Čierna klietka I

Kapitola prvá: Monochromatický rám
Bolo prvého septembra. Tento deň je čiernym dňom pre väčšinu slovenských školákov, keďže znamená konečnú bodku za prázdninami. A táto bodka bola pokrstená prívalovými lejakmi, takže v ten večer sa nedalo ísť nikam...
Pre Alicu Saminovú to nebol žiadny problém. Ani keby vonku svieti to najjasnejšie slnko a je najkrajšia noc, z paneláku v najväčšej mestskej obytnej štvrti Bratislavy by ju nikto nedostal. Dôvod bol na prvý pohľad jednoduchý. Bola čerstvo rozídená.
Avšak nebolo to také jednoduché. Rozišla sa.... pretože musela.
„Luci problém sa má takto...“ začala písať do chatovacieho okna najlepšej kamarátke, Lucii Vranovičovej. „Vieš... Peter sa zmenil. Dosť zmenil.“
„Ako sa môže niekto zmeniť za mesiac tak veľmi že ho kvôli tomu necháš? Najmä po tom ako si ho polroka pred tým chcela?“
„Pridal sa... k satanistom alebo k akej sekte... odrazu začal chodiť v čiernom, zvláštne symboly, počúval divnú hudbu... vieš to by mi nevadilo. Ale každú sobotu zmizol niekam... na celý deň. Nenapísal, nezavolal a keď som sa ho pýtal aká bola sobota, odpísal mi, že do toho ma nič.“
„To snáď nie je možné?! Veď on nikdy taký nebol,“ odpísala bleskurýchle Lucia.
„Nebol. A to nebolo... to najhoršie. Našla som mu v taške drogy,“ dostala to zo seba konečne. Vydýchla si keď to bolo tam napísané.
„Čože??? To pre neho.. .alebo predával?“
„Jaaa neviem, mne je to jedno , ja s takým človekom nechcem/nemôžem nič mať! Vieš že môj otec je policajt.“
„Viem, viem... popravde ani ja by som nechcela... je mi to ľúto...“
Nastalo odmlčanie. Alica bezradne sedela a pozerala na obrazovku. To čo urobila bolo správne. Nevedela či Peter prišiel na to, že ona vie... o tých drogách. ale ten rozchod vzal najhoršie ako mohol. Nechápal zúril, chcel ju prinútiť aby si to rozmyslela. Premenil sa na netvora s ľudskou podobou.
„Počuj, povedala som kamarátovi, aby ti napísal,“ okno sa opäť rozsvietilo a vytrhlo Alicu zo zamyslenia.
„Prosím? Prečo?“ nechápala.
„Len tak voľakedy sme spolu niečo mali.. otravuje ma aaaa... tak so si myslela že by ste si mohli pokecať.“
„Takže aj ja ťa otravujem?“
„Nieee... len... no vieš tak ma napadlo že možno potrebuješ viac ľudí aby si sa mohla vyrozprávať.“
„No.. diky teda.“ Odpísala Alica znechutene. Bola to stále tá stará ľahkovážna Lucia s večne novými topánkami a starou ošúchanou hlavou. Do najdrahších butikov na starom námestí chodila s pravidelnosťou švajčiarskeho vlaku a zanechala v nich toľko majetku, koľko by stačilo na postavanie polovice raketoplánu.
Nikto netušil odkiaľ jej rodičia berú peniaze. Naoko to bola šťastná rodina , ale v skutočnosti, všetci sledovali len svoj profit. Každý žil pre svoj mercedes a podkrovný byt v centre mesta. Luci žila v otcovom, keďže jej mama si každodenne užívala s jej piatimi súčasnými milencami a teda, dosť by jej zavadzala.
To sa odrazilo na Luciinej povahe. Bola ľahkovážna, prelietavá, nestála a striedavo túžila po bezpečí a nebezpečenstve. Počet jej bývalých rástol geometrickým radom, a tých zúfalých tiež nejako tak.
Okno sa rozblikalo ako napísal ten známy neznámy. Prezrela si jeho nick... vek neuvedený, bydlisko má v zahraničí... a inak nič o ňom. To Alicu znechutilo ešte viac, ale napriek tomu otvorila okno a prečítala si správu: „Ahoj ako sa máš?“
„Celkom dobre.. pár ľudí mi tu žerie nervy, ešte šťastie že sú zo zlata,“ odpísala trefne.
„To nie je dobré, zlato je mäkký kov,“ prišla razom odpoveď.
Alica sa zháčila. Čo je tento dobrák zač?
„Počuj, ja ťa zaškrtím. Kto je ten tvoj kamarát čo mi píše???“ napísala do vyhasnutej konverzácie s Luciou.
„Spýtaj sa JEHO. Moja musím ísť, tatino povedal že zajtra idem s ním do Milána. Nebudem v škole!!! Paráda.“ A vzápätí sa jej zosypalo do fóra kopec opisov toho čo si oblečie.
Zahraničné cesty pána Vranoviča prichádzali celkom pravidelne, raz za mesiac a pol si zbalil kufre a letel do rozličných kútov sveta. Často brával aj Luciu so sebou, ako ženskú reprezentáciu, keďže s manželkou sa nedokázali zniesť.
Vrátila sa k chatovaciemu oknu s tým neznámym.
„Mimochodom... zabudli nás predstaviť. Som Alica.“
„A priezvisko?“ prišla chladná odpoveď
„A čo takto mi povedať tvoje meno?“ vrátila mu to.
