Záhada Hudcovič 1/15

Nevolali políciu, koniec koncov, bolo by to zbytočné, do domu by sa aj tak nedostali a keďže nenašli ani Aničku, dosť pochybovali o tom, že v prípade Žofie by boli muži zákona úspešnejší. Bola to tá istá situácia, po ich spolužiačke ostal jeden predmet, obsiaty krvou a prepletený bielymi pavúčími vláknami. Mohlo to znamenať len jediné, teraz to už vedeli skoro na sto percent. Tá jediná, ktorá živila nejaké pochybnosti bola teraz ktovie kde a iba prasknuté okuliare nasvedčovali tomu, že tu vôbec niekedy bola.
„Možno si len z nás robí srandu...“ povedala Jožka, no sama tomu neverila. Sedeli v izbe, zhypnotizovane pozerali na okuliare, ktoré boli položené na stole a svietili ako v nejakom múzeu.
„To iste,“ ironicky odvrkla Cilka, „vieš že taká nie je...“
Aspoň že Raffaelina predpoveď sa úspešne plnila, po daždi nebolo ani stopy. Jasná obloha oznamovala, že mraky plné vody sú v nedohľadne, takže aspoň niečo vychádzalo podľa predstáv.
„Zaujímalo by ma,“ ozvala sa Ferka hľadiac na prasknuté sklíčko, „ktorá z nás bude nasledovať...“
„Prestaň!“ zahriakla ju Atila, hoci už niekoľko hodín mala v hlave tú istú otázku. Ktorá? Možno všetky, možno už ani jedna... „To nie je vhodná téma, vzhľadom k situácii!“
„Prepáč,“ ospravedlnila sa Ferka, „mám proste strach!“
„To my všetky,“ povedala Jozefína. Aby sa aspoň trochu ukľudnila, vytiahla kufrík „prvej pomoci“, čiže šminky a kozmetiku a začala pracovať na svojej skleslej vizáži.
„Tento vzduch mi neprospieva!“ dodala na vysvetlenie, keď zachytila nechápajúci Atilin pohľad typu „ako sa tá pipka môže teraz maľovať?“
Nervozita v izbe by sa dala krájať. Hneď po náleze Žofkiných okuliarov utekali za Raffaelou.
„Pozrite sa!“ kričala Cilka. „Pozrite, to jediné zostalo po Žofii!!!“
Komorná sa len zodvihla od koša prádla.
„Je mi to ľúto, ale všetkých šesť vás sem išlo na vlastnú zodpovednosť. Upozornili sme vás na to, čo sa tu deje. Viac vám s tým pomôcť neviem.“

Druhý deň sa nezačal práve slávne. Dve prázdne miesta na posteliach dávali jasne najavo, že niečo nie je v poriadku, že niečo je inak, ako by malo byť. Baby sa už ani nesnažili tváriť veselo, skleslosť bola cítiť hádam v každom kúte obrovského domu.
A hoci vedeli, že je to úplne zbytočné, rozhodli sa ísť pozrieť do záhrady. Pochybovali v akýkoľvek úspech hľadania, no už len samotná predstava, že by mali opäť nečinne sedieť v izbe ich deprimovala. Potrebovali chodiť, hľadať a hlavne dúfať.
„Je to zbytočné!“ skríkla Ferka, keď sa na smrť zľakla obrovského potkana ktorý z ničoho nič prebehol po ceste. „A ešte tu riskujem srdcový infarkt!“
Z diaľky zahliadli Kordolu, ktorá sa ako vždy mordovala s metrovou burinou, no ani sa nenamáhali podísť bližšie. Tá vymletá ženská im ešte aj tak v ničom nepomohla, iba rozprávala z cesty a samé blbosti.
„Možno teraz niečo vie...“ nádejala sa Atila, no jej plán ísť za ženou, baby hneď odmietli.
„Hrabe ti? Tá nevie ani kde sa nachádza, je to psychopat! Rovnako ako jej podarený manžel!“
Alojz pred malou chvíľou prešiel okolo nich, s hrablami prevesenými cez plece a nahnevane mrmlal niečo o tom, že ani zajace nie sú tým, čo bývali. Páchol nejakým lacným alkoholom a oblečenie mal ešte v dezolátnejšom stave ako ten pamätný prvý deň.
Na optimizme nepridal ani fakt, že Jožka začala mrnčať, ako jej je veľmi zle.
„Vážne,“ presviedčala ich cez slzy, „bolí ma brucho a strašne!“
Pozreli na seba, potom na ňu. Naozaj vyzerala neslávne, stála v skrútenej polohe, držala si brucho a z očí jej tiekli potoky sĺz.
„Vieš čo?“ podišla k nej Cilka. „Ideme do izby, dobre?“
Prikývla.
„My ešte pôjdeme pozrieť tam, kde sme našli Mirka,“ navrhla Atila Ferke, tá súhlasila.
„V poriadku, ale v žiadnom prípade sa nerozdeľujte!“ upozornila ich Cilka. „Buďte stále spolu, ani na sekundu sa od seba nevzďaľujte!“ rozkázala.
„Neboj, som až príliš vystrašená na to, aby som sa tu motala sama,“ priznala sa Ferka a na Atilino kývnutie sa pobrala za ňou smerom k miestu, kde našli zavraždeného malého chlapca.
„Budeme sa ponáhľať!“ zakričala ešte Atila.
Cilka ešte chvíľu za nimi pozerala, no keď sa stratili z dohľadu, otočila sa k Jožke. Zdalo sa, že tam už dlho nevydrží, bola nahnutá dopredu a z výrazu tváre bolo jasne čitateľné, že chce byť už v svojej posteli.
„Poď,“ povedala jej Cilka, „potrebuješ si ľahnúť...“

