Čierna klietka V

Kapitola 5: Bábika
Po horúcej sprche Alica vyšla z izby, ale svoje veci už nikde nenašla. Ako predpokladala, Erik ich hodil do koša a namiesto nich našla len modrý župan, ktorý jej bol dlhý a široký. Takto... „naostro“ sa opäť odplantala do kuchyne, kde Erik objednával večeru.
„Za dvadsať minút je tu Hayley, a preto s tebou chcem prebrať nepríjemnú tému.“
„Nepríjemnejšiu ako tú pred tým?“ spýtala sa ironicky a zdrvene.
„Páchneš ako ja,“ skonštatoval keď nosom vtiahol vzduch nad ňou.
„Nuž ktovie prečo, keď som použila tvoj šampón,“ odsekla.
„Tak dobre,“ vzdychol si. „Viem, že si tvrdohlavá, výbušná, sarkastická a emocionálna a jediné prečo teraz neplačeš, nekričíš alebo nerobíš niečo iné je len preto, lebo na to nemáš energiu. Takže to zneužívam.“ Povedal a tleskol rukami. „Povedal som ti, že ešte ma budeš nenávidieť a bude to asi odteraz. Zachránil som ťa... s účelom. Nie len z čistého, nezištného kamarátstva. Všimol som si, že máš triezvejší vkus ako Lucia, a keď chceš vieš sa správať oficiálne a slušne. A si vysoko inteligentná. Ja som mafián.. my sa neženíme pokiaľ nemusíme, pretože...“
„To nechcem počuť,“ prerušila ho a dvihla ruku.
„Dobre. V každom prípade som ťa nariadil previezť sem do Japonska, pretože som mal plán. Budeš niečo ako spoločníčka mojej dcére, keď budem preč, alebo keď sa zdržím v práci. Oficiálne sa to volá úloha matky. Hayley už nie je bábätko ale dievčatko s otázkami a tvorením si názorov. Potrebuje ženskú ruku, ale nie ruku starej mamy.“
“Nevidím dôvod prečo by som ťa mala nenávidieť. Používaš na to otrasné slová, ale beriem to v pohode.“
„Na to aby som... to nejako zlegálnil pred rodinou a známymi ťa označím... ako svoju utajovanú priateľku, s ktorou som vyšiel na svetlo. Budeš sa musieť o mne niečo naučiť... vyzerať k svetu... sprevádzať ma tam, kde to bude nevyhnutné. Nemienim to zneužívať, mám rád svoju slobodu a ponechám ti sčasti tú tvoju. No rozumieš čo ti chcem povedať?“
„Že mám byť tvoja bábka?“
„Bábika,“ opravil ju. „Vždy dokonale krásna vzdelaná inteligentná bábika. A... neboj sa... nenávidieť ma ešte len budeš.“
„Hm super.“
„A prosím ťa, pred Hayley... sa ku mne správaj s rešpektom. A neuč ju k tomu tvoju sarkazmu.“
„Mám byť ako lady Diana?“ spýtala sa ho ešte sarkastickejšie.
„Niečo také. Ale bez škandálov,“ schladil ju, keď sa rozbzučal bezpečnostný zvonček. Erik sa dvihol a naznačil jej aby ostala sedieť.
Vonku sa už stmievalo a bola prekvapená, keď počula hlas malého dievčatka ako sa víta s Erikom. Pre istotu vstala a uistila sa, že v župane vyzerá najmajestátnejšie ako sa len v takom župane dá. Bola si istá, že naštvať Erika by bola posledná chyba jej života.
Približujúce sa hlasy v nej vyvolali zvedavosť a nervozitu. Keď sa vo vchode do kuchyne objavil rozžiarený Erik ktorý mal na rukách len tak dvihnuté päťročné dievčatko, nervozitu nahradilo prekvapenie. Jednak ju prekvapila Erikova natešená tvár, pretože, bola to úžasná zmena oproti vážnemu a tvrdému Erikovi, ktorého stále prezentoval. A jednak ju prekvapilo samotné dievčatko. Drobné, oblečené v uniforme, s hnedými očami a ryšavými vlnitými dlhými vlasmi naoko z Erika nemalo nič. Napriek tomu ju napadla jediná myšlienka... že je to celý Erik.
„Kto to je, tati?“ spýtala sa po anglicky, keď ju zložil na zem.
„To, je slečna Alica, je zo Slovenska a je to moja priateľka,“ odpovedal jej rovnako v angličtine. „Bude u nás bývať.“
„Ľúbiš ju?“ spýtala sa, ignorujúc Alicu.
„Inak by tu nebola,“ usmial sa a vyhol sa tak nepriamo otázke. To ale Hayley stačilo. Otočila sa k Alici, urobila pukerlík a povedala: „Hi, miss Aris.“
„Hayley, snaž sa rozprávať po slovensky,“ pripomenul jej Erik.
„Nevie hovoriť po anglicky?“
„Viem,“ opravila ju v angličtine, „som rada, že som ťa konečne stretla.“
„Ale potrebuješ si precvičiť slovenčinu,“ doplnil Erik. „Choď si zložiť veci do izby zlatko.“
„Áno papa,“ prikývla a rozbehla sa preč.
„Krst ohňom je za nami. Stálo by za to sa zmieniť, že má problémy vysloviť l...“
„Ako každý normálny Japonec,“ pokrčila plecami.
„Vždy si mala rada Japonsko?“ spýtal sa a jeho úsmev sa postupne vytrácal. To ju zneistilo.
„Dalo by sa povedať... viem o tunajšej kultúre niečo.“
„Japončina?“
„Pár slovíčok,“ doplnila ho.
„Aj to je niečo. Ale to meno.. Aris sa mi páči. Je to stále tvoje meno, ale je premenené.“
„Máš námet na nové doklady,“ prikývla s úškrnom.
„Desíš ma,“ poznamenal potichu. „Čakal som že budeš hysterická a neznesiteľná, namiesto toho je to ako by ti to vyhovovalo.“
„Nie je to tak. Rada by som bola v Bratislave,“ vzdychla si Alica. „Ale... ak môžem teda žiť... tak musím žiť tu a jedine tak, že si zvyknem.“
„Nakoniec som ťa možno podceňoval. Ozaj, jedlo máš v izbe, potrebujem sa s Hayley porozprávať osamote.“
„Rozumiem,“ prikývla a odišla z kuchyne.
„Kam ideš? Tá izba je tam,“ ukázal jej, keď sa chystala zabočiť niekam inam.
„Ach tak... ďakujem,“ povedala rozpačito a vošla do izby. Zavrela na kľúč a potom sa skĺzla po dverách na dlážku a ticho sa rozplakala.