Padajúca hviezda lll.

Päť minút pred zvonením na prestávku som vstala a zišla som na druhé poschodie, pred Alexovu triedu. Počkala som do konca hodiny a keď sa všetci vyvalili z učebne von na chodbu, v dave som našla Alexa a zavolala ho k sebe. Predtým som si ešte utrela oči, aby nebolo vidieť, že som plakala.
„ Čo chceš?“ spýtal sa ma ostro. Neveriacky som na neho pozrela.
„ Alex...“ zavzlykala som. Keď zbadal, v akom stave som, tvár mu ihneď zvľúdnela.
„ Lucka...čo ti je?“ spýtal sa a ustarostene na mňa pozeral.
„ Ja...ja...všetko...je strašné...“ Už som to nevydržala a premohol ma ďalší záchvat plaču.
„ Poď za mnou,“ Alex ma chytil za ruku a zavrel sa so mnou v prázdnej učebni prírodopisu. Stihla som si ešte všimnúť, ako na mňa závistlivo pokukuje skupinka druháčok.
Alex sa posadil na lavicu a ja vedľa neho. „ Čo ti je?“
„ Všetko som pokašlala...mám trojku zo správania, prepadám z chémie...,“ začala som a zobrala som si od Alexa servítku, ktorú mi podával, „ nikto ani nevie, že existujem...a Alex..prečo...prečo odchádzaš?“ zúfalo som sa spýtala a bola som v takej precitlivenej nálade, že som sa k môjmu bratovi tuho privinula.
„ Chcem...chcem žiť svoj vlastný život...asi budem bývať s Nikolou...,“ zamyslene odpovedal a vložil moju dlaň do svojej. Preto som ho mala tak rada. Navonok to bol síce veľký frajer, no ja som vedela, že môj brat je úžasne citlivá osoba. Lenže čo sa to s ním deje?
„ A Lucka, čo ťa to zase napadlo? Že nikto nevie, že existuješ?“
„ Ja...som jednoducho...neznáma.“ Ťažko sa mi to pred niekým priznávalo, predsa len mám nejakú hrdosť.
„ Ale...no tak...veď tebe to tak predsa vyhovuje...a prosím ťa, len nespomínaj pred mamou, že prepadávaš, lebo tá ti zakáže na celý rok vychádzať z domu.“
„ Tu nejde o to, čo na to povie mama. Jednoducho by som si tým skazila celú budúcnosť,“ vysvetľovala som a slzy mi už prestali tiecť.
„ Čo máte všetci s tou budúcnosťou? Ži pre tento okamih....bez ohľadu na to, čo bude zajtra.“
„ To musíš byť až taký veľký flegmatik?“
„ Ach...prestaň vyrývať...,“ povzdychol si. Zamračene som sa pozerala na veľké hodiny zavesené nad tabuľou. Už len tri minúty do začatia hodiny. Ponorila som sa ešte hlbšie do Alexovho náručia a chystala som sa aspoň na chvíľu zavrieť oči, keď sa zrazu na mňa Alex prudko otočil.
„ Tebe sa páči Marek?“ Očervenela som.
„ Prečo si to myslíš?“ spýtala som sa rýchlo a snažila som sa prečítať niečo z jeho modrých očí.
„ Včera som bol na počítači a nechala si tam otvorený jeho profil,“ triumfálne mi oznámil s úsmevom, akoby ma prichytil pri trestnom čine. Bezmocne som sa na neho dívala a odhadovala, či mám povedať pravdu alebo nie. Alex akoby mi čítal myšlienky. „ Pravdu.“
„ Dobre, páči sa mi. Ale je to úplne jedno, lebo chodí s Karenčíkovou.“
„ S Laurou Karenčíkovou?“ spýtal sa zamračene. Prikývla som.
