Záhada Hudcovič 1/1

Bolo príjemné popoludnie na konci leta. Dni boli v tom čase ešte mimoriadne teplé, no práve vtedy pofukoval chladný, už takmer jesenný vetrík, ktorý sa snažil prebiť jas ešte dosť silného slnka. Nič nenasvedčovalo tomu, že pre šesticu mladých dievčat to bude pamätná chvíľa. Bol to totiž hádam posledný deň, kedy žili úplne bezstarostne...
Po rozpálenej asfaltovej ceste išlo auto. Teda, ťažko to skutočne nazvať autom. Daný dopravný prostriedok mlel z posledného, čo rozpoznal aj absolútny laik na autá. Počuť ho bolo hádam aj z niekoľkých kilometrov, zanechávalo za sebou hustý čierny výfukový dym a sem tam nadskakovalo, nikto netušil prečo. Hádam žiadny aspoň trochu zdravý človek by si do toho nikdy v živote nesadol. No našli sa aj takí...
V štvormiestnej kraksni sa tlačilo šesť mladých dievčat, mohli mať okolo dvadsaťdva rokov. Za volantom sedela najstaršia, Cecilka, na mieste spolujazdcu panovačná bifľoška Žofia a v zadnej časti auta Anička, Atila, Ferka a nakoniec kráska skupiny, blondínka Jozefína so svojím trpasličím pudlíkom Ajkom. Psík sotva dýchal, natlačený medzi kopou harabúrd, ktoré nevošli do kufra.
Vtom bledá Jožka, nervózne zahniezdená v sedačke začala mrnčať:
„Baby, vy si nemyslíte, že piatok a trinásteho nie je práve najvhodnejším dátumom na natáčanie takého hnusu že pavúci? Fuj, až sa mi z toho vyrážky robia, len čo pomyslím...“
Ferka si vzdychla.
„Jožka, nerob z toho drámu! Vieš, že tento projekt musíme mať do budúceho týždňa! Ak teda nechceš opakovať štvrtý ročník...“
Anička sa pridala:
„Okrem toho je to úžasná príležitosť že nás pozvali. Vieš, že na niečo také sme čakali polroka a teraz to chceš vzdať kvôli dátumu?“
Jožka prikývla.
„Asi máte pravdu baby, ale keď ja sa tak bojím!“
Auto vybuchlo smiechom.
„Kedy si sa ty nebála?“ spýtala sa s úškrnom na tvári Cilka. Smiech ju ale veľmi rýchlo prešiel.
TRESK!!!
Z motora sa ozval o niečo silnejší úder ako zvyčajne.
„Doriti!“ uľavila si Ferka, právoplatná majiteľka auta. „Skapalo to! Už mi je jasné, prečo mi dal foter túto starú haraburdu!“
„Hádam si nemyslíš že by ti dal svoj úžasný Mercedes,“ pokrútila hlavou Atila, „skús to ešte raz, Cili.“
Cecilka strčila kľúč do zapaľovania. Mašina zahrkala a stíchla.
„Super, už to definitívne skončilo!“ Anička vzadu treskla rukou do Žofiinho operadla. „A kde vlastne sme, Žofa?“
Žofia bola mozgom tímu. Vedela vždy všetko úplne dokonale, takže dúfali, že aj teraz ich z toho dostane.
„Presne viem kde sme!“ ozvala sa spoza mapy, ktorú študovala posledné dve hodiny. „Tu je na mape cintorín, tu pošta a tu kaplnka...“ Ferka jej poloneuroticky vytrhla mapu z ruky. „Načo ti to, ty krava je, keď sme uprostred ničoho, z každej strany roľa, tu nie je ani kostol ani kaplnka ani cintorín ani nič!!!“
„Nemusíš byť hneď vulgárna, Františka!“ panovačne prikázala Žofia a vzala si mapu späť. „Samozrejme, pôjdeme pešo. Dedinka Krvavý Bodrovec, kam máme namierené, je len približne dvadsať minút chôdze odtiaľto, ak sú moje výpočty správne. A oni sú!“
Nezostalo im teda nič iné, iba Žofii veriť. Ona jediná bola na výprave dobrovoľne, mohla mať ešte prázdniny, namiesto toho sa rozhodla pomôcť piatim spolužiačkam s projektom, aby sa dostali do piateho a teda posledného ročníka Univerzity Majky z Gurunu, ktorú navštevovali. Ak by Žofia v hysterickom záchvate odišla, mohli by sa s postupom rozlúčiť.
