Záhada Hudcovič 1/13

„Nehysterči,“ osopila sa na ňu Atila a víťazoslávne vytiahla z kufra dokrčené a blatom zanesené tričko, „tá sa nestratí...“
„Možno je na záchode,“ povedala Ferka na polceste do kúpeľne a priložila ucho ku dverám.
„Žofa, si tam? Švihaj!“ zatrieskala na dvere, no z kúpeľne sa neozvala žiadna odpoveď.
„Ak sa jej niečo stalo...“ začala Cilka, no Atila jej skočila do reči:
„... tak otvoríme šampus!“ zasmiala sa. „Prosím ťa! Viem, stále sme vystresované... no... kvôli Aničke a tak... ale ona bola chorá a jedno s druhým... Žofia sa vie o seba postarať, asi šla na raňajky...“
No Cilka už stála na nohách, oblečená a definitívne zobudená.
„Neviem ako vy,“ povedala mierne priškrteným hlasom, „ale JA ju idem nájsť. Už zmizol Ajko,“ Jožka zafňukala, „potom ho nasledovala Anička a teraz nevieme, kde je Žofia? Sorry, ale ja odchádzam!“
Vybehla z izby a dupotom vypaseného zápasníka zbehla po schodoch vedúcich do kuchyne. Tá však bola prázdna. Nenašla dokonca ani Raffaelu, ktorá o takomto čase obyčajne chystávala raňajky.
„Žofia? ŽOFIA?“ kričala hystericky a obzerala sa po všetkých stranách.
„Čo vreštíš, ty trúba?“ ozvalo sa zrazu z obývačky.
„Žofia!“ zhíkla Cilka a rozbehla sa smerom za hlasom. Dvere do obývačky boli pootvorené, tak vtrhla dnu. V kresle pod oknom, úplne obloženú knihami, našla sedieť svoju spolužiačku, ktorá na ňu skúmavo hľadela spoza veľkých okuliarov.
„Čo horí?“ pobavene zatiahla Žofia a odložila obrovskú knihu o pavúkovcoch na stôl.
„Ja... vieš... no...“ koktala Cilka a s hlbokým výdychom si sadla na gauč.
„Si si myslela, že som zmizla ako Aňa?“ dokončila za ňu Žofia, lebo z hysterického Cilkinho výstupu to bolo jasné.
„No... áno...“ priznala Cilka. „Kedy si, prosím ťa, odišla? Veď by sme mali byť stále spolu!“
„Nechcela som v izbe zažínať svetlo,“ vysvetlila ospravedlňujúco, „a chcela som si ešte čo-to naštudovať. A kde sú baby?“
„Mysleli si, že mi hrablo. Ešte sú v izbe,“ podotkla trochu veselšie, „nejdeme na raňajky?“
Žofia prikývla a vstala zo svojej knižnej pevnosti. V kuchyni už sedeli aj ostatné študentky a keď zbadali, že Žofia je v poriadku, zabávali sa na Cilkinom rannom záchvate.
„Náhodou to bolo dosť nepríjemné,“ pridala sa na Cilinu stranu Jožka, „po tom všetkom, čo sa tu deje... Tiež som sa bála...“
„To si cením,“ uškrnula sa Žofia a natiahla sa po horčicu, „v každom prípade, nič v zlom, ale ešte sa nechystám zmiznúť!“
„Ach,“ povzdychla si Atila, „to je taká škoda!“

Do Hudcovičovskej vily sa len ťažko dostávali informácie o stave povodní. Rádio stále iba šušťalo, televízor v dome nebol a Raffaela ich otázky vždy len odbila poznámkou, že hladina vody klesá veľmi pomaly a nech ju neotravujú, lebo má prácu.