„ To je zvláštne. On chodí s ňou? Veď Laura je úplná krava, ak to mám povedať slušne.“
„ Áno, ku mne bola nechutná. Ty ju poznáš?“
„ Chodil som s ňou,“ zahanbene priznal. Mala som chuť sa ho spýtať, či existuje na tejto škole vôbec dievča, s ktorým nechodil, ale nechala som to tak.
„ Ale je to jedno, či je krava alebo nie. Podstatné je, že Marek chce ju a ja nemám žiadnu šancu.“ Keď som to povedala nahlas, znelo to tak kruto definitívne.
„ A kto povedal, že nemáš žiadnu šancu?“
„ Veď to je jasné.“
„ Bola by si prekvapená, ale vôbec to až také jasné nie je,“ povedal mi s tajomným úsmevom na tvári a ja som mala pocit, že Alex vie niečo, čo ja nie.

Celá rozrušená som vbehla tesne pred príchodom učiteľa do triedy a rýchlo som si sadla do lavice. Zemepisár ako vždy meškal a v triede bol stále ruch ako počas prestávky. Pri oknách bola vytvorená skupinka zložená z Vojtovej bandy. Bol tam aj Robo a o niečom sa nahnevane rozprávali. Vojtov pohľad občas zamieril ku mne a ja som začínala mať čoraz väčší pocit, že dôvodom, prečo tam tak rozzúrene postávajú, som...JA. A nemýlila som sa. O chvíľu sa skupinka na čele s Vojtom presunula k mojej lavici a ja som prekvapene odložila chlieb s paprikou.
" Chceme si s tebou trochu pokecať," s nepríjemným úsmevom na tvári začal Martin, Vojtov veľký kamarát.
" Hm..a o čom?" neisto som sa spýtala. Oči som mala ešte stále trochu vlhké. Rýchlo som si ich utrela servítkou a tvárila sa pritom, akože si fúkam nos.
Martin si odtiahol prázdnu stoličku zo susednej lavici a položil si ju vedľa mňa.
" O tom, že toto je prvý a posledný krát, čo si si otvorila hubu," zašepkal odporne slizkým hlasom. Skupinka okolo mňa sa zužovala. Nervózne som sa obzerala a pohľadom hľadala Dominiku, Natáliu..a kde je dopekla Sandra, keď ju potrebujem?
" O čom to hovoríš?" nechápala som a prešla som po všetkých tých tvárach v nádeji, že aspoň v jednej nájdem priateľský výraz. Márne. Odpovedal mi Vojto. Keď ku mne podišiel, takisto ako Martin, pochopila som, o čo tu ide.
" Vďaka tebe mám z chémie štvorku a idem do béčky," oznámil mi nazúrene. So strachom som hľadela do jeho drsnej tváre. V pravom uchu mal veľkú náušnicu a bol oblečený ako pravý hip hoper. Neznášam hip hop.
" Hm...tak to ma mrzí," odvetila som trápne piskľavým hlasom.
" Tak teba to mrzí?" spýtal sa Vojto a každým slovom zvyšoval hlas.
" Pozri, to je tvoja vec, že si mal ťaháky, nie moja," vysvetľovala som zúfalo a snažila som sa do rozhovoru vniesť aspoň trochu zdravého rozumu.
" A koho je to potom vec, že si ma bonzla?" kričal Vojto. Celá tvár mu očervenela a ja som zdesene cúvla. " Kvôli takejto krave mám ísť JA do béčky? To hádam nemôže tá Modrovská myslieť vážne," hulákal a oprskal ma slinami.
" Len jej daj , Vojto," ozval sa Martin.
" Pozrite, ja s tým nič nemám," zašepkala som. Do očí sa mi pomaly začali tlačiť slzy. Polovica triedy stála predo mnou a pozerali na mňa nenávistnými pohľadmi. Sedela som na svojom mieste a mala som pocit, že sa čoraz viacej a viacej zmenšujem.
" Bože, Vojto," ozvala sa Saša a koketne sa usmiala na Vojta, " čo sa zaťažuješ s takouto...," Saša si ma premerala pohľadom, " trapkou."
