Už nikdy ticho: kapitola 3

Tina pozorne počúvala spev z reproduktoru.

Zistila, že ďalšie dve skupinky už na tomto pódiu mali svoj čas, a že z každej vybrali tri. Takže čakala, že aj z tejto trinástky tri postúpia.

Nemo sledovala ako sa abecedne prvá chopila mikrofónu. Po niekoľkých vysokých, čistých tónoch ju manažér zastavil. Už-už si Tina myslela, že pôjde ďalšia, keď sa tá prvá baba zohla k CD-prehrávaču. Z vlastného nosiču si pustila hudbu. Následne vzduch rozprúdila hip-hopovými kúskami, kým ju muž opäť nezastavil. Ostatné dievčatá z jej skupinky takisto ako postupne vychádzajú na pódium a nielen spievajú, ale aj tancujú. Vedela, že si zrejme predsa len mala lepšie prečítať, do čoho sa prihlasuje.

Mierne sa celá zosunula zo sedačky, že ju sotva bolo vidno a hlavou udrela do mäkkej časti opierky. Potom sa znovu narovnala, preložila si nohu, a stále si opakovala, že to zvládne.

„Áno, zvládnem to, zvládnem to, zvládnem to... Nie, nezvládnem to!“ zaúpela.

Suverénne, dokonale upravené a talentované nie len speváčky, ale i tanečníčky. Každá jedna sa na tento konkurz dostala oprávnene. Iba jedna z nich dostala strašnú trému a po dvoch veršoch sa zasekla a ďalej ani hláska. Nebolo jasné, či zabudla text, alebo čo sa stalo, ale s plačom zbehla z javiska. O tanec sa ani nepokúsila. Tina ju ľutovala. Dúfala, že sama nespraví to isté, keďže to nemohla vylúčiť.

Ďalej vyšla tá tmavovláska. Viac na nej nebadala ani náznak stresu ani ničoho, čo na nej bolo vidno predtým. Spievala pieseň od kedysi tiež tínedžerskej hviezdičky. Osmeľ sa. A presne ako spievala, osmelila sa. Hlas mala istý, vôbec nebola nervózna, chvíľami zachádzala až do šepotu. Dokonale ovládala svoj hlas. Zanechala dojem.

Takisto tanec bol štýlom pôvodnej speváčky, zvodný, hádzala pohľady, prehadzovala si vlasy a podobné kúsky, ktoré však Tina nemienila opakovať.

V poradí bola už deviata. Takže ešte tri a nadíde Tinin čas.

 

„Slečna Zelenkavá,“ vyzval ju manažér.

Čakala ešte kohosi pred sebou, počtovo by to sedelo.

Vstala, pomaly vyšla po schodíkoch na javisko a trošku sa rozhliadla. Zistila, že Phoebs sa stále neukázala.

„Takže ty si zo Slovenska?“ spýtal sa sucho, bez záujmu a vytrhol jej myseľ od stratenej ryšavky.

„Áno, som Slovenka. Máte ale chybu v mojom mene. Volám sa...“

„Sedemnásť rokov,“ prerušil ju. „Najvyšší čas začať so spevom, ak chceš v brandži preraziť. Máš za sebou aj nejaké umelecké školy, vystúpenia, či iné profesionálne skúsenosti? Tú kolónku si nevyplnila.“

„Ja mám ešte stále šestnásť, sedemnásť až začiatkom leta. Profesionálne skúsenosti? Žiadne nemám.“

Manažér zdvihol pohľad od Tininho spisu. Nadvihnuté obočie bolo vševravné, a síce sa ešte spýtal na to, čo chce zaspievať, mala dojem, že sám sa už rozhodol a iba zázrak by ho presvedčil o opaku.

„Mala som pripravenú od chlapčenskej skupiny As...“

„A od dievčenských interpretov?“

Táto otázka bola rana pod pás a jej počiatočná istota bola fuč ako bublina z bublifuku.

„Ty si si nepripravila nič do zálohy?“

Takéto čosi nepovedal žiadnej pred ňou. Čo proti nej má?! To preto, že chcela, aby počkali na Phoebs?

„Teda,“ lovila v pamäti, no nič, z čoho by si v tom momente pamätala aspoň jednu slohu, ju nenapadalo.

