Už nikdy ticho: Prológ

„Áno, vážení, pripravte sa na spevácky hurikán. Prichádza Tina Green!“

Obrovská koncertná hala sa rozjasala. Pódium sa po odchode moderátora zatemnilo, svetlá zatvorili oči aj v hľadisku preplnenom ľuďmi, čo spustilo ešte väčšiu vlnu výkrikov, či potleskov.

Po chvíli temna sa mračná utíšili a čakali čo sa stane. Čakali minútu, potom dve, až sa zdvihol nepokojný šum. Stále sa nič nedialo. Nikto netušil, čo sa odohráva v zákulisí, no rozhodne Tina Green, ktorá mala byť zlatým klinčekom trojhodinového koncertu medzi tínedžermi obľúbenými spevákmi a kapelami, na pódium nevychádzala. Čosi sa pokazilo, a ešte pred chvíľou nedočkaví fanúšikovia nesúhlasne hučali z plných pľúc, pískali a strkali sa. Koncert zahalený tmou, v ktorej žiarili jedine neónkovo fosforeskujúce náramky na rukách, sa menil na chaos. SBS-kári a bodyguarti sa snažili zachovať pokoj medzi nepokojným publikom a nikoho nenechať vybehnúť na pódium, či prekĺznuť do zákulisia. Všetko im však komplikovala matná tma roztečená v každom kúte.

V tom najväčšom zmätku, keď sa už zdalo, že celý koncert je jedna obrovská katastrofa a masa napriek zásahom ochranky zdemoluje celú halu, temno pretrhol záblesk svetla. Všetky pohľady sa otočili k tej žiare. Dokonca aj muži udržujúci poriadok zdvihli hlavu k pódiu. Po útržku lúču svetlá zostávali stále vypnuté. Búriace sa hlasy na okamih utíchli.

Na javisko opäť v dvoch krátkych momentoch zažiarilo pár reflektorov. Stopäťdesiat tisíc mladých spustilo vravu, avšak už to nebol piskot. Nestrkali do seba, len nakúkali s očami uprenými na miesto, kde stálo javisko trochu sa nepokojne mrviac. Javisko pohltilo svetlo v ďalších dvoch krátkych intervaloch. Nato sa halou ozývala nová vlna výkrikov, keď si všetci začali uvedomovať, že v bode na pódiu, kde sa úzke pásy svetla pretínali, sa črtala postava.

Svetlá zažmurkali so zvukom tlkotu srdca. Jemná, žensky oblená postava, sa medzi údermi ozývajúcimi sa z reproduktorov strácala v tme a následne znovu objavovala. Sálou sa rozľahol teplý, mäkký hlas v predĺženom tóne. Ostatné hlasy utíchli a nastalo ticho ako nikdy. Efekty svetiel sprevádzané tlkotom spretrhávali na pódiu čoraz redšiu tmu, pomaly sa meniacu na dymiace, hmlisté šero.

Prázdno sa napĺňalo úvodnými tónmi neznámej piesne. Neuveriteľným spôsobom sa vlievali do od zvukov uhynutého hľadiska. Dym a hmla opadávali a šero cez seba púšťalo nejasné obrazy dievčaťa stále rovnako stojaceho uprostred. Bez akejkoľvek melódie sa z reproduktorov opäť ozval hlas, chvejúci sa, tichý, momentmi až šeptajúci, avšak jasný. Bol hrejúci a ľadovo ostrý súčasne. Zvuky aj reflektory z úvodu sa nenápadne vytratili a nádych šera sa menil na čosi, čo pripomínalo úsvit. Ustupovalo jemnému, lámavému svetlu vychádzajúcemu akoby odkiaľsi z diaľky spoza osoby pri mikrofóne, na ktorú vrhalo tieň. Pokračovala v speve akoby z iného sveta, nevedno či z rozprávky alebo z miesta, kde sa vo všetko krásne stráca viera a aj to najčistejšie rozožiera zúfalstvo. Prinášal so sebou tajomstvo i bezprostrednú odovzdanosť v každom a jedinom záchveve... keď užasnutie ľudí preťal výstrel...