DIEL PRVÝ

 

„Nič, čo za niečo stojí, nie je jednoduché dosiahnuť.“

Autor neznámy

„Nevzdávaj sa! Bojuj! Dokážeš to!“

Beatricia

 

 

 „Ten výhľad je nádherný, aj keď je to strašná výška. Sedím v lietadle a snažím sa upokojiť výhľadom cez malé okienko po mojej pravici. Pred letom som celú noc nespala, no bolo mi jasné, že to nebude strachom z lietadla. Stále mám dojem, že ako priletím, tak aj odletím naspäť domov bez toho, že by som urobila dieru do sveta. Celé doobedie si nahováram, že o nič nejde a chvíľami som mala dokonca dojem, že je to iba ďalšia z mojich bláznivých predstáv, či inšpirácií na nejakú novú skicu, či báseň.

Myslím, že som spravila dobre, keď som nikomu v našom malom zapadákove nepovedala, že som sa prihlásila do akejsi speváckej súťaže. Ja a spev. Dobrý vtip. Taká šedá myška, ktorá neznesie na sebe pohľady. Možno občas dobre utáraná, výstredná, či náladová, no stále nevýrazná, ktorú majú všetci zakockovanú. Stálo ma veľa námahy, kým som prerazila bariéru mlčanlivosti a nepokúšalo ma so všetkým sa zdôveriť kamarátkam. Hej, už čoskoro sa vrátim späť a budem sa tváriť, že sa nič nestalo.

Buďme realisti. Niet šance na postup. Bude to dobrý trapas. Zrejme nie len všetci v porote, ale aj ostatní súťažiaci, sa na mne dobre zabavia. Aká som len strašne hlúpa! A naivná!

Keď nepostúpim, zrejme sa potvrdí mamina teória a budem zo seba sklamaná, no všetko bude lepšie. Moja tvrdohlavosť v tú najnevhodnejšiu chvíľu všetko iba komplikuje. Nikdy som si snáď za ničím tak nestála, ako teraz za týmto vrtochom, ktorý, koniec koncov, nikam nevedie. Spôsobila som akurát problémy. Ja som ale nečakala, že mi pošlú odpoveď.

Prečo tam teraz vôbec letím? Mohla som to nechať tak. No ja nie... Sama neviem, čo skutočne chcem...“

Martina odložila zápisník s perom do tašky a oprela si hlavu o zadné operadlo. Očami zablúdila znovu krížom dole okienkom, no potom sa vrátila pohľadom opäť do lietadla.

Na sedadle vedľa nej sedela jej mama. Takmer celý let medzi nimi panovalo ticho. Obe sa cítili neisto. Nikdy si nepriznali, že sú si viac ako podobné. Výzorom boli ako cudzinky, ale ich povahy sú identické. Nikdy sa nedokázali hádať. Na to si boli priblízke. Až na tento prípad. Po tom, čo sa  Tinke, ako ju jej mama odmalička volala, naskytla možnosť skúsiť šťastie v Nemecku na konkurze do dievčenskej skupiny, sa jej zdalo, že možno vtip, kvôli ktorému poslala svoju nahrávku, bol osud, i keď naň príliš neverila.

Zavalená myšlienkami zatvorila oči a snažila sa všetok stres vydýchnuť. V tom sa lietadlo zachvelo a Tina si všimla, že jej mama silno stisla opierku.

„Ty máš tuším väčší strach z lietania než ja.“

Zdalo sa, že veselosť v dievčininom hlase napätie trochu uvoľnila, no po tichu namiesto odpovede všetko znovu ochladlo.

„Ja sa len bojím, že budeš sklamaná, keď sa ti to nepodarí. Máš mnoho iných talentov,“ prerušila po chvíli mlčanie.

„Viem, mami. Mňa ani nenapadlo, že tú nahrávku budú brať vážne. Bolo apríla. Ver mi, z nás dvoch som bola ja tá viac prekvapená.“

Nerozoberala otázku, čo ak by ju vzali, pretože si bola istá, že niekde v Európe sa určite našla lepšia kandidátka na spev, než ona. A keby len jedna. Iba dúfala, že sa všetko čo najskôr vyrieši a ona už s nikým nebude pohádaná.

