Poslanie 1. časť

´To je absurdné! Ako to môžu odo mňa chcieť?!´ Po tvári jej začali tiecť slzy. Už po koľký krát? Nevedela, ale zdalo sa jej, že v jednom kuse iba plače. Veď čo iné sa dá v takej chvíli robiť? Viac než strach človeka ochromí snáď už iba bezmocnosť a tej do včera pociťovala až príliš. Ale dnes je všetko inak. Bezmocnosť vystriedala úľava a bolesť.
Spomenula si, aké to bolo, keď sa prebrala v nemocnici. Strašná bolesť hlavy, popraskané pery, nechutná pachuť v ústach a pálivý smäd. Nikdy nevidela rodičov takých zničených a šťastných zároveň, keď ju uvideli živú a zdravú. Až neskôr pochopila prečo to tak bolo. Oznámenie, že jej sestra s najväčšou pravdepodobnosťou neprežije, prišla ako blesk z jasného neba. Bolo to neuveriteľné. V jednej chvíli sa človek prebudí zo spánku a v druhej mu povedia toto.
Len ťažko sa rozpamätávala na to, čo sa presne stalo. Jej mama povedala, že išli večer autom z kina a narazil do nich nejaký opilec. Vraj. Lenže ho ešte nenašli. Z miesta nehody ušiel.
A jej sa to v snoch všetko donekonečna prehráva, počuje škrípanie bŕzd, náraz, jej výkrik, vidí, ako sa hompáľajú na spätnom zrkadle dve plyšové hracie kocky postriekané od krvi. Pamätá si ešte aj to, že počas jazdy v rádiu hrali pieseň Save tonight od Eagle cherry eye.
Zahľadela sa na oblečenie na jej posteli a ústa skrivila v úškľabok. Nie, nepôjde v čiernom. Zamierila do Evinej izby a zo skrine vytiahla biele šaty a obliekla si ich. Vlasy nechala rozpustené a pery jemne pretrela leskom. Potom sa vrátila späť a zo škatuľky vytiahla strieborný náramok s malými bielymi perličkami a zamierila k schodom. Len čo ju jej rodičia uvideli, zostali zarazene stáť.
„Čo to má znamenať?“ Takmer hystericky sa na ňu rozkričala mama.
„Čo myslíš?“ Spýtala sa Jodi, aj keď dobre vedela, na čo jej matka naráža.
„Prečo máš tie biele šaty? Prečo nie si v čiernom?“
„Eve mala rada bielu. Buď pôjdem takto alebo vôbec.“ Nekompromisne vyhlásila. Vedela, že jej to povolia. Nemohli jej predsa zakázať, aby išla na pohreb vlastnej sestry. Keď jej mama videla, že s ňou nepohne, rezignovane zvesila plecia.
„Ako chceš.“
Všetci traja nastúpili do auta a prechádzali mestom až na jeho okraj, kde sa nachádzal cintorín s veľkým kostolom a domom smútku. Keď vystúpili a vybrali sa do domu smútku, Jodi cítila, ako sa na ňu všetci pozerajú.
No a? Nech sa pozrú. Čo ich je do toho?! Nemajú právo ju súdiť. Je to JEJ sestra! JEJ pohreb! Nevedia, že zbožňovala bielu farbu. Nevedia, že Evelin má na sebe Jodine šaty a Jodi zase jej.
Sadla si do prvej lavice pred oltár, kde bola postavená Evina napoly otvorená rakva. Sledovala rodičov, ako tam stoja a ticho plačú, než si prisadli k nej. A potom tam prišli ďalší ľudia...tety, strýkovia, spolužiaci, priatelia, susedia, známy a dokonca aj tí, čo ju poznali iba z videnia.
Čo tu všetci robia? Prečo nejdú preč, keď ju nikto z nich takmer vôbec nepoznal?! Prečo ju nenechajú so sestrou samu, nech sa s ňou môže rozlúčiť? Prečo im po lícach padajú falošné slzy smútku a bolesti? Iba ONA a jej rodičia majú právo plakať! Nikto iný!!!
Čakala, kým k jej truhle už nik nechodil. Zakaždým, keď odtiaľ niekto odchádzal, cítila na sebe jeho pohľad, hoci sa zaryto pozerala do zeme. Potom vstala, pristúpila k bielej rakve so zlatým lemovaním a s úzkosťou pozrela dnu. Bola taká krásna v jej šatách, s pokožkou bledou ako mramor, s ružovkastými perami a dlhými blond vlasmi. Ako keby sa pozerala do zrkadla. Tak veľmi sa podobali, že si niektorí mysleli, že sú dvojičky. Ale neboli. Evelin bola o rok staršia a mala o dobrých desať centimetrov dlhšie vlasy ako Jodi. Ale inak boli takmer úplne identické.
Jodi si strhla z ruky strieborný náramok. Dostala ho k sedemnástim narodeninám. Eve sa veľmi páčil a potajomky jej ho vždy brala a Jodi jej potom vždy vynadala. Teraz sa nad tým v duchu pousmiala. Bože, už nikdy jej nebude môcť vynadať, nakričať na ňu, objať ju, smiať sa s ňou alebo pozerať dlho do noci horory. Z očí jej vyhŕkli slzy. Prečo?! Prečo musela zomrieť?! Ona, jediný človek, ktorý jej rozumel, ktorého ľúbila viac než svoj život, jej najlepšia priateľka. Čo bude bez nej robiť?
Eve mala na bruchu zložené ruky. Jodi jej ich pohladila a z obrovského venca na jej truhle vytiahla jednu bielu ružu. Položila ju na jej prsia a prsty jej ruky ovinula okolo dlhej stopky. Na zápästie druhej ruky navliekla náramok.
„Darujem ti ho.“ Zašepkala Jodi a znova ju pohladila po rukách.
„Ľúbim ťa, sestrička...vždy ťa budem ľúbiť. Prisahám, že na teba nikdy nezabudnem.“ Nahla sa nad otvorenú truhlu a pobozkala Evelin na čelo.
„Budeš mi veľmi chýbať.“ Roztrasene sa nadýchla a nejasne vnímala slzy, čo jej prúdom tiekli po lícach a padali na podlahu pokrytú červeným kobercom. Otočila sa a pohľadom preletela početný dav ľudí v pohrebnom oblečení. Polovicu ani nepoznala.
Počas toho, ako spúšťali Evelininu truhlu do vykopanej jamy, sa odkiaľsi ozvala pomalá tichá hudba. Jodi sa usmiala. Your song od Eltona Johna, Evina obľúbená pesnička. Jodi poprosila mamu, nech zariadi, aby ju pustili a teraz bola rada, že na to nezabudla. Ak je Eve v nebi a teraz sa pozerá, určite sa usmieva a potichu spieva zaľúbený text pesničky, ako teraz ona.

