Záhada Hudcovič 1/11

„Nie! Nie! Nie! Tomu odmietam veriť! Musí existovať LOGICKÉ vysvetlenie!“
Žofia hľadela na pavučinu a triasla hlavou.
„Hlúposť! Zrejme nás chce vystrašiť!“
„Myslíš?“ Cilka si čupla a chytila do ruky topánku. „To by nikdy neurobila! Bojím sa o ňu!“ Hlas sa jej triasol a sotva zadržiavala slzy.
„Čo nechápeš?!“ ozvala sa aj Jožka. „Spomeň si na Ajkov obojok! Krv a pavučina!“
„Ak ste si to nevšimli, pod touto posteľou je kopa špiny!“ oponovala Žofia, no už sama prestávala veriť v to, v čo presviedčala ostatné. „Biela botaska sa zašpiní veľmi rýchlo!“
„Okej, koniec diskusie!“ povedala Atila. „Ak sa do druhej poobede nevráti, volám políciu!“
„Myslíš,“ zašepkala Cilka, „že tu polícia pomôže?“
„Musí!“ trvala na svojom Atila. „Nemohla predsa zmiznúť bez stopy!“
„Bez stopy to nebolo,“ povedala Ferka a s plačom na krajíčku pozerala na Aničkinu topánku, „tú stopu drží Cilka v ruke...“
Všetky hlavy sa otočili smerom k Cecilke. Rýchlo pustila topánku, ktorá dopadla na zem.
„Sakra, teraz sú tam moje otlačky!“ zalamentovala a začala vyplakávať, že ju určite zavrú.
„Prosím ťa, nestresuj sa! Veď si bola s nami!“ okríkla ju Ferka. „A nakoniec sa možno predsa len Anička nájde!“
„Chcela by som tomu veriť,“ vydýchla Cilka a vypla kameru.

