Čierna klietka

Prológ
Mladá žena utekala tmavou dlhou chodbou vo väznici. V ruke zvierala elektronickú kartu na otváranie dverí, klapot tenkých opätkov sa miešal s jej zrýchleným dychom a odrážali sa od bielych stien.
Bola pôvabná. Štíhlu postavu zahaľoval hodvábny svetlomodrý kostým, modré oči jemne zošikmené sledovali prázdne cely. Zdalo sa, že väzenie je prázdne. Čierne zvlnené vlasy lietali okolo nej, keď sa obzerala či ju niekto neprenasleduje.
Zdalo sa však, že je tam beznádejne sama. Bezradne sa otočila naspäť. Tu nebol, cely sú prázdne.
Vrátila sa do vestibulu.
„Aris, celá stanica je zabezpečená,“ oznámil jej muž v čiernom obleku.
„Asi je to nanič Julian. Väzenie je prázdne, predbehli nás,“ vzdychla si a kartu hodila na zem. Chytila sa za hlavu a jediné čo si uvedomovala bolo, to že všetko čo urobila, je zbytočné.
„Ruky nad hlavu! Odhoďte zbrane!“ ozval sa strašný krik.
„Bola to... pasca?“ spýtala sa neveriacky Aris a pozrela sa na svojho spoločníka.
Julian sledoval asi päťdesiatku po zuby ozbrojených policajtov. Všetci mierili na nich dvoch. Vzadu zazrel ich spolupracovníkov ako ich držia spútaných.
„Je to tak,“ pripustil cez zaťaté zuby a dvihol ruky nad hlavu. „Museli byť stále ukrytí a čakali kým sa dostaneme všetci dnu. Ako krysy do pasce.“
Aris nasledovala jeho príklad. Zniesla to, že ich dôkladne prehľadali. Tušila, že z tohto sa nedostanú. Že ešte len nastane skutočné peklo.
Dopredu sa pretlačil očividne vedúci celej akcie, mladý inšpektor. Mal svetlé vlasy, tenké zvlnené pery a drobnú tvár. na nose mu sedeli okrúhle okuliare, ktoré mu dodávali vzhľad nacistického esesáka.
„Aris DeChafee?“ oslovil ju galantne.
„Inšpektor Croix?“ oslovila ho pohŕdavo.
„Konečne sa stretávame, mylady,“ usmial sa a ignoroval jej pohŕdanie. Očividne, táto noc bola jeho.

Inšpektor vydal príkazy a všetkých okrem nej odviezli do prázdnych ciel... očividne prázdnych pre tento účel.
„Predpokladám, že sa nebudete brániť,“ povedal jasnozrivo, „ste dáma a navyše sama.“
„Čo iné mi ostáva?“ hrdo odvrkla a nechala ho nech ju chytí za rameno. Aj tak sa všetko zdalo byť stratené. Jeho kancelária bola neďaleko. Plná nábytku z tmavého dreva, pohodlne čalúneného a dosť drahého na obyčajného inšpektora.
Posadil ju do kresla a sám si sadol za písací stôl oproti nej. Neušlo jej, že dvere nezavrel ani na kľučku. Bol si istý svojim víťazstvom a to ju ubíjalo. Rezignovane sa oprela o operadlo a zahľadela sa mu priamo do hnedozelených očí, hľadajúc pokoj.
„Čo ste urobili s mojím manželom?“ spýtala sa ho.
„Otázky tu kladiem ja mylady, ale túto vám ešte zodpoviem. Dal som ho previezť do štátnej väznice. Myslím že generálny súd si na ňom zgustne,“ vychutnal si to zdesenie v jej očiach a pokračoval, „áno, myslím že Viliam Aurelius DeChafee je teraz pred bránami Paríža. Odtiaľ sa...“ diabolským úsmevom dokončil vetu, „v tomto živote nedostane.“
„a čo máte v úmysle so mnou?“
„Som zvedavý,“ povedal úprimne, „a podľa toho ako mi zodpoviete otázky vám napíšem pekné odporúčanie ktoré vám zaručí.. podmienku.“
„A čo moja dcéra?“
„Máte na mysli dcéru vášho manžela,“ pripomenul jej, „o Améliu bude postarané a po ukončení súdov vám bude zverená do opatery... ak mi teda zodpoviete tie otázky ako som už povedal.“
„Aké... čo za otázky?“ spýtala sa Aris a sledovala ako vytiahol diktafón. Položil tu čiernu lesklú škatuľku medzi nich dvoch a rozsvietil na nej červené svetielko. Potom začal hovoriť neprirodzene hlbokým hlasom, ktorý v nej vyvolával nutkanie sa zasmiať.

„Alica Saminová, v Slovenskej republike vyhlásená za mŕtvu, v Japonských úradoch hľadaná pod menom Aris Maria DeChafee a v španielskej Zaragoze zatknutá za spoluprácu s najväčšou mafiánskou sieťou N’Drangheta. Výsluch a všetku prácu na jej dolapení a dolapení jej manžela viedol inšpektor Chix Croix. Madame DeChafee, porozprávajte mi svoj príbeh od prvého kontaktu s Viliamom DeChafeem v súčastnosti zatknutým a stíhaným za viacnásobnú vraždu, krádeže, pranie špinavých peňazí a vedením ilegálnych obchodov.
„Čakáte azda za svoju prácu Nobelovu cenu za mier?“ spýtala sa ho ironicky a v očiach jej splanula irónia.
Inšpektor Chix sa zatriasol od jedu.
„Varujem vás, že výsmech vám nepomôže,“ povedal výhražným hlasom, napriek tomu nedokázal neskĺznuť pohľadom po jej tele. To bola jej nádej.
Skrútila sa v kresle ako mačka a zamyslela sa nad tým čo sa to vlastne pred tými troma rokmi stalo. Keď mala len sedemnásť a žila vo svete, na ktorý dávno zabudla, lebo sa už nedal vrátiť.