Už nikdy ticho: kapitola 5

Caroline sa chvela. Úplne celá. Tina si vedela predstaviť, ako veľmi chce jej priateľka postúpiť, rovnako ako vedela, že tá Francúzska si zrejme zabezpečovala postup inak ako spevom. Vôbec nebolo fér, že po zídení z pódia sa bola dohodovať s Allison o vlastnom postupe. A prečo to robí? Veď na tom bola rovnako ako Phoebs, Tina či Caroline! Len ona sa cítila byť podvedená. Možno trošičku dievčatám závidela ich uvoľnenosť a dôveru voči druhej. Bolo to čisto kvôli tomu, čo predviedli na pódiu? Či v tom hrala úlohy aj menšia zlomyseľnosť? Alebo si skutočne len málo verí?

Obzrela sa po miestnosti a v tieni rohu si takmer ani nevšimla akéhosi chlapca. Predtým ho tu nevidela. Tiež si ju všimol, a keď sa ich pohľady spojili, Tina musela pozrieť inde. Nielenže nezniesla na sebe pohľady, no vždy, keď na sebe zachytila chlapčenský pohľad - zvlášť, keď išlo o tmavovlasého vysokého chlapca, v celku pekného - sčervenala.

Allison zaviali dlhé mihalnice, keď naposledy sklopila zrak k menu na spise v jej rukách. Vzápätí sa s jemným úsmevom a s prikývnutím otočila tvárou v tvár k Francúzske a vyslovila meno.

„Caroline.“

Francúzske spadla sánka a tvár jej aj pod vrstvou mejkapu zjavne zbledla. 

Allison sa na to s víťazoslávnym úškrnom otočila k Tine a Caroline a prijala dievčinino uslzené objatie.

Áno, plakala.

Dostala záchvat plaču, zrejme od radosti. Smiala sa a kričala. Všetko súčasne. Na záver objala Tinu, z čoho sa jej na ramene na tričku objavil mokrý fľak. Čo na tom záleží, keď jej priateľka postúpila?

Kameraman okolo nich zase pobehoval. Vedel, že je to prelomový okamih. Niečo sa končí a niečo začína. 

Caroline otvorila náručie aj pre ostatné členky a tie, čo postúpili. Spolu vytvorili hromadu ľudí objímajúcich sa navzájom. Manažér im s príjemným, už vôbec nie takým odmeraným, výrazom na tvári tlieskal. 

Keď kameramani vypli kamery - Tina si uvedomila, že tam boli asi štyria a vôbec si ich nevšimla - tiež im začali tlieskať.

Ostatné dievčatá s uľútostenými očami, niektoré s očami plnými sĺz sa pomaly navzájom lúčili, a so svojimi blízkymi odchádzali. Francúzska stále stála na tom jednom mieste a od plaču rozmazanými linkami okolo očí,  hryzúc si spodnú peru, sledovala tých, čo postúpili.

Pristúpil k nej manažér. 

„Hlavu hore, život sa nekončí. Len nebudeš v skupine.“

S kliatbami na neho zazrela.

„Talent máš. Chcel som ťa nechať prejsť aj napriek chybám, čo si spravila. Ale po tom, čo si si pozíciu chcela zabezpečiť proti poctivým pravidlám... Miesto pre takéto správanie v skupine nemám.“

Tina objala svoju mamu. Tak jej bola vďačná. Za všetko. Mohla sem prísť. Spoznať mnoho úžasných ľudí, spievať a hlavne - stojí pri nej a teší sa, keď je šťastná. Existuje snáď lepšia mama?

„Mami, toto je Phoebs,“ predstavila jej smejúce sa dievča. Medzi nimi dvoma bola síce menšia jazyková bariéra, no nikdy z módy nevychádzajúce objatie a úsmev vynahradili akékoľvek slová.

„Dievčatá,“ oslovil ich manažér. „Bude pol siedmej. Do desiatej máte všetky - Alice, Allison, Phoebe, Sabina, Tina, Lena a Caroline - zabezpečené dve limuzíny so šoférmi, a bodyguardmi na vyhliadku po Berlíne.“

Halou sa ozvalo zajasanie.

„Je na vás, či pôjdete obdivovať pamiatky,“ Sabina a Lena si vymenili pohľady, „alebo si sadnete na nejaké jedlo, či podniknete nákupnú horúčku po nákupnej pasáži.“ To už neboli pohľady, ale jasná správa o tom, čo majú zalubom.

„Tina tu má mamu a Lena priateľa. Na tento menší večerný výlet môžu ísť pokojne s vami. Len v hoteli budete mať oddelené izby.“

Tina sa pokúšala mame všetko čo najrýchlejšie a najpresnejšie preložiť. 