Na obed ich čakala Raffaela s profesionálne naservírovaným jedlom a nezvyčajne dobrou náladou.
„Dámy, dovolila som si dnes pripraviť vám obed!“ preniesla slávnostne a usadila sa ku stolu so širokým úsmevom.
„Zdravím...“ povedala Cilka a skleslo sa zosunula na stoličku. Raffaela si to všimla a milučkým hláskom sa spýtala, čo sa deje.
„Nemôžeme nájsť kamarátku...“ odpovedala jej Ferka a nenápadne si utrela slzičku. „Nevideli ste ju? Malá, hnedé vlasy...“
„Nie,“ odpovedala hneď a naložila na tanier pečené zemiaky, „nevidela som ju. Myslím si ale, že nebude ďaleko.
„Dúfame aj my... Ale, bola chorá, nemala by sa tu potulovať sama a...“ Ferka hľadala vhodné slová.
„Ak sa išla prejsť do záhrady, iste sa jej nič nestane, o jej bezpečnosť sa postará pani Kordola Hudcovičová, keďže pán Alojz musel nečakane odísť,“ uistila ju komorná, „dáte si hrášok?“ ponúkla jej misku s guľatou zeleninou.
„Ďakujem...“ nabrala si Ferka a pustila sa do jedla. „Ale aj tak sa asi pôjdeme pozrieť do záhrady za ňou...“
Po jedle začala Raffaela spratávať riad zo stola neskutočnou rýchlosťou.
„Idem upratať pivnicu, preto by som bola rada aby ste sa tam nemotali!“ oznámila oveľa prísnejším hlasom.
Prikývli a odišli naspäť do izby.
„Ideme ju hľadať?“ spýtala sa tíško Jožka a obliekla si ružový chlpatý pulóvrik a na krk si klasiky pripäla Ajkov obojok.
„Poďme!“ zavelila Žofia a tiež si obliekla sveter. Za oknom nepekne fúkalo a začínalo sa prejavovať jesenné počasie. „Nemôže sa v tom počasí potulovať, veď všetky teplé veci má tu!“
Keď vyšli na dvor, zacítili na sebe prvé kvapky studeného dažďa.
„No nič, rýchlo, baby, musíme ju nájsť!“
Prekonali teda záhradnú bránku, ktorá na ne skoro padla a po známom špinavom chodníčku sa vybrali naprieč záhradou.
„Anička? AŇA? AŇA?!!!“ kričali čo to dalo a obzerali sa po kríčkoch.
„Anička?“ Žofia nazrela do jamy pri ceste, no okrem myšacej rodinky tam nevidela nikoho a nič.
„Kde len môže byť?“ drkotala zubami Cilka, lebo jej bolo zima. „Nemohla sa prepadnúť pod zem!“ a nakukla do obrovského kríčka. „Nič,“ pokrčila plecami, „nie je tam...“
„A čo takto ísť za Kordolou? Možno ju videla...“ navrhla Atila a pozrela smerom ku záhradníčkinej hriadke. „Tuším jej tam trčí klobúk...“
Naozaj, v záplave dvojmetrovej buriny zahliadli špinavý a dotrhaný klobúk záhradníčky, ktorá si čosi mrmlala popod nos a zdalo sa, že niečo nie je v poriadku.
„Dobrý deň, pani Kordola,“ pozdravila ju Žofia, „mali by ste chvíľku čas?“
Kordola nadurdene zodvihla hlavu a zafučala ako výstavný býk.
„Prišli ste nevhod, slečinky,“ povedala, im neznámym nepríjemným tónom, „Alojz odišól na zraz polovníkú a odnésol si tam nékolko fláš pálenky... Šak dójde jak táčky ztatý!“
Dievčatá pozreli na seba a situácia, na ktorej by sa ešte včera zasmiali, im dnes naháňala strach.
„Chápeme vás, pani,“ podišla k nej Žofia, „ale neobťažovali by sme vás, keby to nebolo akútne!“
Kordola prikývla a dala im najavo, že jej to môžu povedať.
„Viete, stratila sa nám kamarátka,“ začala Žofka nesmelo, „tak len či ste ju nevideli...“
„Kerá to bola?“ začala záhradníčka loviť v pamäti, no Ferka jej pomohla.
„Taká drobná, hnedovláska, chodila oblečená športovo...“
„Je mi to lúto, tú som nevidzela...“ odpovedala a pokúsila sa zodvihnúť zo zeme hrable, no cez prerastenú burinu sa ku nim nedostala, tak sa znova narovnala.
„No ak ziscím, že nám kradne melóny, nech si ma neželá!“ pohrozila vztýčeným ukazovákom.
Dievčatá na seba začudovane pozreli.
„Tak teda ďakujeme, my ju pôjdeme hľadať ďalej,“ zahabkala Atila a vrátila sa spolu s ostatnými na chodníček.
„No, to sme dopadli,“ zafňukala Jožka, „čo budeme teraz robiť?“
„Jednoznačne,“ povedala Atila, „volám políciu!“
„Už?“ prekvapila sa Cilka.
„Na čo chceš čakať?“ odsekla keď vyťahovala z vrecka telefón. „Pokiaľ nezmizneš tiež?“
„Máš pravdu,“ pritakala nakoniec a pozrela na kamarátku, ktorá práve popisovala do telefónu situáciu.

Do izby sa dostali opäť až za tmy, tak ako po zavraždení malého Mirka. Prípad vyšetroval ten istý zavalitý policajt, ktorý stále krútil hlavou a utieral si spotené čelo. Vypýtal si Aničkin opis a zburcoval zopár hliadok, ktoré prišli aj so psami, no po malej hnedovláske akoby sa zľahla zem. Nakoniec si zapísal Žofiino telefónne číslo, aby ju mohol informovať o priebehu pátracej akcie a odišiel preč.
Keďže večeru nestihli, vzali si z kuchyne aspoň zopár banánov a jabĺk a zavreli sa v svojej izbe. No v bezpečí sa cítili až keď Cilka trikrát zamkla a podoprela dvere neuveriteľne ťažkým kreslom. Už ani Žofka sa netvárila hrdinsky, akože veď ona sa nájde. Aničku nenašiel ani tucet vycvičených psov a akúkoľvek nádej odfúkol vietor, ktorý spolu so silnou búrkou udrel podvečer na Krvavý Bodrovec. Voda sa valila hádam odvšadiaľ, no dievčatá to nevnímali. Mysleli len na to, čo sa mohlo stať Aničke...
„Poď už spať, Cilka,“ povedala Ferka, keď zbadala že Cecilka stále stojí pri okne a hypnotizovane hľadí na rútiacu sa vodu, „zajtra pôjdeme domov, aby sme mali energiu...“
Prikývla a odtrhla sa od okna. Ľahla si do postele a zavrela oči. Hoci bolo v izbe ticho, spať nemohol naozaj nikto...