Padajúca hviezda ll.

O našej riaditeľke Belákovej koluje povesť, že je to veľmi milá, prívetivá a chápavá žena. Avšak po tom, čo som zažila v jej kancelárii, som o tom mala dôvod vážne pochybovať.
Modrovská ma priviedla do riaditeľne, v krátkosti Belákovej niečo vysvetlila a nechala ma tam s ňou samú stať pred jej stolom a čakať na svoj ortieľ.
„ Ty si Lucia Horňáková?“ spýtala sa ma. Najprv vyzerala naozaj milo.
„ Áno,“ nesmelo som prikývla.
„ Sestra Alexa Horňáka, však?“ Nájde sa vôbec človek, ktorý by mi túto otázku nepoložil?
„ Áno,“ pritakala som znova, tento krát trochu nahnevane.
„ No, tak teda Alex na tvojom mieste stál už veľa krát. Čo si urobila ty?“
„ Nič,“ vyhŕklo zo mňa.
„ Vážne?“ spýtala sa Beláková pochybovačne. Všimla som si, že má dioptrické okuliare od Versace. Tá musí byť teda bohatá.
„ Iba som vyjadrovala svoj názor.“
„ Ach tak,“ poznamenala a s prižmúrenými očami ma sledovala. Mohla mať tak štyridsať rokov, vyzerala veľmi mlado a upravene. Nevedela som, čo jej mám na to povedať a tak som sa len neisto rozhliadala po miestnosti. Podľa luxusného vzhľadu jej pracovne nebolo ťažké uhádnuť, kam putujú naše príspevky do ZRPŠ.
„ Máš taký pocit, že by niekedy niekoho zaujímal tvoj názor?“ spýtala sa po krátkej odmlke.
„ Prosím?“
„Či máš taký pocit, že by sa niekto pýtal na tvoj názor,“ zopakovala s ľadovou trpezlivosťou.
„ No...,“ začala som, ale keď som videla na jej tvári, ako mnou opovrhuje, znova vo mne vzkypel hnev a vzdor, „ pravdupovediac ma to vôbec netrápi, či sa niekto pýtal na môj názor. Ja som predsa slobodná bytosť a môžem si hovoriť čo chcem.“ Celý čas som vytrvalo hľadela do zeme.
„ Takže ty si môžeš hovoriť čo chceš.“
„ Áno, presne to som mala na mysli,“ zopakovala som a pomaly som sa prestala ovládať. Bolo vidno, že aj Beláková.
„ Tak ja ťa veľmi rýchlo vyvediem z omylu, moja drahá. Kto to kedy videl, aby si taká malá sopľaňa ako ty, takto dovoľovala. Máš návrh na zníženú známku zo správania o dva stupne.“ Šokovane som na ňu hľadela, ako vstala od stola a pristúpila ku mne.
„ Ale... to...“ Bolo absurdné, že tá slušná tichá Lucia Horňáková teraz stojí v riaditeľni a bude mať trojku zo správania.
„ Prepáčte...ja som to tak nemyslela,“ zamumlala som. Dúfala som, že ospravedlnenie ma spasí.
„ Hádam si robíš srandu, Lucia,“ chladno sa zasmiala na mojom pokuse o nápravu. Mala som pocit, že sa rozplačem. Chcela som jej vysvetliť, že ja jednoducho nemôžem prepadnúť z chémie a nemôžem mať trojku zo správania. Možno keby som sa ešte raz ospravedlnila, všetko by sa napravilo, no ja som mala v krku znovu hrču.
Cestou do triedy som si musela sadnúť na schod a poriadne sa nadýchnuť. Celý svet sa mi rúcal pred očami. Marek, Alex, rodina, chémia...riaditeľka...a ja som sa zrazu cítila tak príšerne osamelá. Hlavu som si schovala do dlaní a keď som mala istotu, že ma nikto nebude vidieť, slzy sa mi začala valiť z očí a ja som ich už nemohla zastaviť.