Sústredenie padalo ako domček z karát a preto si len opakovala, že musí veriť... „Veriť?“

"Mohla by som skúsiť napríklad aj I believe." Čiže veriť..

Zatvorila oči a nechala to zo seba plynúť chvejúcim sa hlasom:

„Ostatní vraveli, nemala by si to unáhliť

niekedy dokonca vraveli, býva to ťažké 

Nevadí, že ponociach plačeš

pretože nikdy nespadneš na úplné dno...“

Tina pomaly otvárala oči a pohľadom prebodla manažéra. Zistila, že ju sledoval od začiatku. Tak ako pomaly gradoval text a hudba v jej myšlienkach driapajúca sa z klietky zabudnutia, tak aj ona pridávala na hlase.

Mikrofón stojaci pred ňou chytila oboma rukami a stále sa pozerajúc na toho chlapa, ktorý jej už z diaľky nebol sympatický, neprestávala v speve.

 

„Pracovala si skutočne tvrdo 

A presne vieš, čo chceš a potrebuješ

Tak ver a nikdy to nevzdávaj

Prehovor si do duše a vrav si...“

Tinina tvár začínala žiariť, neubránila sa širokému úsmevu a prestávala vnímať kohokoľvek naokolo. Už bola iba ona a hudba.

 

„Ja verím, že môžem

Ja verím, že budem

Ja verím, ja viem, že moje sny sú reálne 

Ja verím, budem spievať

Ja verím, budem tancovať

Ja verím, skoro budem silnejšia a

To je to, v čo verím...“

Keď končila refrén, stíšila hlas, aby ju mohol zastaviť rovnako ako každú inú a spýtať sa na prípravu tanca, na čo by pohorela na plnej čiare vzhľadom na to, že s ničím takým nepočítala.

A nič, nechal ju spievať ďalej. Rukou jej naznačil, aby neprestávala, aby pokračovala.

Ani si sama neuvedomovala, čo s ňou tá pieseň robí. Nenápadné, no o to pôsobivejšie pohyby. Celkom jemné, vôbec nie vyzývavé, ako predvádzali pred ňou. Zbieralo sa v nej mierne napätie, keďže sa blížila dosť vysoká časť. Zhlboka sa nadýchla a nakoniec to nebolo až také ťažké.

„Ja som to prežila,“ vravela si a cítila ako jej červenajú končeky uší.

Prichádzal refrén a ona sa cítila celkom v pohode. Mala za sebou už polovicu a stále pokračuje. Do hlasu sa oprela ako to len šlo, nevediac, ako to dopadne, ak by sa to nepodarilo. Bola by to katastrofa v éteri  a dokonca zaznamenané na kamere rovnako ako všetko, čo spravila v posledných hodinách.

 

Naposledy spievala refrén. Počula svoj hlas prichádzať zo všetkých reproduktorov naokolo. Zdal sa jej cudzí, skoro akoby ani nebol jej. V speve sa odviazala ako ešte nikdy. Sama dobre vedela, že to celé možno ešte oľutuje, že to bude vyzerať totálne príšerne.

Zistila, že nesleduje nič okolo. Mimovoľne, kdesi uprostred, musela zatvoriť oči bez toho, aby tomu prikladala vážnosť.

Z úst jej vyšli posledné slová a bála sa zistiť, čo za výrazy majú všetci v sále, zvlášť kat sediaci vpredu.

Tep sa jej zvyšoval a snažila sa čo najviac nadýchnuť, pretože posledné predĺžené tóny, do ktorých sa pokúsila vliať všetko, čo sa len dalo, jej vzali kyslík z pľúc.

Sekundy sa vliekli a napokon jej nezostalo nič iné, ako sa pozrieť tvárou v tvár pravde...

Zodvihla hlavu, celkom nesmelo.

Zistila, že manažér sa jej díva priamo do očí. Akoby videl niečo, o čom sama nemala ani potuchy. Bol taký vážny a tichý. Veď celú pieseň nepovedal ani slovo. Nerobil si žiadne poznámky, ako pri predchádzajúcich dievčatách. Ani raz ju neprerušil. Nezastavil ju v speve, nechal ju dokončiť úplne celú pieseň. To sa predtým ešte nestalo. Každá mala tak pol minúty na zapôsobenie...

To ticho v celej sále bolo ubíjajúce. Vystrašene sa rozhliadala, akoby sa okolo nej zhlukovali rozzúrené zvieratá a v tom sa to stalo.

