Čierna klietka IV

Kapitola 4: Zrkadlo
Cestou nepadlo ani pol slova, pretože Erik si pripravoval čo jej povie a Alica zatiaľ sledovala deň v Tokiu. Posun času spôsobil, že opäť zažívala obed ale už iného dňa. Všade na okolo množstvo Japoncov a prekvapivo málo cudzincov, všade naokolo výškové budovy a moderný chaos 21. storočia. Tokio bolo ako jedno obrovské mravenisko v ktorom sa miešali pachy a chute starého a nového sveta.
Erikov byt bol na vrchu jednej nekonečne vysokých budov zo skla a železa, pred ktorou limuzína zastala. Vystúpili a skôr ako si niekto stihol všimnúť prehodil na ňu svoj dlhý kabát. Zaprotestovala by, no keď vstúpili do obrovskej mramorovej a zlatej haly s recepciou radšej sa doň zakrútila. Jej zničené tenisky, špinavé rifle a a roztrhané tričko by určite upútalo pozornosť rovnako ako to, že si biznismen vedie do bytu neplnoletú. Rýchlo ju vtisol do výťahu a stlačil gombík na najvyššie poschodie. Ticho rástlo so stúpajúcimi poschodiami a prekvapivo rýchlo sa pozlátené dvere otvorili priamo do predsiene jeho bytu.
Uprostred bielej haly sa skvela fontána obrastená množstvom rastlín, zabudované skrine sa automaticky otvorili, aby sa mohli vyzliecť a obuť si papuče. Biele steny prechádzali do bielej mramorovej dlažby. Erik sa vyzul a Alica ako vo sne urobila to isté. Nebola si istá, či sa jej nesníva.
Bez slova išiel pred ňou do kuchyne, kde sa rozliehal veľký stôl zo zvláštneho bieleho dreva. Ukázal jej nech si sadne na jednu z vysokých čalúnených stoličiek s operadlami, ktoré boli za stolom. Uvoľnil si kravatu, otvoril obrovskú bielu chladničku a vybral z nej džús. Nalial ho do dvoch pohárov a jeden z nich postavil pred ňu. Posadil sa oproti nej a napil sa.
„Tak... môžeš začať,“ prerušila rozpačité ticho.
„Asi ti najprv poviem, kto Peter Markovič je naozaj,“ vzdychol si. „Alica len... všetko čo ti poviem bude kruté. Prosím ťa neplač, nenávidím keď ženy plačú.“
Prikývla a napila sa džúsu. Sledovala Erikovu tvár.
„Peter... Markovičovci... dokelu neviem kde mám začať,“ vzdychol si. „Nie, začnem od seba. Počula si niekedy o ‘Ndranghete?“
Pokrútila hlavou, „čo to je?“
„To... je nástupkyňa Cosa Nostry. Prastarej mafiánskej skupiny. ‘Ndrangheta je teda najväčšia svetová mafiánska sieť. Oproti nej je Zanarkand, menšia sieť, napriek tomu dravo konkurujúca ‘Ndranghete. Rozumieš?“
„Hej, ale nechápem prečo mi to hovoríš.“
Erik si vzdychol a rezignovane na ňu pozrel. „Na čele týchto sietí sú rodiny. Na čele
‘Ndranghety je rodina DeChafee. Konkrétne Rido DeChafee. Rozumieš čo ti chcem povedať?“
„Chceš povedať že tvoja rodina riadi...“
„Môj otec... je mafián medzi mafiánmi. Ja som jeho neoficiálny nástupca,“ povedal sústredene a pozeral jej do očí. Na jeho prekvapenie, Alica neprejavovala prekvapenie, zhrozenie ani hnev. Hľadela na neho prázdnym pohľadom človeka, ktorému sa práve zrútil svet.
„Myslela som si, že si mafián,“ povedala vecne nakoniec.
