H O D I N Y

Všade naokolo bola tma. Hustú čierňavu presvetľovalo len oranžové svetlo pouličných lámp. V svetle žiaroviek bolo vidno kvapky dažďa, ako husto dopadajú na zem. Sedela som na schodoch nášho domu, v rukách som držala cigaretu a vdychovala som dym plnými dúškami. Napĺňalo ma to. Stalo sa to presne pred rokom. Pred 356 dňami aj jednou minútou zomrela moja sestra. Mary Wensová, nádejná spisovateľka, úžasná sestra...Po lícach ošľahaných dažďom mi tiekli slzy. Boli slané, tak neskutočné slané. Pery som mala pootvorené a dovolila som dažďovým kvapkám, aby mi padali do úst. Kdesi v diaľke zaštekal pes. V lese naproti nášmu domu zahúkala sova. Tiene sa strašidelne plazili po cestách a mne prebehli po celom tele zimomriavky. Zababušila som sa do mäkučkého bavlneného kabáta. Na oblohe sa zablysol blesk. Po celom meste sa ozývalo jeho hlasné buchnutie. Ten blesk prebehol aj mojím srdcom, keď som si pomyslela na Mary. Na krv, ktorý vytekala z jej hrude, keď polomŕtva ležala na zemi v lese a v očiach mala prázdny pohľad. Tak neskutočne zúfalý...Premohol ma ďalší príval emócií. Vybuchla som v plač. Cez slzy som videla už len zahmlené obrysy sveta...Predstavovala som si Marinu tvár. Všetci hovorili, že sa podobáme. Mala tmavohnedé oči a krásne, zamatovo lesklé hnedé vlasy odtieňu gaštana. Keď sa usmievala, v lícach mala chutné jamky. Rozmýšľala som, či je od plaču možné zomrieť...Dažďová voda odtekala do kanálov. Na ulici nikoho nebolo. Už sa mi nechcelo sedieť na schodoch domu, v ktorom chýbala Mary. Vybehla som na cestu, a rozbehla som sa ...S námahou som vybehla na veľký kopec. Postavila som sa na odťatý peň stromu. Mala som pred očami celé mesto. Videla som tisíce vysvietených okien, za ktorými sa skrývalo mnoho príbehov ľudí...Táto noc bola tajomná...Celú som ju presedela na kopci. Bola som tak vyššie k nebu, k oblohe plnej rozsvietených hviezd. Táto noc, každá sekunda, každá kvapka dažďu patrila spomienke na Mary Wensovú, pre ktorú som plakala deň čo deň.