Sála zaburácala potleskom. Prvýkrát v živote čosi také počula. Samozrejme, keď mala nejakú vernisáž jej obrazov, tiež získala potlesk, ale nie takýto. Bolo to čosi, pri čom sa nedokázala nadýchnuť. Do očí sa rinuli slzy, no rýchlym zažmurkaním ich zahnala. Pridlho ich skrývala pred svetom na to, aby to teraz zmenila.

Manažér netlieskal, naďalej si ju premeriaval, kým dav nestíšil gestom.

„Ako ťa volajú?“

„Rôzne...“ zaváhala. „Stačí Tina.“

„Takže Tina. Najskôr si si vybrala lyrickú pieseň vhodnú pre zbor. Potom si sa pokúsila zaspievať nesmierne ťažkú pieseň.“

Tine zazneli v ušiach slová pokúsila zaspievať. Iba pokúsila? Chytila sa stojanu mikrofónu, aby nebolo vidno, že sa celá chveje.

„Tvoj hlas nie je dokonalý. Potrebovala by si hodiny s hudobným pedagógom, a takisto by si potrebovala niekoho, s kým by si si napočúvala lepší anglický prízvuk v niektorých momentoch tej piesne.“

Zostávalo jej zle. V hľadisku to zašumelo. Muž stíchol. Pokračoval, až keď si dievčatá uvedomili, že to spravil kvôli ich šepotu.

„Jediné, čo ma dosť zaskočilo, bol ten pokus o tanec, čo si tu predviedla. Spojila si obe úlohy dokopy. Takže ušetrime čas. Jedine, že by si veľmi chcela mať aj samostatné tanečné sólo.“

Tina opäť raz cítila slzy, no teraz to nebolo dojatím, ale príšerným smútkom a sklamaním zo seba samej.

„Nie, pane.“

Zišla do hľadiska so spadnutými plecami, no na výraze tváre nedala znať nič viac, než chcela. Tvár mala bez akéhokoľvek náznaku všetkej tej zmesi pocitov.

Ako tak prechádzala na miesto, kde si nechala tašku, zachytila mnohé pohľady. Boli sústrastné, ale našli sa aj pohŕdavé, či s posmechom na perách.

„Boli ste posledná skupina. Takže si dáme prestávku, aby som sa s členkami dohodol na troch postupujúcich.“

„Ale jedna z nás ešte nespievala.“

Manažér pozrel na Tinu.

„Všetci, čo chceli spievať, už spievali, Tina. Zostaňte, prosím, všetky v budove. Stretneme sa tu o pätnásť minút. Zatiaľ dovidenia.“

Dvere sa otvorili a dievčatá vychádzali na chodbu.

V Tininej taške pípol mobil. Prišla jej SMS-ka. Nepoznala to číslo.

Bola si skvelá. Phoebs

Odpísala už kráčajúc chodbou k bufetu, kde ju čakala mama.

Kde si? Už nebudeš môcť spievať.

„Ahoj, zlatko. Tak ako?“

Tina položila mobil na stolík a prisadla si. „Podľa toho, ako sa to vezme.“

„Nech sa tváriš ako chceš, poznám ťa, Tinka. Povedz všetko pekne postupne.“

No hej, jej mama. Mala ju strašne rada, tak si podoprela hlavu a všetko vyrozprávala. Od momentu, čo stretla Pheoebs, cez jej zmiznutie, spev až po to, ako zareagoval manažér.

„A teraz, ako sa to skončilo, prišla mi SMS-ka od Phoebs. Netuším, odkiaľ mala moje číslo. Písala, že som bola skvelá. Ako to, že ma počula spievať, keď tam vôbec nebola? Celé je to nejaké zvláštne.“

Opäť zapípal mobil.

Stretneme sa v sále pri vyhodnotení.

Podala mame mobil celkom bez slov. Veď čo sa na to dalo dodať?

„Možno to, na čo sa mi celá táto situácia, zlatko, podobá, nie je pravda, ale tak čisto logicky,“ skryla dcérine ruky do svojich dlaní. „Dávala si svoje číslo do tej prihlášky, čo si odosielala?“

Prikývla.

„Nikomu inému si ho tu nedávala, je tak?“

Opäť prikývla.

