Záhada Hudcovič // Koniec prvej časti

„Ja tu nezostanem už ani minútu!“ kričala Jožka, keď sa dostali do svojej izby. Vonku bola už tma a Atila s Ferkou sa stále nevrátili.
„Chcem ísť domov a to okamžite!“ vrieskala. Sadla si na zem, spod postele vytiahla svoje kufre a chaoticky do nich začala hádzať svoje veci.
„Pozri, Cecil, ak tu chceš ostať, nemôžem ti v tom brániť. JA ale odchádzam. Sme na rade, ak ti to ešte nedošlo!“
Cecília sedela na posteli a pozerala do zeme.
„Ako chceš odísť?“ spýtala sa a ani sa nepohla..
„Je mi to JEDNO!“ zahučala a zazipsovala prvý kufor.
„Rozmýšľaj,“ povedala Cilka a pozrela na ňu, „odtiaľto sa nedostaneme. Ak by sa dalo, boli by sme preč už dávno!“
„To ma netrápi!“ hulákala ďalej. „Ja tú rieku aj preplávam, len chcem ísť domov!“
Cilka len pozerala na hysterčiacu Jozefínu a vedela, že na to musí inak.
„Ako chceš,“ povedala ľahostajne, „ak ti nevadí voda s rozkladajúcou sa špinou, ktorá sa ti zažerie hlboko do kože a nikdy ju odtiaľ nedostaneš...“
„Prestaň!“ okríkla ju Jožka. „Nechcem sa vypariť! Aj keby som mala byť do konca života škaredá...“ stíchla a zdalo sa že rozmýšľa... „Počkaj, máš pravdu. To radšej záhadne zmiznem!“ sadla si na kufor.
Cilka sa uškrnula. Aspoň niečo je také, ako predtým.

Noc bola, tak ako tie predchádzajúce, veľmi nepokojná. Dievčatá nespali, chúlili sa v jednej posteli a pri každom šuchnutí a mykali. Nakoniec vstali o hodinu skôr a pustili sa do upratovania izby, aby mohli odísť hneď, ako im Raffaela oznámi, že sa to dá. Pri pohľade na Aničkine, Žofkine, Atiline a Ferkine veci len ťažko zadŕžali slzy, no snažili sa to prekonať. Napokon sa rozhodli, že čas do raňajok môžu stráviť v obývačke, kde je nablízku Raffaela, tak sa im hádam nič nestane.
„Vieš čo je čudné?“ spýtala sa Cilka a kopla do steny, asi aby sa jej uľavilo.
„Všetko a celý tento cvokhaus!“ odvrkla Jožka.
„Aj to, ale myslím iné. Po Ferke a Atile sme nič nenašli!“
„Myslíš, že by sme mali?“ nechápavo reagovala Jožka.
„Po Aničke sme našli botasku a po Žofii okuliare. A po tých dvoch? Nič!“
„Poďme hľadať!“ navrhla Jožka.
„Hrabe ti? Boli v záhrade, tam ma už nikto nedostane!“
„Nechápeš? Možno sú niekde tu!“
No Cecilka len ďalej krútila hlavou.
„Len preto, že sme po nich nič nenašli? Ty si si tu fakt nič nevšimla za tých pár dní? Ak chceš byť na rade, choď sa prejsť von. JA zostávam tu!"
Jožka otvorila ústa, akoby chcela niečo podotknúť, no slová akoby nechceli vyjsť z jej úst.
Vtom prišla z kuchyne Raffaela. Tvárila sa pobavene a niečo držala v rukách.
„Dámy,“ oslovila ich, „je toto vaše? Našla som to v záhrade, pri pivnici!“
Cilka vrhla na komornú nádejný pohľad, no keď zbadala čo drží, celú ju striaslo. V jednej ruke držala Atilin vybíjaný náramok a v druhej Ferkinu retiazku, takú istú, akú darovali Aničke k narodeninám, len namiesto prívesku v tvare A to bolo F.
„Dajte mi to!“ vrhla sa na ňu Jožka a vyšklbla to komornej z rúk. Tá sa len uškrnula a odišla z miestnosti. Cilka mala nepríjemný pocit...
„Ukáž!“ povedala Jožke, ktorá stála s dvoma predmetmi v rukách a pri pohľade na ne sa snažila zhlboka dýchať.
„Krv...“ zašepkala.
„A pavučina,“ doplnila Cilka, čím sa jej zlá predtucha naplnila. „Myslím, že viac dôkazov nie je treba...“