It's a little bit funny this feeling inside
I'm not one of those who can easily hide
I don't have much money but boy if I did
I'd buy a big house where we both could live...

Aj ona mala rada túto pesničku. Slová ju celkom pohltili ale zo zamyslenia ju vytrhol matkin zúfalý krik. Otec ju držal okolo ramien, aby nespadla a ona stále dookola opakovala: „Neodchádzaj!“.
Jodi znova vyhŕkli slzy a privrela oči, aby sa nemusela pozerať na mamu v takom zúboženom stave. A keď ich znova otvorila, truhla už bola na dne hlbokej jamy. Jej rodičia ako prví hodili na truhlu za lopatku hliny a po nich pristúpila bližšie Jodi. Lopatku nechala ležať na zemi, nabrala plnú hrsť tmavohnedej zeminy a pomaly ju nechala cez prsty padať dnu.
„Zbohom.“ Zašepkala tak, aby ju nik nepočul a takmer ani nepohla perami, keď to vyslovovala.
Keď už bola jama plná a začali sa na nej objavovať vence, ľudia im po jednom prichádzali kondolovať. Takmer to ani nevnímala. Možno to mysleli úprimne, ale jej to bolo jedno. Nikto nemôže chápať, ako sa cíti. Preboha, veď jej zomrela sestra. Práve pochovala časť seba! Ako sa môže cítiť človek, ktorému odumrela polovica srdca, duše?!
„Jodi.“ Zavolal ktosi jej meno a tak zdvihla pohľad.
„Keith!“ Vydýchla a hneď na to ju objal. Vedela, že sa musí cítiť podobne ako ona. S Evelin spolu chodili už vyše roka.
„Je mi to ľúto.“ Zašepkala a po chvíli sa odtiahla.
„Všetkým je to ľúto.“ Po tichu jej odpovedal, chvíľu pri nej ešte stál a potom tak ako všetci odišiel.
„Jodi, už by sme mali ísť.“ Zavolal na ňu otec a len teraz si uvedomila, že na cintoríne stoja už iba oni traja.
„Vy choďte domov. Ja tu chcem ešte chvíľu zostať.“ Len čo to dopovedala, nebezpečne sa zablýskalo a o pár sekúnd na to, začalo hrmieť.
„Zlato, doma nás čakajú.“ Nevedela, kto vymyslel ten blbý zvyk, že sa celá rodina a priatelia vždy stretnú v dome zosnulého. Aj tak tam iba vyjedajú pripravené občerstvenie, okolo najbližších príbuzných chodia po špičkách a bavia sa o niečom úplne inom.
„Otec, prosím. Prídem neskôr. Aj tak tam nemusím byť.“ Ešte chvíľu rozmýšľal, ale napokon prikývol. Len čo sa Jodi stratili z dohľadu, začala nahlas vzlykať, až sa úplne rozplakala. Po pár minútach sa z oblohy začali padať prvé kvapky a netrvalo dlho kým sa úplne rozpršalo.
„Vidíš, aj nebo plače.“ Nahlas vyslovila s pohľadom upretým na hromadu vencov pred sebou.
„Tak prečo si to urobila?! Prečo si ma tu nechala samu! Prečo si ma opustila?“ Jodi začala hystericky kričať a neovládateľne sa roztriasla zimou. Chladné kvapky dopadali na jej odhalené plecia a ona sa zosunula na kolená. Päsťami búchala do hliny a neprestala opakovať vyčítavé slová.