Čierna klietka III

Kapitola 3: Zruš krok návratu
„Prekliata koza. Krava!!!“ Alica nadávala z plných pľúc. Bol október, stmievalo sa zase o niečo rýchlejšie a matikárka ju nechala po škole. Bolo päť keď sa ponáhľala domov, pretože padal súmrak. V posledných týždňoch Petra nevidela vôbec. Nevedela aké pocity vy to v nej malo vyvolávať normálne, ale teraz cítila len čistý strach.
Bolo to ako ticho pred búrkou a to, že šla po ľudoprázdnej ulici sa jej zdalo tiež zvláštne. Nikde naokolo nebol ani jeden človek, v Bratislave ich normálne býva pol milióna. Tak... prečo?
Nemusela sa dlho pýtať, keď začula márne tlmené kroky za sebou. Očividne niekto šiel za ňou. Pridala do kroku, až sa to všetko zmenilo na naháňačku. Ten niekto ju dohnal. Bol to určite muž, veľký... veľmi veľký. Alica sa neodvážila pozrieť kto to je, z hrdla sa jej nevedel dostať ani tichý hlások. Bola to ako nočná mora čo ju spútala. Ten niekto jej pred nos strčil drsnú tkaninu a ona urobila osudnú chybu. Prudko sa nadýchla a droga okamžite začala účinkovať. Myseľ sa jej zahmlila a tma prišla akosi prirýchlo.

Keď sa prebudila, uvedomila, si, že zlý sen pokračuje. Sedela na tvrdej betónovej dlážke, chrbtom opretým o stĺp, ku ktorému mala priviazané ruky. Nedokázala sa pohnúť, a dlho jej trvalo kým si uvedomila, čo sa vlastne deje.
Vo svetle jedinej slabej žiarivky jej stuhla krv v žilách. Chabé neduživé svetlo osvetľovalo množstvo zaujímavých symbolov. Hákový kríž, prevrátený kríž, pentagram otočený naopak... nepoznala všetky znaky, ale bola si istá, že toto je to, čo Peter chystal. Obzerala sa ďalej. Videla množstvo vrakov motoriek a starých áut, kanistrov na benzín, plechové steny vymaľované na čierno. Musela to byť jedna z opustených búd, akých bolo v okolí mesta nespočítateľne veľa.
Pri tejto myšlienke ju zachvátila panika. Čo s ňou chcú robiť? Prečo ju tu držia? Prečo ju nezabili na mieste a namiesto toho ju pripútali v satanistickom brlohu? Chcú ju... mráz jej prešiel po chrbte... využiť na jednom z ich krvavých obradov?
Sedela tam asi hodinu. S desivými myšlienkami. Že ju nikto nedokáže zachrániť. Že je tu sama a nikto jej nemôže pomôcť. Aj keď je jej otec policajt. Nenájde ju. Spomenula si na Erika a jeho odporúčanie, aby si dávala pozor. Uvedomila si, že je to mesiac čo tu bol. Keby ho poslúchne, mohla byť v Japonsku... a žiť ďalej.
Strhla sa na zvuk, ktorý poznala z filmov. Bol to tlmený výstrel. Potom ďalší a potom ešte jeden, smerovaný do dverí. Keď sa otvorili, dnu vbehlo tridsať stokilových holohlavých mužov so šatkami po oči. Oblial ju ľadový pot. Nevyzerali ako satanisti, ale ako pravé mafiánske gorily. Čo tu chce mafia?
„Prosím, buďte ticho,“ povedal jej jeden z nich keď jej prerezal putá. „Ste v poriadku?“
„Som,“ šepla nečujne.
„Môžete stáť? Nie ste zranená?“ pýtal sa ale nečakal na odpoveď a staval ju na nohy.
To čo zazrela skôr ako ju stihol vytisnúť von jej bolo viac menej povedomé z tých akčných filmov kde sa snažia zahladiť stopy. Z vonku dovliekli dovnútra muža, ktorý očividne mal strážiť dvere. Z dvoch hlbokých rán mu vytekalo more krvi. Zvyšok rozlieval množstvo benzínu , až sa zápach stal neznesiteľným. Preto mali tie šatky na tvári.
Keď ju primäli k tomu, aby si sadla do auta, videla už len ako všetci odchádzajú von a posledný, keď boli v dostatočnej vzdialenosti tam hodil maličkú iskru... snáď rozhorenú zápalku. Nastal ohlušujúci výbuch a všetko razom zbĺklo
To ju vrátilo do reality. Bolela ju hlava, bola hladná špinavá a smädná. A určite by bol hlúpy risk vrátiť sa teraz domov. Ohroziť svoju rodinu. Auto s ňou sa ale nehnalo do mesta. Ale bočnými cestami na...
„Letisko?“ spýtala sa šokovane. „Prečo ideme sem?“
„Opustíte krajinu.“
„Ale kam pôjdem?“ namietla. V kútiku duše poznala odpoveď. Že také niečo dokáže zariadiť jedine Erik DeChafee.
Namiesto odpovede jej ten muž podal malú plastovú fľašku minerálky. Vedľa nej sedel ešte jeden, no každý pokus o rozhovor s jedným alebo druhým už bol zbytočný. Hľadeli pred seba akoby sa na niečo sústreďovali.
Na jej šok sa bez kontroly a akýchkoľvek problémov dostali do súkromného lietadla ktoré už čakalo. Nastúpila bez reptania. Netúžila ostať v Bratislave ani o minútu dlhšie, pokiaľ v nej bol aj Peter.

Možno v tej minerálke boli lieky a upokojenie, no celý let prespala. Prebudila sa až na to ako ju niekto jemne triasol. Ospalo sa dvihla a so zvláštnym pocitom ľahostajnosti vyšla z lietadla a kráčala po pristávacej ploche priamo k čiernej obrnenej limuzíne Bentley. Pri nej stáli traja muži. Jeden z nich jej otvoril dvere a unavene vkĺzla dnu.
Ocitla sa oproti Erikovi DeChafee, ktorý ležérne okupoval sedadlo, oblečený vo svojom zvyčajnom čiernom obleku. Bol zabraný do písania do notebooku, ale keď si uvedomil že dvere sa zavreli, pozrel na ňu a vzápätí dal pokyn vodičovi, aby sa pohol.
„Vitaj v Japonsku,“ povedal jej zachmúrene a notebook odložil úplne. Alica sa nezmohla na odpoveď a preto sa sám ujal slova.
„Viem, že si asi v šoku. Ale myslel som, že najlepšie bude, ak zmizneš z Bratislavy... najmä po tom čo sa stalo,“ odmlčal sa a potom dodal, „vedeli sme o tom.“
„Vedeli?“ zopakovala neveriacky.
„Hej...“ Erik si prešiel dlaňou po tvári a zahľadel sa na ňu. „Ťažko sa to bude vysvetľovať ale je to asi potrebné. A nebude to príjemné.“