykosený kruh, ktorí mal predstavovať ohnisko. Zohol sa pri prichystané drevo a papier, z vrecka nohavíc vytiahol zápalky a snažil sa vytvoriť dostatočne veľký plameň. Škrkol prvou zápalkou ktorá sa okamžite rozhorela, a priblížil ju k papieru. Jesenný vietor spôsobil, že zápalka zhasla bez toho, aby splnila svoju úlohu. Zapálil teda druhú s ktorou tentoraz úspešne zapálil papier, od ktorého sa opatrne rozpaľovalo aj drevo. Spokojný so svojím výkonom pokračoval ďalej záhradou, až dokiaľ sa nedostal do malej garáže na konci. S vŕzganím otvoril dvere a rozsvietil svetlo. Hneď na kraji stála bandaska, ktorú schmatol a odišiel bez toho, aby za sebou zavrel. Vrátil sa do predsiene, kde ležala teraz už mŕtva Simona a vylial na ňu tekutinu, ktorá obsahovala bandaska. Nato ju hodil na zem a koberec s jeho manželkou si prehodil cez plece. Vyšiel z domu, pristúpil k ohnisku a hodil doň koberec, ktorí okamžite vzbĺkol. Spolu s ním sa chytila aj tráva naokolo, ktorú Ivan pomaly udupával, až dokým nezahasil posledné steblo. Keď koberec aj s telom dohorel, rozbehol sa do domu, vyšiel po schodoch, ľahol si na Simoninu posteľ a rozplakal sa. Zdá sa, že opäť precitol.