Záhada Hudcovič 1/12

Nadránom sa študentkám konečne podarilo zaspať, no už o siedmej hodine boli opäť hore, lebo zlé sny im ničili spánok. Za oknom stále padal vytrvalý dážď.
„Pôjdeme na raňajky?“ spýtala sa tíško Jožka a prehrabla si rukou rozstrapatené vlasy.
„Uhm... Potom sa pobalíme...“ prikývla Cilka a obliekla si čisté tričko, pričom pokiaľ sa jej podarilo prevliecť si ho cez hlavu, poriadne sa v ňom zamotala.
V kuchyni ich čakala Raffaela, ako vždy v čiernych šatoch a chystala raňajky.
„Dobré ráno želám!“ povedala a položila na stôl podnos s výstavne nakrájanou šunkou.
„Ako komu...“ zašepkala Atila a sadla si za vrch stola. Naložila si na tanier zopár kúskov zeleniny, no nebola schopná, tak ako aj ostatné baby, ani jediného sústa.
„Dnes ideme domov,“ oznámila Cilka, „ešte predtým chceme... ďalej hľadať... a...“
No Raffaela jej skočila do reči.
„Je mi to veľmi ľúto, ale musím vám povedať, že tá silná búrka odplavila most vedúci z Krvavého Bodrovca a rieka sa vyliala na polia, čiže sa nedá odísť z dediny a...“
„ČOŽE???“ zvreskla Žofia a vypľula na tanier kúsok chleba, čo mala v ústach.
„Asi budete musieť pár dní ešte zostať, kým hladina vody neustúpi,“ pokračovala komorná, „dúfam že to nie je problém!“
Jožka už chcela odvrknúť, že nič horšie sa im nemohlo stať, no Cilka jej dupla na nohu.
„Samozrejme že nie, madam, cítime sa tu veľmi pohodlne,“ zaklamala a nasilu prehltla koliesko paradajky a aby dotvorila dojem, vykúzlila obrovský úsmev.
„To ma teší. Želám pekný deň, mňa čaká práca!“ sucho odvetila komorná a odišla smerom ku Miškovej izbe.
Keď sa za ňou zavreli dvere, Jožka sa rozplakala a Cilka hodila svoj chlieb o zem.
„Do prdele, to sa môže stať len nám!“ skríkla a treskla rukou do steny. Žofia na ňu s obavami pozrela, Cilka nebola práve výbušný typ.
„Cili, si v pohode? Neboj, nejako to tu vydržíme, potom vypadneme...“ povedala a upratala zo zeme rozcapené raňajky Cecílie. „A ty, Jožka, sa tiež ukľudni. Zvládneme to tu!“
„A čo ak sa to stane aj nám?“ ozvala sa Ferka a posadila sa k Cilke v snahe ju trošku utešiť.
„Čo myslíš?“ nechápala Žofia.
„Že zmizneme!“ vyhŕkla Atila, ktorá sa triasla v rohu kuchyne a nieste zobala z mrkvy, čo bolo u nej, ako u odporkyne zeleniny, životný výkon a prejav jasnej nervozity.
„ Nezostáva nám iné ako dúfať, že dopadneme inak!“ uzavrela debatu Žofka a po prvý krát im tak dala najavo, že začína veriť teórii o tom, že v tomto dome skutočne niečo vedome napáda ľudí...

