Poslanie

Akonáhle jej oči spočinuli na neznámej postave rozvalenej na jej posteli, prešla ňou silná vlna strachu, ktorá naberala na intenzite. Chvíľu na neho vydesene hľadela, úplne neschopná slova a už vôbec nie akéhokoľvek pohybu.
Aj napriek strachu a šoku, ktorý sa v nej prelieval, si všimla, ako sa jeho tmavé oči plnia prekvapením.
„Ty ma vidíš?“ Spýtal sa zastretým ale príjemným hlasom. Jodi sa v duchu nad tou čudnou otázkou pozastavila, ale navonok ju prehliadla a vychrlila na neho otázky.
„Kto si? Čo tu robíš? A ako si sa dostal do nášho domu?“ Od strachu sa jej triasli nohy a snažila sa splynúť s dverami, o ktoré sa opierala. Zvláštne, že nevybehla z izby a nevolala o pomoc.
„Takže ma vidí. Ale...to nie je možné.“ Mrmlal si popod nos úplné nezmysli a zdalo sa, že Jodi nevenuje ani tú najmenšiu pozornosť. To si myslela do doby, kým sa jeho pohľad nezavŕtal do jej očí.
A to, čo uvidela ju vystrašilo väčšmi než jeho neželaná návšteva. V jeho očiach totiž nebolo nič. Vôbec nič. Boli tak čudne prázdne. Ešte nikdy, u nijakého človeka nevidela nič podobné.
„Ako je možné, že ma vidíš?“ Spýtal sa jej a premeriaval si ju prázdnym pohľadom.
„Prečo by som ťa nemala vidieť?“ Nechápala.
„To je čudné.“ Zamrmlal a zdalo sa, že sa nič viac diať nebude. Iba tam sedel a pozeral na ňu. Jeho pohľad ju znervózňoval a okrem toho, ešte stále netušila, kto to je a čo tu robí.
„Neodpovedal si mi na otázku: kto si? A čo tu robíš?“
„Nemusíš sa ma báť.“ Akoby vycítil, že sa len tak-tak drží, aby sa tu nezrútila. „Mala by si si sadnúť.“ Navrhol, postavil sa a chcel k nej vykročiť ale ona sa vystrašene posunula pozdĺž steny k vzdialenému rohu miestnosti.
„Meno.“
„Tak fajn, poviem ti to, ale najprv sa musíš upokojiť. Nechcem, aby si si ublížila.“ Jodi sa nad tým v duchu začudovala. O čom to tára? Veď jediný, kto by jej ublížil, by bol on. A prečo ho to vlastne zaujíma?!
Prebodávala ho očami a on tam len tak nehnute stál. Nakoniec však prehovoril.
„Volám sa Logan.“
„A čo robíš v mojej izbe?“ Ešte stále sa odmietala k nemu priblížiť, čo i len o milimeter.
„No, to sa bude asi ťažko vysvetľovať.“ Snažil sa z toho vykrútiť.
„Skús to.“
„Som tu, aby som ti pomáhal a ochraňoval ťa.“ Vysvetlil jednoducho, ale Jodi sa to ani v najmenšom nezdalo.
„Aha...opýtam sa ešte raz: čo robíš v mojej izbe? A pravdu.“
„To, čo som povedal je pravda. Mám za úlohu strážiť ťa. Pridelili ťa ku mne.“ Jodi na neho nemo zízala a teraz nepochybovala iba o svojom zdravom rozume ale aj o jeho.
„Vypadni odtiaľto skôr, než zavolám otca.“ Zavrčala na neho a uvedomovala si, že on je muž a keby chcel, ľahko by ju premohol. A keďže sa tak „múdro“ vzdialila od dverí, nestihla by tam dobehnúť skôr ako on.
„Jodi, to, že ma vidíš musí mať nejaký význam. Ešte nikdy pred tým sa to nestalo...“
„O čom to hovoríš. Prečo by som ťa nemala vidieť?“ Trochu zvýšila hlas.
„Pretože som anjel.“ Pozerala na neho, akoby ho chcela navliecť do kazajky.
„Anjel?“ Spýtala sa priškrteným hlasom.
„Tvoj anjel.“ Upresnil a čakal na jej reakciu.
Tak fajn, toto je vážne čudné. Pomyslela si Jodi a rozbehla sa k dverám. Na jej prekvapenie sa ju nesnažil zastaviť, keď vybehla na chodbu a volala na otca.
Vyšiel za ňou a postavil sa vedľa otvorených dverí do jej izby.
„Neuvidí ma. Aj keď sa ešte nikdy nestalo, že by zverenec videl svojho anjela, ostatným to určite nehrozí.“ Jodi od neho ešte viac poodstúpila a počula, ako ide niekto po schodoch. Po chvíli sa na chodbe objavil ten, koho tak zúfalo volala.
