Faraway

Prológ
„Nie!“ počula som vlastný hlas ako sa niesol víchricou. No počula som len tupý hluk, svišťanie vetra, oči mi zastreli snehové vločky a celé telo stratilo kyslík akoby som sa ponorila do hlbokej, hlbokej rieky.
A potom som otvorila oči. znova som sa narodila. Necítila som mráz aj keď som mala nahé plecia. V ušiach som počula zvláštne kovové nárazy, také ako keď udierate z celej sily o hrubú plnú oceľovú tyč.
Hľadela som pred seba. Tú osobu som poznala, určite áno. Musela som. Svetlé vlasy a neprítomný pohľad zelených očí mi vravel niečo čo môj mozog kategoricky odmietal spracovať. Nemohla som ho poznať. Veď som ho prakticky zabila, ako by som mohla zabiť JEHO?
Rukami som sa opierala o tú studenú zem prikrytú snehom. Znenazdajky som si ich dvihla k očiam a hľadela som neveriacky na tie krásne zamatové biele rukavice dlhé po lakeť. Boli pokryté krvou, červené ostrovy zväčšovali svoju plochu. Necítila som jej pach ale vedela som ako musí chutiť. Kovovo a ľadovo.
Tá krv sa valila z osoby, na ktorú som sa snažila rozpamätať. Hľadela som na jeho tvár, ale môj milosrdný mozog mi zabraňoval spoznať pravdu. Bol to pud sebazáchovy? Určite. Inak by som zošalela.
Vzadu bol hlas čo mi niečo hovoril. Aj ten bol známy. Prebúdzal vo mne moje srdce ktoré nebilo o hruď ale o môj chrbát, tak veľmi túžilo priskočiť k nemu. Aj moja hlava mi kázala priskočiť k nemu. Ale potom z neho vytĺcť dušu tými špinavými krvavými rukami.
Opäť som na ne neveriacky hľadela. Hľadela som na sneh okolo seba ako sa opíja krvou. Svet okolo mňa červenel a kovový cinkot sa zmenil na hučanie. Všetko sa rútilo. Môj svet sa rútil.
Padla som na zem a za sebou som počula krik. Asi to bolo moje meno, lebo ten človek ho opakoval, no ja som sa bezbranne triasla na zemi. Odrazu to prestalo. Je mŕtvy.
Posadila som sa a opäť som nechápavo hľadela na to čo sa začalo diať. On pri mne čupel, v čiernom obleku oceľovo šedé oči do mňa vŕtali diery. Boli tam aj ostatní, ktorí spratávali mŕtvolu. Vedela som čo urobia. Zahladia stopy a otočia sa chrbtom ako vždy.
„Kaede, si v poriadku?“ pýtal sa ma tým známym hlasom.
Dvihol sa mi žalúdok.
„Musel som ho zavraždiť.“
„Hej... musel ako vždy,“ pritakala som.
Rukami som sa opierala o zem prikrytú snehom. Hľadela som okolo seba. Biele a studené. Svet teraz vyzerá nevinne.
„Čo je to nevinnosť?“ spýtala som sa sama seba otupene, keď ma dvíhal na ruky.
Začal sa môj sen. Milosrdný mozog. Vrátil ma tam kde som ešte patrila k ľuďom ako ste vy. Nevinným, patriacim do systému riadeného pravidlami. Opäť som doň na chvíľku patrila.
Fa