„Miško, nič ťa nebolí?“
Sedeli v bielej izbe pri Miškovej posteli. Dnes bol kľudný, ležal na posteli ako vtedy, keď ho videli po prvý raz a pravidelne dýchal. Zrejme spal, oči mal zavreté a vyfukoval, akoby bol obyčajný chlapec, nie jediná obeť obrovskej tragédie, ktorá prežila.
„Hádam nečakáš, že ti odpovie...“ podpichla Atilu Ferka, ktorá už prekonala strach z Miška a jeho tvrdých rán pri dotyku uší a stála pri ňom celkom blizučko.
„Nikdy nevieš, či trošku nevníma...“ zareagovala hneď Žofia a prešla mu rukou po vlasoch. „Škoda ho, je to krásny chlapec...“ dodala a nenápadne si utrela slzičku.
„Myslíš, že taký zostane navždy? Teda, nedá sa to liečiť?“ vyzvedala Cilka, ktorá už mala ranný hysterický záchvat za sebou a opäť normálne fungovala.
„Ktovie,“ odpovedala Žofia, „my zatiaľ vieme len to, že o tom nič nevieme!“ zafilozofovala. „Pani Hudcovičová mi povedala, že s týmto druhom postihnutia nemajú lekári skúsenosti, ale aj tak robia, čo sa dá...“
„Možno keby vnímal, vedel by povedať, čo to bolo za pavúka...“ nedala sa Atila a opäť sa Miškovi prihovorila.
„Asi nie,“ namietala Žofia, „keby aj tie potvory videl, pochybujem že by vedel určiť druh!“
„Pravda,“ pripustila Cilka, „aspoň že tu na to máme teba, Žofi...“
Žofka sa mierne začervenala, no nepovedala nič.

Večer volal Žofke policajný dôstojník zodpovedný za Aničkin prípad. Nemal žiadne nové informácie, nenašli žiadnu stopu a ešte im aj pátranie prekazili záplavy.
„Informovali sme pani Trasľavú, že jej dcéra je nezvestná,“ povedal nakoniec a dodal, že v hľadaní pokračujú ďalej.
„Tak ako?“ vrhli sa na Žofiu baby v nádeji, že vie niečo nové. No ona len šmarila telefón na posteľ a pokrútila hlavou.
„Nič. Nemajú jedinú novú stopu!“ rozčuľovala sa. „Načo sú dobrí? Aničkinej mame som mohla zavolať aj ja! Veď sú to policajti, nech ju nájdu!“
Cilka sa ku nej usadila a chytila ju okolo pliec.
„Žofka, viem, je to ťažké, veď to prežívam tiež. Ale oni robia čo môžu, som si istá že je to v najlepších rukách!“
„Cítim sa vinná!“ povedala Žofia ako v tranze a vytrhla sa spod Cilkinej ruky. „Tá baba bola chorá a čo sme robili my? Nechávali sme ju tu samú! Akoby sme si o to koledovali, aby sa jej niečo stalo!“
„Prestaň!“ okríkla ju Ferka. „Veď je to dospelá žena, načo by potrebovala dozor? Nemôžeme za to, proste nie! Nikdy by nás ani jednu nenapadlo, že sa to môže stať!“
„Ale stalo sa,“ nedala sa Žofia, postavila sa a podišla ku kúpeľni.
„Idem do sprchy,“ zatiahla len a zmizla za dverami.
Ostatné baby na seba pozreli.
„Viete, čo to znamená?“ spýtala sa otrávene Cilka.
„Jasné,“ odpovedala Ferka s miernym úškrnom, „každých päť minút kontrola, či sa neutopila!“

Ráno sa zobudili do nádherného slnečného dňa, takmer akoby bol opäť jún, pritom september sa už pomaly chýlil do svojho finále. Po prvý krát dievčatá vstali ešte pred raňajkami, dokonca s pomerne dobrou náladou.
„Chce sa mi cikať!“ ozvala sa z postele Ferka, no namiesto poklusu na záchod sa len prevalila na druhý bok a pohľad jej padol na Jožku.
„Fuuh, preboha, čo to tu leží za príšeru?“ vybuchla do smiechu pri pohľade na strapatú a opuchnutú blodnínu.
„Veď ako vždy,“ zakričala z druhej strany izby Atila, zatiaľ čo hodila Jožka do Ferky papuču, no smiala sa tiež.
„Okej, nepokúšam osud, idem na hajzel, lebo premočím plachtu,“ rozhodla sa konečne Ferka a vyhupla z teplučkých perín.
„Pôjdeme pomaly na raňajky?“ spýtala sa Atila rozospato, posadila sa na posteli a začala hľadať v kufri dostatočne špinavé tričko.
„Uhm,“ pritakala Cilka a tiež sa prevrátila na druhú stranu, pričom jej padol pohľad na druhú polovicu postele.
„Počkať!“ vykríkla a posadila sa. „Kde je Žofia???“