„Okej!“ povedala Ferka, „Okej, ale ak sa mýliš, ponesieš mi všetky veci!“
Tak teda vystúpili z auta a otvorili kufor. Každá si niesla jednu cestovnú tašku- okrem Žofie, tá ťahala len batoh plný ťažkých kníh a len malý sáčik so spodným prádlom.
„Načo vám je oblečenie? Veď ideme len na týždeň!“ nechápavo sa pýtala báb v to ráno pri nakladaní auta. Výnimkou však bola aj Jozefína. Dva lodné kufre, taška, batoh a ešte ťahala za sebou poloobeseného pudlíka.
„Počkajte, musím si napraviť make-up!“ vykríkla zrazu a začala sa prehrabávať v kufroch. Študentky už vedeli, že najbližšia polhodina je definitívne stratená... Jožka musela na svojej aj tak dokonalej tvári niečo vylepšovať a to si vyžaduje veľa času ale aj nervov spolucestujúcich.
Konečne bolo všetko tak, ako malo byť a študentky sa mohli vybrať po úzkej cestičke smerom k dedine, ktorá sa črtala v diaľke.
„Prídeme tam, opýtame sa na cestu a vezme si tam taxi alebo proste pôjdeme autobusom!“ rozhodla Žofia.
„Ale čo auto?“ obrátila sa k tomu črepu Anička.
„Prosím ťa,“ kývla rukou Ferka, „som rada že som sa tej veci zbavila! Kto si ho nájde, nech sa s ním nervuje.“
Žofia vytiahla mapu a začala skúmať najbližšiu cestu ktorou by sa dostali do dediny.
„Veď tá dedina vôbec nie je mape!“ zhíkla zrazu.
„Daj to sem, nevyznáš sa v mape? Ja som inteligentný človek ktorý to zvláda!“ oborila sa na ňu Atila a vyšklbla jej ju z ruky. Sama však rýchlo zistila, že dedina naozaj na mape nebola. Aby sa ale nestrápnila a zostala verná svojej drsnej povahe, ukázala smerom rovno.
„Je tu iba jedna cesta kade sa dostaneme. Takže, ideme!“
Trvalo to však o dosť viac, ako dvadsať minút, hlavne preto že museli brať ohľad na Jožku a jej batožinu. Tá sa ešte zo dva krát chcela zastaviť a upraviť si make-up, baby jej to však zatrhli a ona kvôli tomu len mrnčala a nakazila aj ostatné depresívnou náladou.
„Kedy tam už budeme?“ zatiahla.
„Drž hubu a kráčaj!“ vyštekla na ňu Cilka. Tá okrem svojej tašky niesla aj kameru keďže bola pasovaná za kameramanku skupiny. Bol to predpotopný prístroj s hmotnosťou, s ktorou by mal problém aj profesionálny vzpierač.
„Aha, už sme tu!“ skríkla Žofia. Asi dvadsať metrov pred nimi sa týčili prvé domy neznámej dedinky. Boli to však barabizne bez okien.
„Kto len môže bývať tu?“ nechápala Atila, „a aká je to vlastne dedina?“
„Črevotvorný Bodrovec,“ povedala pohotovo Žofia ukazujúc do vysokej trávy. Ležala tam dolámaná ceduľa označujúca názov dediny. Niekomu však asi veľmi prekážala a zvalil ju do trávy.
„Hrabe ti, Žofa?“ zasmiala sa Cilka, „veď sme tam kde sme chceli byť!“ Žofka pozrela znova do trávy. Na tabuli bol nápis: KRVAVÝ BODRIVEC.
„Baby, ja musím byť riadne prepracovaná... Prisahala by som že... No nič, kašlime na to...“
Táto dedina bola veľmi zvláštna. Bolo v nej mnoho domov, no obývateľnú budovu by ste tam asi hľadali márne. Vytlčené okná, predzáhradky plné buriny, opadaná omietka, rozpadnuté strechy...
„Kto môže preboha bývať tu? Veď tu dostaneme blchy!“ podotkla znechutene Jozefína.
„No ale v prvom rade, ako nájdeme ten dom? Veď pochybujem že niekto býva tu!“ krútila hlavou Anička a Ferka len pritakala.
„A čo ti vlastne napísala tá ženská v liste, Žof?“ opýtala sa.
„Počkaj, tu niekde to mám... Tu!“ Žofia vytiahla pokrčený papier, narovnala ho začala čítať:

Vážené študentky Univerzity Majky z Gurunu,
Po prečítaní Vášho inzerátu sme sa s manželom Tichomírom rozhodli Vám napísať.
