Záhada Hudcovič 1/14

Noc bola nepokojná. Oknami lomcoval silný vietor a stromy sa ohýbali pod jeho náporom, akoby boli z papiera. Do toho začuli dievčatá jemné klopkanie na okenný rám.
„To hádam nie!“ vyskočila z postele Ferka a pribehla ku oknu. Jej zlá predtucha sa naplnila.
„Prší!“ zatiahla zúfalo a kopla do steny.
„To nemyslíš vážne!“ zvreskla Cilka a priskočila ku oknu tiež. Jemný dáždik sa medzitým začal meniť na hustý lejak.
„Práve keď začala klesať hladina!“ hlesla roztrasene. „Zase tu skysneme ktovie ako dlho!“
Pozrela na hodinky, ktoré ukazovali pol druhej v noci.
„Žofka tu stále nieje?“ ozvala sa zrazu z postele Jožka a ukázala na prázdne miesto na posteli. Všetky hlavy sa od okna otočili a hľadali Žofiu.
„Možno zadrichmala v obývačke,“ kývla plecami Cilka a vrátila sa do postele. Nechcela byť zase za tú hysterku, akou bola predchádzajúce ráno, „alebo sa stále drtí...“
„O pol druhej ráno?“ neveriacky pokrútila hlavou Ferka.
„Fera, daj pokoj! Vieš, že ona je divná!“ uzemnila ju Atila a prehodila si cez hlavu paplón. „Ak by ste teraz boli také dobré a išli spať... Niektoré z nás sú unavené!“
„Ako môžeš spať?“ lamentovala Ferka a ukázala rukou na okno, za ktorým sa už valila voda prudkým spádom.
„A čo s tým narobíš?“ zafunela spod prikrývky, „ak vieš zastaviť dážď, tak to urob, ak nie, nechaj ma spať!“
„Má pravdu,“ uznala Cilka, „poď radšej spať, zajtra niečo vymyslíme...“
Ferka sa otočila, aby nevideli, že sa jej z očí začínajú kotúľať slzy.
„Jasné,“ precedila medzi zuby, „idem ešte... tam... no, na záchod...“ dodala a zmizla v kúpeľni.
„Nechaj ju,“ povedala Jožka, keď sa chcela Cilka zodvihnúť a ísť za ňou, „radšej si ľahnime, zajtra si to premyslíme...“
Prikývla a prikryla sa paplónom až po bradu.
„Je zvláštne,“ pomyslela si predtým, ako zaspala, „ako tieto všetky problémy aj z Jožky urobili normálne rozmýšľajúcu osobu...“

Ráno prudko vtrhla do izby Raffaela.
„Nenechajte sa rušiť, idem len umyť kúpeľňu!“ povedala tak nahlas, že by sa len ťažko nenechali vyrušovať a zobudili by sa aj keby komorná rozprávala z opačného konca domu.
„Ahh, v poriadku,“ zamumlala Cilka a pretierajúc si oči si sadla. Pozrela na Ferkinu posteľ, kde jej kamarátka spokojne odfukovala a zrejme sa aspoň trochu z nočného daždivého šoku spamätala.
„A, madam, ako vyzerá situácia vody?“ zakričala, ako každé ráno, na Raffaelu do kúpeľne.
„Je mi ľúto,“ povedala, „v noci pršalo a hladina stúpla asi o pätnásť centimetrov... Dostať sa nedá, ale hydrometeorologický ústav nám dal prísľub, že iste do najbližšieho dažďa hladina úplne ustúpi!“
„Fajn,“ povedala Ferka, ktorá sa medzitým zobudila a pozorne počúvala Raffaelu, takže nejaké dva- tri dni?“ zahádala s nádejou.
„Je to možné,“ zakričala Raffaela a objavila sa vo dverách kúpeľne, „kúpeľňa je čistá, čakám vás o štvrťhodinu na raňajkách!“
Potom elegantne prešla celou izbou a odišla na chodbu.
„Nie je to až také zlé...“ skúsila utešiť kamarátky Cilka, „veď je to tu celkom v pohode...“
„Hmmm...“ prikývla Ferka, zrejme preto, že nemala na výber.
„A keď už o tom, kde je stále tá naša šprtka?“ potichučky zamrmlala Atila a ukázala na posteľ, kde spávala Žofia. Bola opäť prázdna.