„Ako si to vedela?“
„Pochybovala som, že by si mal tak veľa peňazí z legálneho obchodu. Koniec koncov, ktorý obchod je legálny?“
„Si inteligentná,“ pousmial sa. „Tak teda... som mafián. Jeden z najvyššie postavených. Na príkaz svojho otca som sledoval rôznych pobočníkov Zanarkandu . Vyhovuje nám keď odhalia niektorých konkurentov. Uvoľňuje sa tak trh pre nás. Fakt je, že keď sa začalo Slovensko rozmáhať, otec mi kázal upriamiť sa na Andrea Markoviča, vedúceho odnože Zanarkandu na Slovensku. Ak teda chápeš čo tým myslím.“
„Chceš povedať že...“
„Že Petra som poznal ešte pred tebou. Pravda je taká, že toto leto sa ho rozhodli... zasvätiť do obchodov tejto odnože, ktorú volajú Stoka. Naši agenti im.. podstrčili materiál, tak, aby na nich padlo podozrenie. A vtedy som sa dozvedel o inšpektorovi Máriovi Saminovi. O tvojom otcovi, ktorý Markovičovcom šiel po krku. Chápeš?“ spýtal sa, keď uvidel Alicinu zhrozenú tvár.
„Ty si o mne vedel skôr... že si všetko hral? Teda naše zoznámenie?“
„Kdeže. Alica Saminová ma netrápila pokiaľ nás Lucia nezoznámila. Peter bol zápalný knôt, Stoka bomba a tvoj otec horiaca fakľa, ktorú som chcel dokopať k Petrovi. Je to nováčik, ľahko by sa dal chytiť polišom. V tom okamihu by som zrušil celý systém. A o to jediné mi šlo. Zo zásady sa nestaráme o ženy a deti.“
„Ty... predávaš... drogy?“
„Nie... ja len riadim obchod. To je niečo iné. Oficiálne som oceliarsky magnát a čo je pod povrchom... v špine sa hrabať netreba. Veď čo je mafia? Drogy, zbrane, biele mäso, pirátska činnosť, výpalníctvo... vzniknú špinavé prachy ktoré sa preperú v kasíne a je to. Preboha nehľaď tak na mňa!“ Pozrel na Alicu ktorá mala ústa prekryté dlaňami a širokými očami hľadela na osobu oproti sebe.
„Nepredstavuj si to ako Hurvínek válku. To je svet mafie. Z niečoho tie peniaze idú,“ vzdychol si, „Keď sme sa spoznali a povedala mi svoje meno tak som sa dobre zasmial. Aký je ten svet... Slovensko malé. No keď si mi vravela o Petrovi... aký bol a ako sa zmenil, začalo to byť o niečom inom. Že by sa stal narkoman? Nie... v tom si sa mýlila. Nezvládal svoju identitu, ale to som ti nechcel povedať. Nepoznal som ťa, aj keď by bolo zaujímavé, čo by sa dialo, keby sa s tým zdôveríš otcovi.“
Erik sa postavil a zahľadel sa von oknom, z ktorého videl ďalšie výškové budovy a rušný život pod sebou. Nastalo ticho a Alica mala čo robiť, aby zniesla pravdu.
„Petra zlomili. Očividne nesúhlasil s mafiou... podľa toho čo mi moji informátori povedali. Donútili ho spolupracovať a to vrecko.. ktoré si našla bola jeho prvá úloha. Zásobiť komunitu satanistov. Bolo tam dosť pre tridsať ľudí. Zábavné, že si si myslela, že je to všetko pre neho. Ako ti nedával pokoj, Lucia ma upozornila na pohyb zvláštnych ľudí okolo teba. Dal som si záležať a zapojil som viac ľudí. Satanistická komunita zásobená Stokou niečo pripravovala. Nechal som pár agentov v tvojom okolí a nechal som to tak. Chcel som ťa dostať z Bratislavy, ako si si domyslela, ochrániť ťa od toho čo sa stane teraz, ale... budiš. Možno je to tak lepšie. Včera mi agenti poslali správu o tvojom únose, dnes... si tu. Myslím, že som ťa zachránil.“ Nastalo ticho. Erikov vecný tón hlasu v nej vyvolával pocit, že s ním niečo nie je v poriadku. Zdrvene na neho hľadela, zvalená na dokonalom bielom stole.
