To sa občas stáva 3.kapitola- Mobil nesklame(2 hod. predtým)

Stál oproti veľkému, barokovému domu a hľadel do jeho okien. Odetý bol v dlhom čiernom plášti, podobnom ako nosia veľmi vážení ľudia. Neustále sa obzeral po okolí, akoby niekoho čakal. Možnože naozaj niekoho očakával.
Druhou stranou ulice sa zakrádal podobne odetý muž, no už o niečo nižší. Akonáhle sa priblížil k mužovi pri dome, bolo mu hneď jasné, o koho ide. Charakteristické črty prezradili Milanovu identitu takmer okamžite.
- Ale, ale... koho že to tu máme? Milan, teba som nevidel už snáď dva mesiace...
Ozvalo sa z muža ešte pred tým, ako k nemu stihol Milan dôjsť. Po tom, ako dohovoril sa Milan rozbehol, schmatol ho za rukáv a odtiahol do ústrania. Muž na neho nechápavo pozeral.
- Musíš tak hulákať?! Som rád že ma rád vidíš ale v tejto chvíli naozaj nie je čas na prejavovanie si náklonnosti.
Milana znova chytal záchvat zúrivosti. Muselo mu byť predsa jasné, že keď mu zavolal po dvoch mesiacoch so zúfalstvom v hlase, nechce s ním zájsť len na pivko.
- Dobré brácho, nemusíš sa hneď rozčuľovať. Čo sa deje?
Dobre vedel že Milan začína byť agresívny a preto sa snažil nejakým spôsobom zlepšiť situáciu.
- Nič sa nedeje! Čo by sa malo diať?! Poďme niekam kde budeme mať viac súkromia. Tu je to nebezpečné.
Toto na ňom miloval. Vždy, keď sa niečo stalo, sa tváril že mu nič nie je. Nie žeby bol nejaký presvedčivý, ale v tejto chvíli uznal za najvhodnejšie nič sa ho nevypytovať a nechať priebeh ich debaty na neho.
Milan sa vybral cestou, ktorou išiel pôvodne a muž ho nasledoval. Obaja sa presúvali v absolútnej tichosti.
Na ulici bolo v tej dobe pomenej ľudí. Predsa len bolo už dosť neskoro a väčšina občanov mesta bola zavretá v domoch pri televízii.
Milan preklínal chvíľu, kedy udrel Simonu. Nemohol si dovoliť voči nej ľútosť... Teraz musí byť silný a dostatočne dobre musí zvládnuť situáciu. Neplánoval povedať Adamovi o svojom skrate, pretože vedel že je slaboch a ľahko by sa mohol prerieknuť. Z ich partie bol najbojazlivejší a preto ho väčšina členov nezasväcovala do svojich tajomstiev a plánov. Dalo by sa povedať, že bol akousi čiernou ovcou. Ostatný sa ho chceli už dávno zbaviť, ale Milan si ho vždy obránil. On mal v partii vždy veľké slovo.
- Počúvaj ma, Adam. Potrebujem od teba radu. Viem že v týchto veciach si skúsený a máš už veľa za sebou.
Prihovoril sa mu Milan za pochodu, hoci Adam vôbec netušil čo od neho chce. Radu od neho? On je predsa ten, ktorý o rady žiada iných.
Spoločne zabočili do slepej uličky kde sa podvedome obaja naraz opreli o ošúchanú stenu a hľadeli oproti seba.
- A čo by si takého odo mňa potreboval?
Spýtal sa, pretože ho odpoveď naozaj zaujímala. Milana považoval za dobrého priateľa a chcel mu pomôcť.
- Vieš, trochu to súvisí aj s tvojím povolaním... dal by sa prepísať trvalí pobyt určitej osoby bez jej účasti?
Bol rád že má nablízku niekoho, koho sa to môže spýtať. Samozrejme aj Rudo mal s tým určité skúsenosti, no ten by hneď zistil čo má zalubom a mal by po chlebe. Adamovi to zapaľuje trochu pomalšie a to mu práve v tejto chvíli hralo do karát.
- neviem či ti celkom dobre rozumiem... Ty chceš niekomu zmeniť bydlisko bez jeho vedomia? Pochopil som to správne?
Adam pracoval v banke ako poradca a v takýchto veciach sa vyznal. Vo svojom obore bol profíkom, len mu to občas dlhšie trvalo.
- Nie, tak to rozhodne nie je. Osoba, o ktorej sa bavíme jednoducho nemôže dôjsť na úrady a podpisovať papiere. Jedná sa totiž o veľmi váženú osobu a nemá čas zapodievať sa takými zbytočnosťami.