„Tá má stále iba prácu,“ šomrala Atila, „ktovie, čo robí, keď je v celom dome taký bordel?!“
Aničkin prípad sa stále nevyriešil, bolo vyhlásené celoštátne pátranie, ktoré však neprinášalo žiadne výsledky. Baby si všetky údaje od polície poctivo zapisovali, aby ich využili v projekte, keďže nemali natočené nič, čo by sa týkalo ich domácej úlohy. A hoci kamerou zachytené nájdenie mŕtvoly Mirka, či Miškov záchvat boli určite nezvyčajné, v samotnom projekte ich to nikam neposunulo. Dúfali však, že vzhľadom na okolnosti okolo Aničky, ich profesor prepadnúť nenechá.
„To by bolo už toľko smoly naraz!“ vyplakávala Ferka. „Načo sme sem vôbec lozili?“
Cez víkend sa snažil dostať do domu Hudcovičových aj Aničkin otec, aby sám preskúmal vilu odvrchu po spodok, no všetky prístupové cesty boli odrezané od sveta. Skúšali to aj člnom, ten však za záhadných okolností prestal fungovať vždy, akonáhle sa priblížil ku Krvavému Bodrovcu, takže pán Trasľavý nemal na výber, musel veriť policajnému pátraniu.
Už tri dni bola celá dedina zaplavená, na optimizme nepridávalo ani jesenné počasie, ktoré sa každým dňom zhoršovalo.
„Aspoň že neprší...“ komentovala Jožka prudký vietor, ktorý otvoril okno v izbe a vfúkol do miestnosti studený vzduch. Jožka sa s povzdychom postavila a okno zatvorila.
„Podopri to niečím,“ radila jej Žofia, „nech to zase nevyvalí...“
Bolo desať hodín a vonku vládla hustá tma. V izbe však začala prevládať veselosť, lebo Raffaela im pri večeri oznámila, že hladina vody by mala do rána dosiahnuť stav, kedy je možné odísť z dediny. Aspoň to vraj povedali odborníci, ktorí kontrolovali stav vody.
„Viete čo to znamená?“ smiala sa Cilka a skočila na posteľ. „Zajtra ideme domov! Juchúúú! Konečne vypadneme z tejto hnusnej diery!“
„Ani nevieš, ako ma to teší,“ neprítomne sa ozvala spoza obrovskej knihy Žofia, „hádam vám ten projekt odpustia...“
„Hm... vieš, že mi je to už nejako jedno?“ zakričala Atila z kúpeľne, kde si zotierala z tváre niekoľkodenný mejkap.
„Naša flegmatička, kedy tebe niečo nebolo jedno?“
„Náhodou!“ bránila sa. „Na tomto projekte mi záležalo, dokedy sme nestratili babu, s ktorou som chodila ešte do škôlky!“
„Aha... No to je dosť demotivujúce...“ pripustila Žofia.
„Vtipná ako vždy!“ odvrkla Atila a šmarila po Žofii kozmetickú taštičku. Žofka sa v poslednej chvíli „rane“ vyhla a taštička narazila do steny a s rachotom spadla na zem.
„Násilníčka!“ reagovala so smiechom Žofia.
„Baby, ste si isté, že sa Žofia nedostala k nejakým tajným zdrojom vína?“ ozvala sa Cilka, ktorá už ležala horeznačky na posteli a snažila sa zodvihnúť hlavu.
„Nečudovala by som sa...“ súhlasila Atila, no Žofia sa len ďalej rehotala.
„Som unavené,“ povedala Jožka sediac pod oknom, ktoré pred chvíľou zachraňovala.
„Nejdeme spať?“ pípla tichučko Ferka spod paplóna.
„Asi hej,“ prikývla Cilka, „ideme?“
Žofia sa zodvihla z kresla a naložila si na ruky zopár kníh.
„Želám dobrú noc, dámy, idem ešte do obývačky preštudovať nejaké materiály. Sladké sny!“ murkla, zavrela za sebou dvere a cestou dole schodmi si veselo pospevovala..
„Kde berie tú energiu?“ pokrútila hlavou Atila a s nábehom skočila do postele. Ani jedna si nevšimla, že popod dvere preliezlo von z izby niečo malé, čierne a s veľkým množstvom nôh...