„Hm... no... vďaka,“ pokrčila plecami. „Určite by som ti bola vďačnejšia, keby nemám v hlave chaos.“
Tlmene sa zasmial. „Ešte ma budeš nenávidieť. Chápeš zatiaľ všetko?“
„To ty si Petrovi podstrkoval tie drogy, ktoré mal dávať tým satanistom?“ zrazu si uvedomila pravdu..
„Nepriamo áno. Dúfal som, že zelenáč ako on bude pre tvojho otca dosť podozrivý. Hovoril som... zápalná šnúra...“
„Takže to ty si bol ten, kto rozbil náš vzťah,“ ukázala na neho nahnevane prstom.
“Nie- to urobil starý Markovič. Peter bol zdrvený z toho, odkiaľ jeho rodina vlastne profituje. To že si našla to vrecko bolo vlastne tvojou záchranou. Aby si utekala od neho čo najďalej.“
„Aby som sa nezaplietla s mafiou?“ spýtala sa ho so sarkazmom v hlase.
„Áno,“ prikývol.
„Ale ja teraz sedím oproti jednému z najmocnejších mafiánov sveta. Ako ma ochrániš pred sebou samým?“ vyprskla jedovato.
Pobavene na ňu pozeral. „Chytré dievča. Predo mnou ťa neochráni nikto... to si celkom pekne vystihla. Vlastne ani nechápem prečo som ťa zachránil. Kebyže zomrieš, bola by si ušetrená od všetkých problémov, ktorými teraz pôjdeš... keď budeš žiť v Tokiu.“
„Nevrátim sa do Bratislavy?“ zalapala po dychu, jednak nad tou skutočnosťou a jednak nad tým, čo jej povedal.. bolo by lepšie keby je mŕtva?
„Tak nie si tak chytrá. Čo myslíš. Momentálne si hľadaná osoba číslo jedna na zozname Stoky ak nie celého Zanarkandu. Otázka znie.. ak je Stoka naša konkurenčná.. hm firma, kde budeš v bezpečí?“
„U vás? Ale ja to nechápem. Veď si môžu myslieť že som zhorela v tej šope.“
Vyprskol a posadil sa rezignovane na stoličku.
„Nie sú hlúpi. Vedia, že požiar, ktorý dokonale zahladzuje stopy, z ničoho nič nevzniká. Určite aj našli stopy po autách. Aj keď ty si pre... normálny svet mŕtva, oni tušia že niekde si. A budú ťa chcieť dostať. Tak si predstav aké by to bolo kebyže si vykračuješ znova po uliciach Bratislavy. Pre polovicu ľudí mŕtva, pred druhú polovicu objekt na odstránenie číslo jedna. Rozumieš?“
Prikývla a rukou si zakryla ústa. „Už nikdy neuvidím... rodinu.. ani priateľov?“
„To je daň za to že žiješ... nesmieš sa im nikdy ozvať. Ani Lucii nie. Aj keď im nič neurobia, ak zistia, kde si, teda, že žiješ, použijú ich ako.. prostriedok na vydieranie. Nechaj ich žiť v tom, že si mŕtva... aj keď ti budú chýbať, aj keď nebudeš už nikdy s nimi, je to jediné čo môžeš urobiť.“
„Alebo zomrieť naozaj,“ dodala s čudnou prázdnotou v srdci.
„Alebo tak,“ prikývol. „Zomrieť naozaj a skončiť život, alebo zomrieť oficiálne a začať žiť nový život. Choď sa osprchovať dám ti jeden môj župan. Zajtra pôjdeš kúpiť niečo na oblečenie a ja ti zoženiem papiere. Za chvíľu sa vráti Hayley a nechcem aby ťa videla... v takomto stave.“
„Prosím?“ spýtala sa neveriacky, keď sa dvíhal od stola.
„O tom sa pozhovárame neskôr. O tvojom živote v Tokiu pod mojim dozorom.“