Milan ho priateľsky potľapkal po chrbte a postavil sa oproti nemu.
- Vieš akí sú tí dnešní zbohatlíci, už sa im pomaly ani nechce stávať s postele.
Adam nervózne uhýbal pohľadom a za každú cenu sa snažil pôsobiť vyrovnane a dojmom, že má všetko pod kontrolou. Pokus to bol veru nevydarený.
- Pokiaľ je to takto, dalo by sa niečo vymyslieť. Keď spomenieš známe meno, hneď všetko pôjde ľahšie.
Uškrnul sa na Milana a rukou zašiel do vrecka nohavíc. Po chvíli vytiahol cigaru spolu so zapaľovačom a nervózne si zapálil. Opäť vložil zapaľovač do vrecka a výdatne si potiahol s cigary. Toto pochmúrne miesto ho znepokojoval viac ako Milanov tón.
- V tom je práve ten problém, kamarát môj. Zákazník si neželá, aby bola jeho totožnosť prezradená. Vyslovene ma žiadal, aby to zostalo len medzi mnou a ním.
Na tvári sa mu zjavil ustarostený výraz, ktorým chcel Adama obmäkčiť a prinútiť k tomu, aby našiel nejakú inú, vhodnejšiu cestu. Zatiaľ vkladal nádeje do tej miernejšej metódy.
Adam si znova potiahol a vypustil z úst hustý kúdol dymu. Bol presvedčený, že vyzerá nadmieru pokojne.
- Prepáč mi, ale v tom prípade ti pomôcť neviem, aj keby som ako chcel. Je to nemožné... Prepáč...
Toto naozaj nemal vravieť. V Milanovi táto odpoveď vyvolala ďalší záchvat zúrivosti. Bolo zvláštne, že v poslednej dobe vybuchol kvôli každej hlúposti. V tomto prípade to ale hlúposť určite nebola.
Bleskovou rýchlosťou vytiahol z vačku vreckový nožík a priložil mu ho zručnosťou kúzelníka ku krku. Nemal chuť na milé rečičky ktoré aj tak nemyslel úprimne. Či chce, či nie, musí mu vyhovieť.
- počúvaj ma ty zasran. Nemienim sa tu s tebou dohadovať. Ty mi to jednoducho vybavíš!! Už si zabudol na to, koľkokrát som ti zachránil riť pred Rudom?! Teraz je rad na tebe, aby si mi opätoval moju láskavosť. Rozumel si ma?!
Adamovi od strachu vypadla cigara z úst a pomaly dohárala na mokrej zemi. V ústach mu vyschlo a v hrdle sa mu vytvorila veľká hrča, kvôli ktorej nebol schopný povedať ani slovo. Vedel, že sa dostal do poriadneho prúseru.
- Po...po....počkaj.....
Podarilo sa mu vyjachtať a nasucho preglgol.
- Musí sa nájsť... nájsť nejaké riešenie... V...všetko bude v poriadku, len ma, prosím, pusť.
Milan sa pokúsil ovládať sa a odložil nožík.
- Dobre teda, vyriešime to podobrom. Ale vysvetli mi, prečo, doboha, keď sa dá zmena bydliska vykonať bez osoby, ktorej sa týka, je problém s tým, že nevieš jeho identitu.
Adam zhlboka dýchal a ukľudňoval sa spolu s ním. Vôbec nepočúval, čo sa ho Milan pýtal ale podvedome tušil jeho otázku.
- Pozri Milan, vec sa má takto. Pokiaľ vedia moji nadradený, o koho ide a že je to vplyvná osoba, dá sa zariadiť všetko, aj keby mali podpis sami sfalšovať.
Áno, vo svete vplyvných a bohatých to už tak proste chodilo. Nemuseli sa starať o problémy, s ktorými sa každodenne museli trápiť bežný ľudia. Vždy sa totiž našiel niekto, kto za malú almužnu túto prácu vykonal za nich.
V tejto chvíli sa však nejednalo o žiadnu bohatú či vplyvnú osobnosť. Tento spôsob bol Milanov plán, ako po sebe zahradiť stopy. Ak by sa niekto pýtal na Simonu, jednoducho by povedal, že si našla milenca v zahraničí a utiekla za ním. Vedel, že táto historka je ťažko uveriteľná a akoby bola vytrhnutá s telenovely, ale v tejto chvíli ho nič lepšie nenapadlo.
- Ale ja viem že si šikovný a vybavíš to, lebo inak sa ti môže stať nehoda a to by ma veľmi mrzelo.
Gestom naznačil slučku okolo jeho hlavy a trhaným pohybom mykal hlavou, čím chcel vyjadriť jeho posledný výdych. Štvalo ho, že mal stále potrebu vyzerať pokojne a bezstarostne.