„Prečo máme mať oddelené izby? To nemôžem byť s tebou?“

Tina pokrčila plecami. „Asi nie. Počkaj,“ počúvala, čo vravel ďalej. „Na hoteli máme už pridelené izby. Alice, Allison a Phoebs majú jednu väčšiu. My štyri postupujúce si rozdelíme dve dvojlôžkové. Ty s Leniným priateľom máte tiež zabezpečené ubytovanie v rovnakom hoteli ako my, len vám určil dve menšie jednolôžkové...“

„My sa vidíme ráno, dievčatá. Príjemný večer a dobrú noc,“ rozlúčil sa manažér a s jedným z kameramanov sa stratil v chodbách budovy.

Tina sa pozrela do rohu, kde videla toho chlapca, čo sa na ňu díval, no už tam nebol. Trošku ju to sklamalo, pretože bola zvedavá, kto to je, a či ich ešte stále pozoruje.

„Kam pôjdeme teraz?“ otočila sa Tina na mamu.

„Vážne chceš, aby som šla s vami?“

„Prečo nie?“

To, na čo narážala, bolo zreteľné, ale Tina vždy odpovedala rovnako. Svoju mamu má rada nadovšetko a nemala dôvod hanbiť sa za ňu. 

Spolu sa vydali do mesta a ochutnali Berlín. Užili si jazdu limuzínami, nemeckú reštauráciu, obdivovanie módnych kúskov vo vychytaných značkových obchodoch, či sa len prechádzali nádhernými zvečerievajúcimi sa ulicami.

 

Otvorila dvere do izby a rozhliadla sa. Miestnosť nebola veľká, sotva sa do nej vošlo všetko potrebné. Hneď oproti dverám bolo okno, popri stenách dve postele rozdelené nízkym stolíkom. Po stenách pribité dosky nahrádzali poličky. Nazrela do vedľajšej miestnosti. Aspoň mali vlastnú kúpeľňu. 

Caroline si cestovnú tašku hodila do kútu na zem a natiahla sa na nanovo prevlečenú posteľ s bielymi obliečkami a malými žltými kvietkami.

Tina sa tiež posadila na posteľ a z ruksaku si vytiahla mobil. S mamou sa dohodli, že keby sa čokoľvek stalo, napíšu si správu. Zatiaľ žiadnu nedostala. 

Mama, síce jej to priamo nepovedala, si robila starosti. Nie len o ňu, ale aj o Nat, Tininu mladšiu sestru, ktorá teraz už zrejme spí. Z reštaurácie volali domov, aby Nat a starí rodičia vedeli ako sa Tine darí a i to, že nepriletia večerným letom, ako plánovali.

 

„Polnoc,“ pomyslela si, keď opäť pozrela ma čas.

Caroline sa práve v kúpeľni sprchovala, a okrem vody dopadajúcej na kachličkovú podlahu k Tine doliehal aj jej spev. Usmievala sa a opäť raz vytiahla svoj zápisník.

Pomaly prešla rukou po obale a zamyslela sa. Nie je to ani deň, čo doň naposledy písala a napriek tomu jej to pripadala ako celá večnosť.

Prečítala si svoje prvé zápisky v ňom, ktoré viedli k spomienkam z lietadla. Spomínala si, ako sa snažila vystihnúť všetko, čo sa odohrávalo vo vyplašenej mysli, v srdci a na duši, a i tak jej to celé pripadalo vzdialenejšie, než predpokladala. Toľko sa toho stalo za jediný deň.

Oprela sa o stenu a nohy si skrútila k sebe na posteľ. Plynulo dýchala, a po všetkom napätí, strachu, sklamaniach, či túžbach, prišla konečne tá chvíľa, keď všetko stíchlo. 

Schúlila sa do klbka pritiahnuc si kolená až k brade. Náhle na ňu doľahol pocit samoty. Po rozruchu, ktorý všade vládol, a ona túžila po chvíľke bez kamier, sa jej ten moment naskytol a ona nebola schopná pozbierať sa dokopy.

Zvuky z kúpeľne stíchli. Caroline zastavila sprchu a ticho sa viac prehĺbilo.

Tina si, potiahnuc na seba tenkú prikrývku, ľahla a pozerala kamsi do diaľky.

Trhlo ňou.

Zľakla sa, keď si Caroline začala znovu spievať.