Minulý rok sa u nás odohrala veľká tragédia. Zmizli štyri študentky a náš syn Michal bol zavesený za ucho na strome a obalený podivným vláknom. Po tejto príhode zostal duševne postihnutý, dievčatá však zmizli bez stopy. Máme podozrenie, že s tým niečo majú nejaké pavúky, vždy sme totiž na mieste zmiznutia našli pavučiny. Myslím, že by to bola dobrá téma na Váš projekt a možno by ste nám pomohli vyriešiť túto záhadu.
Počas práce Vás s manželom rušiť nebudeme, odchádzame na Bahamy, postará sa o Vás naša komorná, slečna Raffaela. Prosím, čoskoro sa nám ozvite!
So srdečným pozdravom,
Lady Nadežda Hudcovičová

Nasledovalo telefónne číslo a adresa. Atila potriasla hlavou:
„Rada by som vedela, čo tá ženská berie... Príde mi ako čistý magor...“
„Buď rada, natočíme tam nejaké hovadiny, za týždeň sme doma a máme po starostiach,“ vyšklbla jej Anča list z ruky, „ale chápeš, že pavúci, no haluz!“ začala sa smiať.
„Bože, čo to tam tá krava zase robí,“ prevrátila oči Cilka pri pohľade na Jožku, ktorá sedela na kufri a vyčesávala Ajka a uväzovala mu ružové mašličky.
„Jej by mali toho psa zobrať...“ pokrútila hlavou.
No už pol hodinu sedeli na mieste a nevedeli, ktorým smerom sa majú vybrať. Široko-ďaleko nebol živý človek, iba odpadky všade naokolo.
„Čo tu budeme robiť?“ Jožka sa rozplakala. „My tu umrieme! Baby robte niečo!“ Atila to už nevydržala.
„Sklapni!“ okríkla ju a pridala „ľahučkú“ facku. Jožka potiahla nosom a otočila sa.
„Musíme sa opýtať nejakého... Toho... Okoloidúceho, chápete ma?“ pokúsila sa zakryť strach Anička.
„Ale koho, múdra? Nikto tu nie je ak si si nestihla všimnúť!“ povedala Cilka a sadla si na zem.
„Aha!“ skríkla zrazu Žofia, „nejaký chlapec!“ Všetky baby sa rýchlo otočili. Naozaj! Po chodníčku si veselo poskakoval malý, asi deväťročný chlapček. Mal bielu pokožku a blonďavé vlasy, modré oči. Oblečený bol do čiernej, čo ešte viac podčiarkoval jeho bledý vzhľad.
„Úúúú, chlapče, úúú!“ zakričala na neho Ferka, no Cilka sa začala smiať:
„Úúú, chlapče, úú? To máš z tých telenoviel, nechaj to na mňa!“ Ferka sa oduto otočila chrbtom a Cilka sa prihovorila chlapcovi, ktorý aj napriek podivuhodnému osloveniu podišiel ku skupinke.
„Ahoj, ja som Cilka,“ prihovorila sa mu, „chcela by som sa ťa opýtať či nevieš kde tu bývajú Hudcovičoví?“
Chlapec prikývol.
„Samozrejme! Jediný obývateľný dom v dedinke, žijem tam!“ prehovoril hlasom, ktorý sa k jeho vzhľadu vôbec nehodil, bol veselý a neprirodzene detský.
„A mohol by si nás aspoň trošku nasmerovať?“ spýtala sa nervózne Žofia žmoliac pokrčený list v ruke.
„Samozrejme! Tamtou uličkou a na rázcestí doľava, ten dom určite neprehliadnete.“
Žofiu v tej chvíli napadlo, že začne na projekte pracovať už teraz a skúsi z malého chlapca niečo vytiahnuť.
„Vieš, my ideme pracovať na jednom projekte a chceli by sme sa ťa spýtať zopár otázok...“
Chlapec opäť prikývol, tentoraz na znak súhlasu.
„Dobre, prvá otázka: Čo vieš o tom, čo sa u Hudcovičových stalo vlani?“
Chlapec zbledol- ak to bolo vôbec možné- a skríkol, akoby mu oznámili že ho idú, minimálne zodrať z kože a s obrovským krikom utiekol a zmizol v jednej z tmavých uličiek. Dievčatá pozerali za ním s otvorenými ústami.
„Prečo zdrhol?“ nechápala Atila, „blázen...“ dodala. No Jožka začala opäť skučať.
„Baby, ja sa bojím, to muselo byť niečo strašne zlé keď utiekol, nepôjdeme radšej domov?“ Ostatné ju však ignorovali, len Žofia si zhlboka vzdychla, no múdrosť jej kázala mlčať.