Vonku sa už zotmelo a zdalo sa, že počasie sa konečne umúdrilo. Vial len jemný vánok a na jasnej oblohe vyšlo nespočetné množstvo hviezd. No baby si túto idylickú chvíľku vôbec neuvedomovali. Sedeli v izbe, roztrúsené po zemi a len ťažko nachádzali slová. Jožka sa triasla v kúte s Ajkovým obojkom v ruke si utierala slzy rinúce sa jej po tvári. Cilka ležala pri stole nebola schopná jediného pohybu, Atila v neurotickom záchvate trieskala rukou do radiátora, Ferka objímala svoju plyšovú myš nasáčkovaná pod posteľou a Žofia...
„Kde len môže byť?“ ignorujúc obrovskú hrču v hrdle povedala Cilka trasúcim sa hlasom.
Keď si ráno všimli, že Žofia neleží v posteli, nevenovali tomu pozornosť.
„Zrejme zaspala nad knižkou v obývačke,“ s minimálnym záujmom povedala Ferka, keď sa snažila nohou trafiť do ponožky.
Oblečené sa vydali na raňajky, kde im práve Raffaela zalievala mliečnu kávu a chystala čokoládové koláčiky. Pokým si ich vychutnávali, Cilka sa postavila.
„Idem ju zobudiť,“ zamľaskala plnými ústami.
No obývačka bola prázdna. Na stole sa kopil stoh biologických, chemických a fyzických kníh, no kreslo bolo upravené, akoby v ňom nikto nesedel už zopár dní.
„Divné,“ zamrmlala len Cilka a vrátila sa do kuchyne, kde zvestovala, že Žofia tam nie je. Nenechali si však kaziť raňajky a dohodli sa, že sa po nej pozrú, keď sa najedia.
No ani po polhodine sa Žofia stále v kuchyni neobjavila.
„Ona ešte nikdy nikam nezaspala,“ podotkla Atila, „myslím, že má v hlave niečo ako budík...“
„Možno došli baterky,“ podpichla Ferka a vstala od stola.
„Okej, ideme tú chodiacu inteligenciu nájsť,“ ironicky sa uškrnula Cilka.
Opäť nakukli do obývačky, ktorá bola stále prázdna. Nebola ani v hale, predsieň taktiež zívala prázdnotou a aj priestranná jedáleň ich sklamala. Podišli teda ku schodom vedúcim k prvému poschodiu, kde sa nachádzala izba Miška, nebohého Mirka a spálňa manželov Hudcovičovcov. Jediná osoba tu však bol len Miško, ktorý stále bledý ako stena spal vo svojej bielej komnate.
„Kde len, sakriš, môže byť?“ nadávala Atila keď ju nenašli ani v ich vlastnej izbe. Behanie po schodoch sa jej, samozrejme, nepáčilo, fučala, funela a ledva popadala dych. Ani Raffaela im nevedela odpovedať na otázku, či niekde nevidela Žofku.
„Taká škaredá, strapatá, okuliarnatá...“ začala Atila.
„Atila!“ zahriakla ju Cilka.
„Čo je?“ bránila sa. „Musí to byť reálny opis!“
No komorná krútila hlavou.
„Je mi ľúto. Slečnu Don´t Mode som naozaj nikde nevidela.“
Po hodine skončili opäť v obývačke.
„Začínam sa o ňu báť,“ povedala Cilka a klesla do kresla. Vtom si však niečo všimla.
„Čo sa to tam leskne pod gaučom?“ podozrievavo sa ozvala a ukázala rukou na zem. Atila sa zohla a zalovila v tom prachu a špine.
Už ani nehysterčili, nekričali ani neomdlievali.
„To hádam nie!“ len pípla Ferka a hypnotizovane pozerala na nájdený predmet.
Boli to Žofkine okuliare, jedno sklíčko bolo trošku puknuté, no to ich nezaujalo. Zaujímavejšia bola biela pavučina ovíjajúca sa okolo celých okuliarov, rovnako ako krv, ktorou boli posiate obidve sklá.