Rozosmiala sa a ako vo filme sa vrátila k ich spoločnému výstupu, k tomu, ako jej odumierala ruka pri následnom rozhodnutí o postupujúcich a na dnešný večer v berlínskych uliciach. Prevrátila sa a podoprela si hlavu. Zašla ešte ďalej, až na chodbu pred ťažkými dubovými dverami vedúcimi do divadelnej sály. Vtedy to bolo pre ňu iba jedno z neznámych dievčat z konkurzu. Vybavila si ich zimomriavky a to slovo - veriť. Takto si pripomenula celý deň. Vnútro dievčaťa sa zapĺňalo teplom a žiarivými farbami.

Prečítala si svoje posledné riadky. Boli z „čakárne“, tesne predtým, ako sa prihovorila Phoebs.

Posadila sa a začala písať. Nechcela zabudnúť ani na ten najmenší detail. Zapisovala všetko, na čo si spomenula. Svoje myšlienky, pocity, ľudí, čo spoznala, jej úspechy i menšie neúspechy. No čo sú v porovnaní so všetkým ostatným? Spomenula dokonca aj toho čiernovlasého chlapca. Nevedela si vysvetliť, prečo jej zostal v pamäti.

„Ty sa nejdeš osprchovať?“ vyrušila ju Caroline vojdúc do izby s osuškou na vlasoch.

Sotva odtrhla oči od zápisníku, prikývla.

Predtým, než sa aj ona šla trošičku zrelaxovať do vody, zhrnula, čo sa zmenilo. Nemyslela si o sebe, že je výnimočne talentovaná, pokladala sa za priemernú, no jedna časť z nej kričala. Kričala ako sa len dalo a snažila sa, aby ju Tina začala vnímať. Čo ak skutočne začínala túžiť po speve? Čo ak začína snívať, hoc si to sama nechcela priznať? Možno by sa jej páčilo to miesto za mikrofónom získať.

Vedela, čo je jej povinnosťou - vrátiť sa, chodiť do školy, potom sa dostať na tamojšiu výšku. Žiť priemerný život v stereotype. Bála sa svojej budúcnosti. Preto, že možnosť, že sa jej dokáže vyhnúť, bola absurdne malá, vždy sa o nej snažila premýšľať čo najmenej.

Vošla do sprchy a nechala vodu zmáčať jej vlasy. Plným prúdom stekala Tine tvárou, plecami, chrbtom. Pramienky vlasov prilepené k tvári si rukami uhladila dozadu.

Celé vnútro sa jej rozochvelo. Nevedela, či väčší strach pociťuje z reality, ktorá na ňu bezpochyby čaká, alebo z toho, že môže siahnuť po krásnej bubline, ktorá je rovnako čarovná ako aj krehká a i jemný vánok ju dokáže odviať v diaľ a toho, kto by sa o ňu pokúšal, by nechala v štichu.

A predsa by mohla navždy zmeniť život.

 

 „Budíček, vstávajte!“

Tina nestihla otvoriť oči, už ňou Alice triasla, aby sa prebrala. Pozrela sa stolík aby čiahla po mobile. Bolo sotva šesť ráno.

„Pripravte sa na odchod o päť minút!“ zavelila a Tina pevne verila, že je to len jeden z tých hlúpych snov.

Bohužiaľ, nebolo to tak. 

„Čo sa deje?“ dostala zo seba Caroline, pomaly premáhajúc spánok. 

„Ranná rozcvička a potom začína... iný program.“

Doteraz si neuvedomila, že Alice na sebe pravdepodobne nemá ani gram nadbytočného tuku. 

Tina si natiahla chrbát a ruky a hlasno si zívla. Spala iba niečo málo cez štyri hodiny, a to pre ňu po nesmierne namáhavom, dlhom dni.

„Rozcvička? Potrebujem tepláky?“

„To by som ti odporúčala. A tenisky.“

Tina z jej angličtiny zrozumela iba tie tenisky. V angličtine mala medzery, pretože sa v škole celý čas sústredila hlavne na nemčinu, z ktorej ju čaká maturita a angličtinu trošku zanedbávala. 

„Tie mám, no tepláky nie.“

Alice si ju premerala, zvrtla k dverám a odišla.

„Povedala som niečo?“

„A videla si to tetovanie?“ odpovedala jej otázkou Caroline, prehrabujúc sa vo svojej taške.

„Vravím vážne.“

„Aj ja. To, čo má vzadu na krku vyzerá ako gepardie škvrny!“

Tina hodila nebezpečný pohľad.

„A nie, nič si neskomolila,“ uškrnula sa. Naďalej sa tvárila, že ešte vždy niečo hľadá, i keď všetko, čo potrebovala, už vyložila na posteľ. Vzpriamiac sa, šla ešte niečo so smiechom poznamenať, keď v tom schytala od Tiny ranu vankúšom, čo po nej hodila. Na to sa zatvárila ako: „Čo ja?“ a rozosmiala sa ešte väčšmi.