„Vieš, kto mal prístup k tej prihláške?“

„Možno kopa ľudí, možno nikto. Mami,“ hlesla a opäť si podoprela hlavu. Trochu si odpila z minerálky, čo mala v pohári pred sebou a dodala: „Jediné, čo je isté, je, že ju videl manažér a možno tie tri dievčatá z Ameriky, ktoré už vybrali...“

Mama sa vševediacky pousmiala. Nič nebolo treba dopovedať.

„Ty si myslíš, že je jednou z nich?“

Pokrčila plecami a oprela si chrbát o operadlo stoličky. Tina spravila to isté. Hľadeli pred seba, bez slova.

„Ako to, že ma to nenapadlo?“ rozmýšľala. „Je to logické! Myslela som si, že je to priateľka a ona mi pritom klamala.“

Síce Tina vedela, že by takto nemala rozmýšľať, nemohla sa tomu ubrániť. Cítila sa ukrivdená. Akoby ju zradil celý svet.

„Zlatko, Tinočka, už to bude pätnásť minút. Chceš tam ísť? Ak nie, nikto nám nemôže zabrániť...“

„Nie mami, idem.“

Prehodila si tašku cez plecia a chodbou si to namierila k sále.

Keď otvorila dvere, polovica miest už bola zaplnená. Všimla si aj niekoľko dievčat, ktoré si nepamätala. Zrejme to boli tie, čo postúpili z ostatných skupín.

Sadla si k tej čiernovláske a začali sa rozprávať, keď na drevené pódium vyšli štyri osoby: manažér a tri dievčatá.

Prvá bola mulatka s tmavými očami a vlasmi extravagantne ostrihanými. Druhá bola z nich najvyššia. Blondína s polodlhými vlasmi, takisto veľmi krásna a dokonale upravená ako tá mulatka, každá vlastným spôsobom. Tretiu už poznala. Pheoebs.

Tak a teraz je už všetko jasné. Zakaždým sa vyhla odpovedi na priamu otázku a odpovedala polopravdami. Nikdy jasne nepovedala, odkiaľ je, iba toľko, že sa nemecky učila na škole. Nepoprela, že tu nebude spievať kvôli konzurzu, radšej predviedla, čo vie. Teoreticky ju neklamala, len jej nepovedala pravdu.

„Vybrali sme tri najlepšie z poslednej skupiny. Tri s najväčším potenciálom.“

Mulatka vyslovila prvé meno.

Dievča, ktoré tým oslovilo sa so zajasaním postavila a bežala sa im poďakovať. Všetkých objala a vrátila sa naspäť.

Blondína oznámila, že postúpila akási Caroline.

Dievča vedľa Tiny, tá tmavovláska, najskôr objala Tinu so šepnutím „Verila som“, a už bežala hore schodíkmi poďakovať sa.

Pheobs ju objala ako posledná, a keď už čiernovláska Caroline prichádzala k Tininým, vyslovila tretie meno.

Opäť sa ozval potlesk. Aj Tina tlieskala sediac na mieste. Caroline prišla k nej a spýtala sa, či tam nejde.

Tina vypleštila oči a až vtedy si uvedomila, že na ňu všetci pozerajú. Vyskočila z miesta, akoby ju niekto pichol špendlíkom do zadku.

Opäť objala Caroline.

Zamierila k trom dievčatám, hore po schodoch.

Tlieskali a usmievali sa na ňu. Čo ju ďalšie ohúrilo, bolo, že ešte aj ten chlap - manažér - tlieskal a usmieval sa tiež.

Dievčatá objala a jemu podala ruku na znak vďaky. Bez jeho konečného súhlasu by nikdy nedostala príležitosť skúsiť to ďalej.

Keď všetko utíchlo a Tina už sedela na jednom z miest v hľadisku, všetky, trošku - a možno poriadne - sklamané, ktoré neboli medzi tými, čo sa dostali do užšieho kola, sa rozpŕchli. Napokon zostalo v miestnosti okrem štyroch hore iba deväť dievčat. Tri z každej skupiny.

„Máte hodinu na to, aby ste sa dali do skupín po štyroch s tým, že jedna musí byť buď Alice, Allison alebo Phoebe,“ ukázal na dievčatá vedľa neho. „Čaká vás ďalšia úloha a váš počet bude zúžený na iba štyri postupujúce.“