Cítila sa čoraz viac nesvoja a od všetkého toho strachu, stresu a problémov vedela, že svoje vnútro už nedokáže dlhšie utíšiť a rozsype sa. Nenávidela, keď ju niekto videl plakať. Už roky jej z očí nevypadli žiadne slzy a nechcela to zmeniť. Už-už vedela, že jej ako predzvesť plaču červenejú končeky uší. Mala dojem, že horia, keď v tom sa jej ruky dotkla tá mamina a celkom ju skryla do svojej dlane.

Vnútrom dievčaťa sa rozlial náhly pokoj.

Bolo skvelé vedieť, že na úplný záver stojí tvoja najbližšia osoba pri tebe. Či je to skôr nový začiatok? Blúdilo v nej priveľa otázok na to, aby poznala odpoveď.

„Mám ťa rada, Tinka,“ usmiala sa a Martinu objala.

„Aj ja teba,“ šepla a potom, čo sa znovu pohodlne, teda v rámci možností, usadili, dodala: „Mrzí ma, že som spôsobila toľko hádok. Ty si sa kvôli mne pohádala so zvyškom rodiny napriek tomu, že si so mnou nesúhlasila. Asi si mala pravdu, mami,“ vzdychla si. „A polovicu za letenky ti určite dám.“

No áno. Otázka peňazí v nej tiež rezonovala, a keďže letenky dostane preplatené iba víťazka, zmierila sa s tým, že ich to vyjde poriadne draho.

„Teraz to nerozoberajme. Dohodneme sa, keď na to bude viac času.“ 

Znovu nastalo ticho, no už nie také ťaživé ako predtým. Ľahšie sa dýchalo, premýšľalo a nič sa už nezdalo také tmavé. Dokonca obe zabudli na to, že majú strach z výšok, o to viac z lietania.

Teda až do ďalšej turbulencie...

 

Lietadlo sa pomaly zosunulo na pristávaciu dráhu, kolieska za sebou zanechali dlhé, čierne pruhy, letušky presne podľa predpisu ukazovali smer východu, pasažieri vystupovali. 

Tina s mamou tiež postupovali s davom. Jediné, čo boli schopné medzi tými ľuďmi, nedočkavými za svojimi blízkymi, či povinnosťami, registrovať, boli úsmevy letušiek a nepríjemný zápach. Nečakane ich ovalil ako neviditeľný ochranca akéhosi pána idúceho pred nimi. Ak bolo jeho zámerom všetkých ľudí odstrašiť, dokonale sa mu podaril. Tina len bola vďačná Najvyššiemu, že nedostala letenku k miestu vedľa neho. Zadržala dych a nevedela sa dočkať okamihu, kedy sa už konečne bude môcť nadýchnuť smogového vzduchu. Našťastie, akonáhle z úzkej príletovej chodbičky vošli do priestrannej haly, pán sa stratil v mase.

 

Hala. 

Bola tak plná nemčiny, až ju to nečakane ohúrilo. Musela sa napokon nad svojimi úvahami pousmiať, keď si uvedomila, že by bolo skutočne zvláštne, keby tomu tak nie je.

Kým Tina rozjímala nad každým nemeckým nápisom a ľuďmi v nej, jej mama bola o niečo praktickejšia a vytrhla zasnenú dcéru z iného sveta poznámkou smerujúcou k batožine. Bála sa, že sa mohla stratiť, alebo by im ju niekto mohol „potiahnuť“. 

Vykročili preto ihneď k posuvným pásom, potom prešli kontrolou, a keď už vyšli z kontrolovanej zóny, bolo na čase hľadať pohľadmi kohosi, kto ich tu na letisku mal čakať. Aspoň tak sa Tine zdalo, že bolo napísané v tom liste, čo jej prišiel. A keďže bol písaný v nemčine, Tina dúfala, že nič nepoplietla a nebudú musieť to divadlo, kde sa má konkurz odohrávať, nájsť osobne. Alebo to nebolo divadlo?

Videli zvítavať sa priateľov, manželov, rodičov s deťmi, či inak si blízkych ľudí. 

Uprostred toho davu stál jeden muž. Normálne by sa nad ním nebola pozastavovala, no bol tak odlišný od ostatných ľudí, že to inak nešlo. Nerobila to tá kartónová tabuľka s nápisom: „M. Zelenkavá + 1“, ale skôr to, že bol od priemerne vysokých ľudí vyšší asi o hlavu. Celkovo bol obrovský. A keď obrovský, tak poriadne. Vyzeral ako nejaký vojak, zápasník alebo vyhadzovač z klubov.