" A ešte k tomu je aj nechutná. Veď "vyhrala" najväčšiu špatu triedy. Nerieš ju." Keď to dopovedala, ozval sa výbuch smiechu. Mala som sklonenú hlavu a oči som upierala dole na špinavé linoleum. Nechcela som, aby videli, ako plačem. Nechcela som, aby v mojich očiach videli neistotu, strach...a beznádej. Hnusili sa mi všetky tie tváre, skrivené škodoradostným smiechom. A najhoršie na tom bolo, že som vtedy bola taká slabá, že som sa nevedela brániť. Do mojich uší akoby z diaľky doľahol ten známy dievčenský hlas. Ťahavý, preafektovaný a provokačný.
" Ale, ale chlapci, čo sa to tu deje? Máte tu nejakú schôdzku?" spýtal sa. Odvážila som sa nachvíľu zdvihnúť pohľad. Áno. Bola to ona. Laura Karenčíková. Naozaj som netúžila, aby ma videla v takomto stave. Chcela som, aby mala predo mnou rešpekt. Nemala som sa však kam skryť.
" Ale, ale...Lucinka..tak čo, ty naša hrdinka?" Prebodávala ma svojimi chladnými čiernymi očami. Bola až urážlivo krásna. Mala tričko s veľkým výstrihom. A samozrejme, mala do toho výstrihu čo dať.
" Čo chceš?" spýtala som sa jej. Falošne milo sa na mňa usmiala.
„ Heh, maličké dievčatko Lucka muselo ísť bonzovať pani učiteľke, však?“ povedala hraným, detským hlasom.
" Nestaraj sa do mňa," zasyčala som tento raz ja.
" Ty ku komu si to tu dovoľuješ? Ty jedna úbohá, sprostá, škaredá..."
" Laura, buď ticho." Keď som započula tú vetu, akoby sa mi celým telom začalo rozlievať teplo. Môj pohľad smeroval k človeku, ktorý práve vošiel do triedy a podišiel ku skupinke okolo mňa. Mal oblečené tmavé džínsy, bielu košeľu a na nej natiahnutý bledomodrý značkový pulóver. Vlasy mal rozstrapatené a v očiach mal niečo nečitateľné, uzavreté.
Nahnevane hľadel na Lauru, ktorá sa na neho najprv hodila a začala ho bozkávať, no keď zbadala jeho pohľad, hneď prestala. A potom...jeho tmavohnedé, veľké tajomné oči spočinuli na mne. Spod hustých čiernych mihalníc na mňa pozeral a videla som v ňom hnev. V tom okamihu, čo sa nám stretli pohľady, hanblivo som sa odvrátila.
" Ja som ešte neskončil," ozval sa po chvíli Vojto.
" Nechaj to tak," povedal Marek a rozzúrene na neho pozrel.
" Ale, ale, Sedlák? Čo ti je?"
" Hovorím ti, nerieš to," odvetil Marek a hlas mal pokojný, vyrovnaný. Už sa na mňa nepozrel. Videla som, ako po ňom Saša pokukuje. Tá sa nikdy nevzdá.
" Idem kvôli tej krave do béčky, budem to riešiť."
" Ona nie je krava," zašepkal Marek tak potichu, že som to sotva započula. Spýtavo som sa na neho pozrela. Keď sa nám stretli pohľady, zrazu som nabrala odvahu a snažila som sa cez jeho oči dostať až do vnútra. Zistiť, čo sa odohráva v jeho srdci. Keď však prišla Laura a začala ho objímať, náš očný kontakt sa prerušil. Taká som bola nahnevaná.
Vojto Marekovi chcel ešte niečo odvrknúť, no v tej chvíli konečne prišiel zemepisár a za ním Natália, Dominika, Sandra. Všetci tí, ktorých som potrebovala a neboli tu. S roztrasenými nohami som sa pomaly klesla na stoličku a musela som tos všetko predýchať. Nádych...výdych...a hlboký nádych...výdych.