„Takže, dvíhame kotvy, dámy!“ rozhodla Cecilka a postavila sa. Ženy ju nasledovali, dokonca aj Jožka, zodvihli batožinu a pustili sa pozdĺž ulicou, ktorú im ukázal ten bledý chlapec. Podľa očakávania ich Jožka brzdila, no nikam sa neponáhľali. Trošku mali problémy pri chôdzi obchádzať blato a „pozostatky“ rôznych zvierat, no snažili sa to ako-tak ignorovať, až na Jožku, no na jej ponosovanie boli už zvyknuté, tak si to už ani nevšímali.
No rozpadnuté domy by naháňali strach asi každému. V ich okolí stále čosi šušťalo, hýbalo sa...
„To bola len igelitka!“ zasmiala sa Atila keď zbadala bledú Ferku triasť sa pri pohľade na jeden dom v ktorom sa čosi podozrivo hýbalo. Ferka trasľavo prikývla a odvrátila oči.
„Pozrite sa!“ ozvala sa zrazu Žofia. Všetky sa otočili tam, kam im ukazovala. Zbadali drevený plot, vysoký asi dva metre, v porovnaní s ostatnými objektmi v okolí v značne dobrom stave. Skvela sa na ňom veľká tabuľa so zlatým nápisom: REZIDENCIA LORDA HUDCOVIČA. Za plotom bol vidieť obrovský čierny dom, ktorý akosi do okolia nezapadal. Mal všetky okná nepoškodené a vpredu bolo vidieť masívne dvere, zrejme dubové.
„Lord Hudcovič, no kto by to povedal...“ zamrmlala Atila v omráčení hľadiac na tabuľu. Žofia však neskrývala spokojnosť:
„Našli sme to, baby, vidíte, nakoniec to dobre dopadlo,“ povedala a spolu s ostatnými pristúpila k otvorenej bráne a vošli do dvora.
„Dobre ako dobre,“ skonštatovala Ferka a rozhliadla sa dookola.
„Fuj, tu je humus!“ zafrflala Jozefína a pohodila dlhými blond vlasmi. Výnimočne s ňou súhlasili a nikto ju nezahriakol. Všade sa váľali odpadky, všade boli chrobáky, kopec blata, vody...
„Tu máme stráviť týždeň?“ Aničke sa to tiež nezdalo. No Atila sa len zachechtala:
„Baby vy s tým teda narobíte! Veď to nič nie je!“
Aby im to dokázala, zodvihla zo zeme bledučkomodrého chrobáčika a na jeden hryz ho zjedla. Jožka sa rozplakala a sadla si na kufor stískajúc v náruči Ajka.
„Pozri čo si spôsobila!“ oborila sa na Atilu znechutená Anička a čupla si k Jožke. No jediná, komu tá situácia neprišla nechutná, bola Žofia, ktorá sa veselo smiala a pohadzovala hlavou.
„Čo ti je prosím ťa smiešne?“ spýtala sa Cilka, ktorá celé nechutné divadlo samozrejme natočila na kameru. Žofia sa otočila k Atile.
„Vieš, Ata, to, čo si práve zjedla bol vodníček bledomodrý. Noci trávi v ľudských žumpách pojedaním výkalov. Dúfam že ti chutil, mal v sebe asi celkom príjemnú prílohu!“
Po tejto informácii Atila zbledla, vyvalia oči a zmizla za malým kríčkom. Bolo počuť nepríjemný dávivý zvuk a potom sa objavila strapatá hlava.
„Čo už, stane sa...“ povedala akoby pojedanie hmyzu patrilo k jej každodennej činnosti a podišla k svojej batožine.
„Tak ideme dovnútra alebo nie?“ oborila sa na ostatné ktoré ju pobavene sledovali.
„Jasné,“ povedala Ferka a tiež nadvihla tašku. Stáli pred obrovskými dverami.
„To tu nemajú ani zvonček?“ nechápala Jožka. „Tak zabúchaj,“ radila Ferka Žofke, ktorá sa už v aute ponúkla že prevezme funkciu hovorcu skupiny a ostatné to s radosťou prijali.
„Ale bacha, aby si tie dvere nevyvalila... Vyzerajú celkom labilne,“ podotkla Atila, hoci masívne dvere vyzerali hocijako, len nie labilne. Ostatné na ňu nechápavo pozreli. Pokrčila plecami. „No čo, práve so zjedla hovno, som trochu mimo, nechajte ma!“
Žofia zabúchala päsťou na dvere. Po pár sekundách sa otvorili...