„Jodi? Volala si ma?“ Spýtal sa s pohľadom upretým na svoju dcéru a čakal, kým sa vysloví.
Jodi na neho šokovane hľadela. „Ty nič nevidíš?“ Vykríkla a zmätok v jej hlave sa každou sekundou zväčšoval.
„Čo mám vidieť?“
„No predsa jeho!“ Rukou urobila pohyb za seba.
„Zlato, ale tam nikto nie je.“ Znova sa jej začal zmocňovať strach. Ale tento raz bol iný. Ak ho nevidí, znamená to, že sa zbláznila? Je pomätená? Alebo je to pravda? Je možné, že Logan je anjel? Existujú vôbec???
Jej otec sa znepokojene zamračil. V poslednej dobe sa správala veľmi čudne. Už jej viackrát chcel navrhnúť, aby navštívila psychológa, ale vždy to zavrhol, pretože si myslel, že to prejde samo. Ale zdalo sa, že strata Eve mala na ňu väčší dopad, než predpokladal.
„To...to...“ nevedela, ako vysvetliť jej čudné správanie a tak len hlesla: „Som unavená, pôjdem si ľahnúť.“ Otočila sa, ale Logana na chodbe už nevidela. Nečakala na otcovu odpoveď a rýchlo zapadla do svojej izby. Zabuchla za sebou dvere a obozretne prechádzala očami po miestnosti.
„Kde si?“ Zašepkala a srdce jej bilo rýchlejšie, ako bolo normálne.
„Tu.“ Zjavil sa zrazu vedľa nej a ona vyľakane odskočila. A obrátila sa k nemu tvárou.
„Ako si sa sem dostal?“ Nechápala to. Veď sa tam sekundu pred tým pozrela a vtedy tam nebol!
„Takto.“ Názorne jej to ukázal a strčil jednu ruku skrz stenu, pred ktorou stál. Toto bolo na Jodi priveľa. Sadla si na posteľ a nemo ho pozorovala. Netušila, čo by mala robiť.
„My nepotrebujeme dvere.“ Jodi po ňom putovala pohľadom a až teraz si všimla, ako čudne vyzerá. Nemyslela tým, že by mal nejakú vadu alebo nedaj bože krídla. Vyzeral úplne normálne. Bol od Jodi asi tak o trištvrte hlavy vyšší, strednej postavy. Nebol úplne chudý ale ani pri sebe...bol tak akurát. Na hlave mal s tmavohnedých vlasov vytvorené číro, ale nie nejaké drastické. Vlasy na boku mal iba trochu pristrihnuté, v ľavom uchu náušnica. Nie krúžok, ale taká čo vyzerala ako nejaký drahý kameň. Oblečené mal biele tričko, rifle a biele najkové tenisky. Anjel a nosí najkové tenisky?! Sú nejakí moderní, tí hore...aj kaderníkov majú dobrých.
Toto všetko Jodi dosť udivovalo, ale aj tak toto všetko predčila skutočnosť, že vyzeral tak...tak...vyblednuto. Akoby bol priesvitný, aj keď to nebolo úplne tak. Vyzeral skôr, ako nejaká stará vyblednutá fotka. Dosť ťažko sa to vysvetľuje.
„Mala by som ísť k psychiatrovi.“ Zamrmlala si pre seba a pozerala do prázdna.
„Toho skutočne nepotrebuješ. Viem, že je to pre teba šok, ale ani ja to nechápem. Toto sa ešte nestalo.“
„Tak ty VIEŠ, že je to pre mňa šok?! Vieš akurát tak veľké hovno!“ Vykríkla na neho a cítila, že je na konci. Už nemá kam ísť...sú len dve možnosti. Ale nechcela veriť tomu, že je blázon. To predsa nie!
Sedela na posteli s hlavou zvesenou a vôbec nevnímala okolie. Nevšimla si, že Logan sa z ničoho nič vyparil a vrátil sa až o dobrú štvrť hodinu.
„Jodi...“ Váhavo ju oslovil a čakal, kým sa na neho pozrie. Keď tak urobila, pokračoval. „Už viem, prečo ma vidíš...“
Jodi na neho nechápavo pozerala a čakala čo z neho vylezie. Keď sa nejako nemal k dokončeniu toho, čo začal, netrpezlivo ho vyzvala. „Prečo?“
„Je to dar.“
„Dar?“
„Áno. Dar pre teba.“ Jodi sa neveselo uškrnula.
„A od koho? Od Boha?“
„Nie, od tvojej sestry.“ Vyhlásil celkom vážne a jej z tváre ihneď zmizol posmešný úškľabok.