„Mami, pozri tam, na toho svalnatého chlapa s nápisom. Myslíš, že zase raz doplietli naše meno, či to patrí niekomu inému?“

Mama takmer okamžite našla očami muža, na ktorého Tina myslela. „Poďme k nemu a spýtaš sa ho.“

Tak sa im podarilo prejsť aj s cestovnou taškou pomedzi ľudí, aby Tina zo seba usmievavo dostala príkladný pozdrav. „Guten Tag!“

„Dobrý deň. Ste slečna Zelenkavá zo Slovenska?“ spýtal sa jej jeho rodným jazykom.

Tinu mužov čistý prízvuk vyviedol z miery natoľko, že zabudla, na čo sa chcela spýtať. „Ja...“

V tom sa za mužom, na ktorého Tina vzhliadala ako malé dievčatko, objavil ďalší muž, tentoraz s kamerou v rukách. Hlas sa jej celkom zasekol v hrdle a nie a nie vydať zvuk. Chvíľu, ktorá jej pripadala ako neskutočne dlhá, trápna večnosť, iba nemo pozerala.

„Čo sa ma to vlastne pýtal?“ Snažila sa preorientovať na nemčinu a vypotila zo seba iba krátku odpoveď s prízvukom na meno.

Muž pozrel na nápis a zistil, že v ňom má chybu.

„Som vybraná zo Slovenska a dostala som sa sem na konkurz.“

Prikývol, ospravedlnil sa za chybu, ich batožinu si prehodil cez rameno a poprosil ich, aby ho nasledovali.

Keď im už bol chrbtom Tina zdrvene zazrela na mamu.

„Lepšie som ani nemohla začať. Pripadala som si, akoby som mala za sebou iba nejaký hlúpy rýchlokurz a nie 9 rokov tvrdej driny,“ poznamenala ironicky. „A ešte aj pred kamerou! Nie som ani namaľovaná, ani normálne očesaná, nemám na sebe ani len náušnice a natiahla som na seba prvé rifle a mikinu, čo som po tme ráno našla. Je ten kameraman stále za nami?“

Prikývla, na čo Tina potíšku zastonala.

„Upokoj sa. Si krásna aj bez všetkej tej ozdoby.“ Netvrdí to každá matka? „Buď iba sama sebou, kameru si nevšímaj. To ja tu neviem nemecky ani pozdraviť. Na druhú stranu máme výhodu. Oni nám rozumejú ešte menej.“

Spolu vyšli z letiska, pred ktorým by normálne snáď čakali taxík... a nie obrnený terénny mercedes s nepriehľadnými sklami. So šoférom.

„Možno nás predajú na orgány.“ Vždy keď bola v strese obšťastňovala okolie morbídnym humorom.

„To nebolo vtipné,“ poznamenala mama, keď nasadla do auta.

Tiež si sadnúc, vyzrela z okienka a premýšľala: „Kto by bol kedy povedal, že bude okolo mňa, tuctového dievčaťa,“ presne tak sa Tina cítila, „toľko pozornosti? Do čoho takto veľkého som sa mohla prihlásiť, keď nás len na letisku čakal ochrankár, kameraman a šofér? Ďalšia otázka, na ktorú nepoznám odpoveď. Možno sa ju dozviem už čoskoro. A čo ak sa tej odpovede bojím a nechcem ju vedieť, pretože mi je jasné, že so sebou prinesie iba ďalšie otázky? Je to ako drak v rozprávkach. Odsekneš jednu a narastú ďalšie tri hlavy. Presne takú ozrutu vo mne tvorí pochybnosť a neistota...“

Tina, sledujúc okolie, iba žasla, akou rýchlosťou brázdia neznáme berlínske ulice.

Akosi jej zostávalo teplo. Nebolo to zlou klimatizáciou. Pochybovala, že na tom aute mohlo byť niečo pokazené. Všetko vyzeralo úplne dokonalé a hlavne drahé.

Vytiahla z vrecka mobil so slúchadlami a radšej si pustila hudbu, čo jej pokračovala v prehrávači. Jej ďalšie myšlienky patrili jej. Snáď nikdy, keď nie v týchto momentoch, by nemohla pochopiť význam tej piesne.

„... Risknúť to, chopiť sa šance a spraviť zmenu...“

Dúfala, že v nej prehluší splašené myšlienky a znovu ich zrovná na správne miesto, v ústraní. Oprela si hlavu o sklo a už iba sledovala mihajúci sa život vonku.