Cecília zišla z izby do kuchyne, aby naliala do pohára trochu vody. Keď sa Jožka zobudí, iste ho ocení. Keď ho postavila na nočný stolík, rozmýšľala, čo bude ďalej robiť. Atila a Ferka boli stále v záhrade, Jožka bola viac mŕtva ako živá a jej sa v izbe sedieť nechcelo. Vedela, že by sa nemala sama túlať po dome a okolí, ale bolo len doobeda, slnko bolo vysoko a predpokladala, že cez deň jej nič nehrozí.
Rozhodla sa teda navštíviť Miška. Skontrolovala ešte Jozefínu, či vôbec dýcha a tichučko vykĺzla z izby.

„Vedela som, že ťa tu nájdem!“
Cilka odtrhla oči od chlapca schúleného pod bielou prikrývkou a pozrela ku dverám. Opatrne ich otvárala Jožka a tiež očami prebehla na Miška.
„Už ti je lepšie?“ spýtala sa Cilka a letmo pozrela na hodinky. Sedela tu už hodinu a pol!
„Uhm...“ prikývla Jožka a posadila sa ku nej. „Dá sa to... A, čo tu vlastne robíš?“
„Ani neviem... Aby som prišla na iné myšlienky...“
„Tu?“ Jožka sa zasmiala. „Táto izba je asi najdepresívnejšia z celého domu!“
„Myslíš,“ začala Cilka ignorujúc Jožkinu pripomienku, „že keby mohol rozprávať, pamätal by si... tie...pavúky?“
„Možno to neboli pavúky...“ oponovala Jožka, no keď zbadala, ako sa na ňu Cilka pozrela, rýchlo dodala: „Ale z toho, čo sme tu videli a zažili, tak to nemôže byť nič iné!“
„Podľa mňa by to povedal, keby mohol... Pamätáš ten záchvat? Vracajú sa...“ Cilka pokrútila hlavou. „Už príliš veľa rozmýšľam... Baby ešte neprišli?“ zmenila rýchlo tému.
„Nie,“ odpovedala Jožka, „nevidela som ich... Ale asi budú na obede, počula som dolu nejaký hluk...“
„Ideme za nimi?“
Jožka prikývla a spoločne vyšli z izby.

„Toto nemôže byť pravda!“ vydýchla Jožka a padla do kresla v obývačke. „Nie! Nie! Nie!“
Atila a Ferka na obede neboli. Kuchyňa bola prázdna, rovnako aj hala, jedáleň, obývačka... Od chvíle, kedy sa rozdelili na dve skupinky, prešlo šesť hodín a schyľovalo sa k večeri.
Raffaela chystala jedlo, tak ako vždy a neprejavovala žiadne prekvapenie z toho, že tu vidí už len dve študentky.
„Dáte si pečené kura, alebo slaný syrový koláč?“ chcela vediť. Cilka len pokrútila hlavou na znak toho, že nie je hladná a má úplne iné problémy.
„Stalo sa niečo, dámy?“ spýtala sa starostlivo a vykúzlila jeden zo svojich úsmevov.
„Nevieme, čo je s našimi kamarátkami!“ zakňučala Jožka a utrela si slzy tečúce z jej očí.
„Je mi ľúto, s tým vám asi nepomôžem,“ ospravedlňujúco podotkla a pokračovala s varením.
„Ja sa bojím!“ zašepkala Jožka a Cilka len prikývla. Takto si veru výlet na vidiek v žiadnom prípade nepredstavovali!