„Proste sa odtiaľto musíme dostať,“ povedala Jozefína a v ruke žmolila Ferkinu retiazku, z ktorej sa už ošúchala krv, dokonca aj pavučiny opadali. Cilka na ňu len nechápavo pozerala.
„Myslím,“ podotkla, „že toto sme už riešili... Nedá sa to!“
„Nejako tú rieku predsa musím zdolať! Musí existovať spôsob...“ drmolila stále dokola.
„A keby aj existoval, chceš tu baby nechať? Ešte to nie je stratené!“
„Máš bujnú fantáziu, Cecília!“ odsekla Jožka. „Nie je ti dostatočný dôkaz, že zmizli, niekoľko dní sú preč a po každej ostalo v podstate to isté?“
„Možno tu niekde sú!“ nedala sa odradiť Cilka, schmatla Atilin náramok a zblízka si ho prezerala, akoby hľadala nejakú stopu.
„Myslím, že si to už konečne musíme priznať,“ zašepkala Jožka, „sú mŕtve...“
„Nie!“ skríkla Cecilka. „Tomu neuverím, pokiaľ neuvidím tie štyri mŕtvoly!“
„A čo chceš robiť?“ spýtala sa Jožka cez slzy. Cilka na ňu rozhodne pozrela a potom sa postavila.
„Ideme!“
„Kam?“ nechápala Jozefína.
„Čo to hovorila Raffaela? Tie veci, retiazku a náramok našla pri pivnici! Ideme!“
„Do pivnice?“
„Presne tam!“
Jožka si povzdychla. Nemajú čo stratiť... Postavila sa teda tiež a nasledovala Cecíliu na dvor.
Zastali až kúsok od Kordolinej hriadky, pri drevených padacích dvierkach, ktoré boli značne zarastené burinou, no bolo jasné, že otvoriť sa dajú.
„Si... si si istá?“ Jožka hľadela na dvierka a pri predstave, čo všetko tam dole môže byť ju striaslo.
„Nie som,“ priznala sa Cilka, „no nikdy to nezistíme, ak tam nepôjdeme...“
Opatrne sa zohla k retiazke, ktorá viedla z dverí a ťahaním ich otvorila. Na ich prekvapenie, tam ani nebola veľká tma, no aj tak Cilka schmatla malú baterku pri vchode, ktorou si hneď posvietili.
„Vidíš tam niečo?“ zaujímala sa Jožka a pomaličky liezla dolu dreveným rebríkom za Cecilkou.
„Ani nie,“ odpovedala a snažila sa skryť strach v hlase, „len kopec kartónov a drevo... Nie sú tu dokonca ani pavučiny...“
Zišli dole a rozhliadli sa poriadne. Bola to malá štvorcová miestnosť, naplnená prevažne kartónovými krabicami, ktoré lemovali tri steny a boli naukladané až po strop.
„Nič tu nie je...“ sklamane konštatovala Jožka, no Cilka sa nechcela hneď vzdať.
„Neverím! Táto miestnosť je úplne... Divná...“
Svetlom z baterky prešla po krabiciach.
„Niečo sa mi nezdá,“ zašomrala a rukou odstrčila jeden kartón úplne z vrchu.
„Čo to je?“ zhíkla Jožka keď zbadala, čo sa tam skrývalo.
„Pomôž mi!“ zakričala na ňu Cilka a spoločnými silami kartóny odhádzali.
„Dvere?“ nechápala Jožka. „Ako si to vedela?“
„Nevedela,“ šokovane priznala Cilka, „proste som to nejako... Tušila? Neviem...“
Opatrne podišla ku dverám a s obavami ich odchýlila. Zlovestne zavŕzgali, no otvorili sa bez problémov.
„Preboha!“ skríkla Jožka, keď zbadala, čo ležalo vo vnútri, hneď na začiatku čudesne vyzerajúcej chodby.
„Kukla?“ skúsila uhádnuť Cilka a dotkla sa tajomného predmetu. „Jasné, je to pavúčie vlákno! Pomôž mi!“
Spoločnými silami roztrhali kuklu, z ktorej vypadla...
„ANIČKA!“ zhíkli naraz. Anička sa hneď zosunula k zemi, mala zavreté oči, no nebolo pochýb o tom, že dýcha.
„Žije!“ vydýchla s úľavou Cilka a položila ju vodorovne na zem. „To znamená, že baby sú asi vo vnútri!“
Jožka sa pozrela do chodby.
„Je tam príliš veľká tma, potrebujeme ešte jednu baterku...“
„Zbehnem pre ňu,“ ponúkla sa Cilka, „zostaň tu s Aničkou, potom zavoláme záchranku!
Jožka prikývla a sadla si k Aničke, Cilka zatiaľ rýchlo vyliezla z pivnice a utekala do domu.
No keď sa vrátila, videla len Aničku, nehybne ležiacu na zemi so zažatou baterkou pri nohách. Cilka sa opatrne rozhliadala po pivnici.
„Jožka? JOŽKA? Si tam?“
Čosi zahliadla...
„ ÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁ“ ozvalo sa chodbou...

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

Dvere pivnice sa opäť otvorili a elegantným spôsobom vošla Raffaela. Rozhliadla sa po miestnosti.
„To hádam nie!“ zatiahla. „ZASE tu budem musieť upratovať!“
Potom sa len zohla, zodvihla zo zeme drobučkého čierneho pavúčika a so škodoradostným úškrnom na svojej bledej tvári si ho vložila do vrecka.