Dvere do ich izby sa opäť rozleteli a na Tine pristáli jedny z Aliciných teplákov.

„Skús si ich, snáď ti padnú,“ a už jej nebolo.

Nerozumela absolútne nič.

Akonáhle jazýček dverí zapadol a kroky od ich izby sa vzdialili, Caroline zostal na Tinu neskutočne smiešny pohľad, ako tam nechápavo sedela ako obarená.

„A to bolo čo?“

 

Nedeľné ráno zohrievali slnečné lúče, vykúkajúce spomedzi koruny stromov. So zelenými lístočkami na čerstvo pučiacich vetvičkách sa pohrával jemný vánok.

Alice, tréner, Sabína, Lena, Caroline a napokon aj Tina vystúpili z obrneného mercedesu. Rozprestrela sa pred nimi čistinka uprostred menšieho, redšieho lesíka, ktorý sa v diaľke menil na krajinu zo sna, v ktorej deti veria, že nájdu rozprávajúce zvieratá, či posledného jednorožca.

Ďalšie dve hodiny strávili overovaním si svojej vytrvalosti a pohodlnej obuvi, pretože vysoký, mocný tréner v pätách s Alice ich vôbec nešetrili. Pomalým poklusom striedaným šprintom brázdili čistinku krížom krážom. Pomedzi stromami stúpali do mierneho kopca. Strminami sa plazili skoro po kolenách.

Meniac sa na lesnú zver po hodine prestávala cítiť odumierajúce nohy.

Tine sa pri vzostupe uvoľnil väčší kameň pod nohami, a tak sa, mysľou hypnotizujúc celú horu, chytila jedného z vytŕčajúcich koreňov, o ktoré sa už predtým toľkokrát potkla. Oprášila si tepláky od hliny, čo sa na nich pri pošmyknutí zachytila. Nechcela ich predsa Alice zničiť, keď jej ich už požičala.

Tine sa do tváre navalil kúdol prachu.

Lena, ktorá liezla niekoľko metrov nad ňou sa pošmykla a po bruchu sa kričiac kĺzala dole. Svojim hlasivkám dala krátky oddych, až keď konečne zastavila a hlavou vynervovane klesla k zemi. Dokonca aj k Tine sa ozývalo, ako hlasno dýchala. Skončila skoro úplne dole.

„Si v poriadku?“ zakričal na ňu tréner.

Keď sa vzápätí ako-tak vzpriamila, pri pohľade na svoje zakrvavené tričko sa opäť rozkričala, až jej hlas preskakoval.

 

Muž už zliezal z vrcholu kopca k nej, keď Lena zrazu stíchla a ozvalo sa už iba tlmené buchnutie. Stratila vedomie a odpadla. Dievčatá stíchli zabudnúc na svoje boliace svaly, či nohy, alebo aj menšie odreniny a modriny.

Dvadsaťjeden ročné grécke dievča sa skutočne zosypalo na zem v bezvedomí. 

Muž, ktorému za ne bola zverená zodpovednosť preletel medzi nimi skoro voľným pádom, ako sa za ňou ponáhľal. Alice o chvíľku ako vzdušný vlas zliezla tiež. Fľašu vody a uterák použila ako studený obklad a značne jej odľahlo, keď sa dievčina prebrala. Druhá tvár skláňajúca sa nad ňou bola však preťatá kŕčom strachu a stekali po nej kropaje potu.

Tréner zavolal manažérovi a všetkým ostatným prikázal, aby opatrne zliezli dole a nevychádzali, kým sa nevráti.

Leninmu postupnému upadnutiu do šoku nedokázal zabrániť. V náručí s ňou ako s bezmocnou bábikou sa stratil medzi stromami. 

Tina, Caroline a Sabina si posadali na kamene vedľa malého potôčika vyvierajúceho priamo zo skalnatej vyvýšeniny medzi mohutnými kmeňmi. Nemohli uveriť tomu, čo sa udialo. Zhoda náhod spôsobila, že s Lenou je zle a oni tu čakajú uprostred lesa.

Alice chodila pred nimi hore-dole, akoby to malo niečomu pomôcť. To, čo ju upokojovalo, ich akurát tak poriadne znervózňovalo. Vtom jej vo vačku zazvonil mobil. Prudko zastanúc, zodvihla a vypočula si krátky monológ. Súhlasila a zložila. Tvár mala vážnu, vážnejšiu než predtým.

„Nečakajte na trénera ani na mňa, choďte s Lukasom, hej?“

„S Lukasom? S akým Lukasom?“ pýtala sa Tina sama seba, a keď už išla otvoriť ústa, že tú otázku položí nahlas, odpoveď sa vynorila sama.