„ Ja som Viliam DeChafee,“ prišla plná odpoveď a Alica by prisahala že ten dotyčný teraz prevrátil očami. Napriek tomu sa jej nepáčilo to jeho nezvyčajné meno. Nóbl na slovenské pomery.
„Alica Saminová. Teší ma,“ odpísala mu.
„Nehovor.. Saminová... to meno mi je povedomé,“ prišla prekvapivá odpoveď.
„Odkiaľ si? Možno sa poznáme.“
„Nie je možné,“ odpoveď znela nadmieru pobavene, „ na Slovensku som bo naposledy pred desiatimi rokmi. Žil som tu pár rokov... ale bolo to na strede v jednom zašitom zámku. Pochybujem, že by sme sa mohli stretnúť.“
„To... máš pravdu. A koľko máš rokov?“
„Dvadsať tri. A ty?“
„No super,“ pomyslela si Alica. „Mám sedemnásť... pár mesiacov. A... ako si sa spoznal s Luciou... veď ona ti dala môj nick nie?“
„Hej... dala. Je to dlhý príbeh, skrátene, stretli sme sa na jednej stretávke, kde bol jej otec a vzal ju so sebou. Odvtedy sme sa párkrát videli. Celkom si ma omotala okolo prsta.“
„Ach.. spolupracuješ s jej otcom?“
„Ty nemáš šajnu čo robí jej otec?“ spýtal sa pobavene.
„Nie...“ Alicin hnev prešla čistá zvedavosť.
„Nu... ako by som povedal. Každý vedieme vlastnú firmu, a raz za čas sa stretávame a... vymieňame si skúsenosti.“
„Ah tak... už chápem... toto som doteraz nevedela... teda Lucia mi o tom rozprávala, ale nikdy som sa nedozvedela čo konkrétne.“
„Tak... teraz už vieš. A čo robí tvoj otec?“
„Môj otec je policajt.. policajný vyšetrovateľ.“
„nehovor. Určite sa cítiš bezpečne...“
„Ani veľmi nie.. teda aj áno. Vlastne ani neviem čo vyšetruje. A.. tak trošku kvôli nemu som sa rozišla s priateľom.“
„Vyhrážal sa že ho pretiahne obuškom?“ prišla uštipačná správa a Alica sa vytrhla z tej narastajúcej dôvery, ktorú k tomuto cudzincovi cítila.
„Ha ha ha! Veľmi vtipné.“
„Ale nie... prečo? Nepáčil sa mu?“
„Nepáčil by sa mu,“ opravila ho na fakt, že jej otec okrem Petrovho mena o ňom nič viac nevedel.
„Prečo?“ prišla správa a ani nestihla napísať, keď prišla ďalšia, „ja rozumiem, že sme si cudzí, ale tak.. aspoň sa nám lepšie píše... nie si jediná, ktorá má problémy v láske.“
„Hm... drogy... možno sa dal k nejakej sekte. Vlastne som s ním o tom nehovorila. Správal sa ku mne hlúpo, bolo by to zbytočné.“
„Ako hulvát?“
„Tak nejako. A teba asi Lucia stále odmieta čo?“ spýtala sa, zvedavá na to, čo jej odpovie.
„Aj ona... ale najmä chyby z mladosti. Nikdy by som svoju dcéru nenazval chybou ale jej matku áno.“
Alici vyliezli oči z jamôk.
„Ty máš dcéru? A manželku?“
„Dcéru mám. Môjho malého päťročného anjelika. Ale manželku nie. Hayley vychovávam sám od začiatku. Jej matka je ľahšia žena, s ktorou som sa... „pošmykol“. Nechcela si ju nechať, a ja som mal zlý pocit zo zabíjania vlastnej krvi. Zaplatil som jej veľkú sumu za donosenie a keď porodila zmizla. Ženy sú jednoducho moja parketa, nemyslíš?“ Prišla trpká spoveď. Chvíľku nemo hľadela na monitor.
„Tak... máš to ťažké, ale aspoň si urobil správnu vec... Kde vlastne teraz žijete?“
„V Tokiu... sídli tu moja firma. Chodievam síce všade do sveta ale Japonsko mi vyhovuje najviac.“
„Úžasná krajina. Chcela som tam študovať.. pokiaľ...“
„Pokiaľ si neprišla na to, že ženy tu majú nízke postavenie?“
„Dalo by sa povedať,“ priznala a pozrela na hodinky. Bezmála jedenásť!
„Koľko je v Japonsku hodín?“ poslala ďalšiu správu.
„Štyri ráno... pomaličky sa to tu zobúdza.
„A ty si bol hore celú noc?“ neveriacky napísala.
„Celú noc ako každú noc, slečna,“ prišla veselá odpoveď.
„Prečo nespávaš?“
„Nemôžem spať.... jednoducho ani spať nechcem. Po tom všetkom čo som zažil, spánok je jedna zo slastí, ktoré nedokážem vychutnať.“
Lákal ju, aj keď nevedela prečo. Bol dobromyseľný a tajomný a zároveň chápajúci. Inteligentný muž a určite s kopou peňazí. Alica usúdila že musí vyzerať vážne príšerne, keď ho Lucia odmieta.
„Vil, nehnevaj sa, ale som unavená... popíšeme zajtra dobre?“
„Jasne. Chceš vyzerať k svetu v prvý školský deň?“
„To by sa mi nikdy nepodarilo. Skôr nechcem desiť svoje okolie.“
„Hej dievča! Nikdy-sa-nepodceňuj!!!“