- No neviem ako to spravíme..
Milan výhražne zdvihol ruku s nožíkom pred jeho oči.
- Pokoj, pokoj nejako to pôjde...
Napriek jeho upokojovaniu nožík neschoval, ba práve naopak, ešte viac sa s ním priblížil pri Adamov krk a spravil mu s ním malú ranku. Z narezanej kože tiekla krv len mierne, no stačila na jeho väčšie vystrašenie.
- A ako to teda vyriešime?
Spýtal sa Milan z výsmechom v hlase. Bol rád pánom situácie a tento krát už nemohlo nič nabúrať jeho autoritu.
- Počúvaj ma. Choď zajtra na úrad a hľadaj Juraja Rybanského. Povedz mu že ťa posielam za ním ja a že o všetkom viem. Vyrozprávaj mu všetko čo potrebuješ a on ti určite vyhovie. Povedz, že ja za ním podvečer prídem a všetko mu vysvetlím. Nedaj mu možnosť na zbytočné otázky, len mu povedz že všetko musí zostať v tajnosti. O ostatné sa postarám ja.
Tieto vety zo seba dostal Adam akoby jedným dychom. Vravel rýchlo a nezrozumiteľne, takže mal Milan veľký problém zistiť, čo mu chce týmto povedať. S úsmevom mu spravil ranu ešte väčšou a sledoval, ako sa Adam bojazlivo posúva nižšie a nižšie až nakoniec končí na zemi, držiac si krvavý krk. Jeho zámerom nebolo zabiť ho, pocit menejcennosti úplne stačil.
- Zatiaľ ahoj, Adamko... Simona ti bude veľmi vďačná...
S nepríjemným, priam bláznivým smiechom sa vytratil zo slepej uličky a jemnými, pokojnými krokmi pokračoval po ceste.
Adam ležal na studenej, mokrej zemi a nebol schopný vstať. Bolo mu jasné, že ak do piatich minút nepríde niekto, kto mu pomôže, vykrváca. Milan našťastie neprerezal hlavnú tepnu, čo mu nádej na záchranu len zväčšovalo.
Čo mala znamenať tá veta: „Simona ti bude vďačná...“?
Simonu poznal už takmer päť rokov, čiže už dávno pred tým, ako spoznala Milana. On jej ho vlastne predstavil a dal ich dokopy. Simonka mu bola ako sestra a ak jej Milan chce nejako ublížiť, on to nedovolí. Vedel, že Simona by nikdy neodišla od rodiny a od neho bez rozlúčenia. Keď boli spolu naposledy, nič také, že by sa chcela presťahovať do zahraničia nespomínala, a takéto rozhodnutie si predsa vyžaduje dlhé plánovanie.
Premohol sa a jednou rukou si pustil ranu, pričom druhú nechal na svojom mieste. Rukou zablúdil vo vrecku nohavíc a vytiahol z neho premočený mobil. Pochyboval, že takto zmáčaný bude fungovať, no riskol to a vyťukal Simonine číslo. Nebol si istý, či mu to zdvihne ona, pretože toto číslo mu dala takmer pred rokom a odvtedy si ho mohla veľakrát zmeniť. Nemal potrebu overovať si ho. Keď mal náladu na jej návštevu, skrátka prišiel a nezaoberal sa skorším ohlasovaním.
Mobil ho nesklamal. Vytáčal Simonu a Adam si ho rozrušene priložil k uchu. Počul v ňom rušivé signály, spôsobené pravdepodobne vodou a zlou lokalizáciou, ale hlavné bolo že volal.
Zdalo sa mu, akoby vytáčal celú večnosť. Ani po piatom zazvonení sa nehodlal vzdať, hoci pomaly upadal do driemot. Konečne prestalo ťukanie v mobile a zostalo ticho. Niekto to zdvihol. Nech je to ktokoľvek, musí mu povedať to, čo zažil.
- Haló? Počujete ma?! Haló! Pani Korčeková! Ste tam? Simona, Simona počuješ ma?! Haló!!!
Nič nepočul. V mobile zazneli len tlmené hlasy, ktorých pôvodcu nebol schopný rozoznať. Pokiaľ mal však nádej, že ten na druhom konci počuje jeho, rozhodol sa pokračovať.
- Milan chce spraviť niečo zlé! Simona, musíš mu v tom zabrániť! Myslím že....že....
Až teraz si uvedomil, že spojenie sa prerušilo. Priškrteným hlasom povedal posledné slovo a vyčerpaný si ľahol na zem. V diaľke sa ozývalo jemné bubnovanie dažďa na strechách. Adam sa pobral do ríše snov...