Už nikdy ticho: kapitola 6

Lukas. Tmavovlasý vysoký chlapec z konkurzu, ktorého tu vôbec nečakala.

Niečo si s Alice potichu povedali a ona odchádza.

„Tak poďte, zavediem vás, kam ste po tréningu mali prísť.“

To, ako chladne sa správal, si Tina nedokázala vysvetliť. Spravili mu niečo? Bol otrávený z ich prítomnosti? Či mal na práci niečo zaujímavejšie, ako ich vyviesť z lesa? Akoby ho celá táto nešťastná situácia výsostne otravovala. Akoby bol na vyhliadkovej ceste s dákymi turistami. Odkrúti si svoju povinnosť a tam to všetko konči, dajte mi pokoj.

Tina z neho bola najskôr trochu nervózna, ale po tom, čo ju svojou povýšeneckosťou, ktorá z neho sálala v kvantách, previedol do skutočnosti, prestala si ho akokoľvek prikrášľovať. Človek môže byť akokoľvek pekný, ale kým s níSabina sa s ním pokúsila nadviazať rozhovor, ale jeho odpovede boli viac ako skúpe. Úsečné, iba párslovné.

„Ahoj, ja som Sabina,“ usmiala sa, sotva stíhajúc ísť v rovnakej úrovni ako on, podávajúc mu ruku.

„Lukas.“

Nič, stále pozerá dopredu, ani len pohľadom o ňu nezavadil.

Sabina sa tam vedľa neho potácala pripravená potriasť si s ním rukou, tak čo jej zostávalo ako ju stiahnuť k sebe a tváriť sa, že mu chcela len zmiesť akúsi smietku z ramena na mikine...

Jednoducho nič, na čo by sa dalo nadviazať .

Medzi stromami niečo šuchlo. Tina zazrela iba tieň. Celým telom jej prebehol mráz a zrazu počula ďalšie šuchnutie, omnoho bližšie. Žeby medveď? Tinino zbožné prianie... Ak by napadol Lukasa.

„Niekto tam je,“ hlesla Tina pobehnúc k nádejnej obeti.

„To je iba kameraman.“

Obzrela sa za zvukom a o pár krokov zaostala.

Skutočne. Blikala mu červená kontrolka kamery.

Trapas.

 

Kráčala tam sama za nimi, ponárajúca sa do seba. Tak túžila teraz vziať do rúk ceruzku a v obrazoch zvečniť ľudí, túlajúcich sa lesom. Potom vziať farby a štetcom pridať farbu stromov, zelene, tmavohnedej kôry stromov, mach, vtákov, či tú ryšavú veveričku, čo pred ňou prebehla a už sa štverala do svojho nového domova, koruny ďalšieho stromu... Rozhodla sa, že by celý obraz namaľovala zeleno-červený.

Hľadala všetko zelené, čo si možno nevšimla. Zdvihla pohľad od vyšliapaného chodníčku pred sebou, aby sa rozhliadla, zachytila jeho letmý pohľad. Otočil sa na krátky okamih, kým si ho nevšimla.

Pousmiala sa.

Mal zelené oči. Krásne. Jeho pohľad jej na tvár opäť vyhnal červeň, ktorú sa snažila zahnať chladivou fľaškou vody. 

Červená?

Krv.

Lena.

Schladilo ju to viac, ako tá fľaša.

Strašne ju mrzelo, čo sa jej stalo. Oči jej zaslzili, no pevne sa držala, ako už mnohokrát, a nezaplakala. No nie nad Lenou, ale nad sebou. Spomenula si na svoju minulosť a na ten strach v očiach pri pohľade na vlastnú krv pri reznej rane. Ako spravila tú neprekonateľnú chybu. Chybu, čo ju mohla stáť jej osud.

Stromy redli, les ustupoval.

Míňajúc posledné kmene, prejdúc popod posledné konáre, ocitli sa na okraji mesta. Nebol tak husto zastavaný ako centrum, nebola tu tak hustá premávka ani hluk, no predsa. S tichosťou lesa sa betónové ulice nedali porovnať.

Lukas ich viedol, akoby tade prechádzal už tisíckrát.

Na ich iba štvorčlennú skupinku musel byť vtipný pohľad. Tri dievčatá - špinavé, spotené, neupravené, pretože pri ich budíčku na nič viac ako na umytie zubov nebol čas - nasledovali chlapca, bez rečí, potichu, akoby spadli z inej planéty.

Po pár minútach zastavili pri ozdobnej železnej bráne vo vysokom kamennom múre ohraničujúcom akýsi obrovský pozemok s viacerými budovami. Tina nevidela, kde sa končí, bolo to ako ďalšie mesto v meste.

Lukas otvoril ťažkú závoru kľúčom, čo vytiahol z vrecka na mikine a reťaz, brániaca komukoľvek dostať sa dnu, s rachotom spadla na zem. Lukas sa zaprel a krídla brány so zaťatými zubami pomaly roztláčal od seba po už dávno nepoužívaných brázdach. Brána škrípala, no napokon sa roztvorila a vpustila ich.

Potom, kým ju späť zatváral, dievčatá sa užasnuto nemo rozhliadali. Keď sa na ne otočil a videl ich pohľady, pousmial sa. Celý čas, čo boli spolu, sa tváril vážne a nezaujato, no teraz zrejme neodolal.

Tina si uvedomila, že brána je už zatvorená, lebo už nepočula to nepríjemné škrípanie a otočila sa. Neverila vlastným očiam. Úsmev. Tiež sa usmiala, no jeho reakcia jej ho znova vzala. Pohľadom, ktorý sa tiež smial, klesol k zemi, a keď na ňu opäť pozrel, už nič nenaznačovalo, že by sa čosi také niekedy udialo.

Tine zostalo o niečo smutnejšie, no potom Caroline Sabinu a Tinu vzala za ramená a spolu vykročili  za Lukasom. 

Pozemok bol skutočne rozľahlý. Celý bol pokrytý trávnikom, len príjazdové cesty boli štrkové. Chodníky k budovám boli vydláždené plochými kameňmi. Stretala sa na ňom stará s novou architektúrou, no tak či tak nákladnou na vrecko. Prechádzajúc hlbšie do tohto "mesta v meste" to vyzeralo skutočne až nečakane ohromujúco. No všetko bolo vyľudnené. Ulice celkom prázdne. Až nezvyčajne. Nikde nikoho nebolo.

„Kde to sme?“

„Tam, kam ste sa mali dostať.“

Dievčatám takáto suchárska odpoveď teda zďaleka nestačila.

Ktovie prečo, možno si uvedomil ich presilu, ale jazyk sa mu nečakane rozviazal a dostal zo seba obsahovo bohaté vyjadrenie. A navyše, Tina v jeho očiach zazrela opäť iskričku niečoho iného, než na sebe necháva znať. Tam bola prasklina jeho masky. 

„Je to komplex, ktorý bude slúžiť vašej kapele.“

Na chvíľu sa odmlčal. 

„Tu napravo,“ začal vysvetľovať, „budete mať výučbu jazykov. Angličtinu a nemčinu s lektormi. Neskôr, keď vám to pôjde lepšie, budú pozvaní aj ďalší, aby ste aspoň rozumeli viacerým jazykom.“

Ukázal na tú budovu rukou. 

Otočil sa na opačnú stranu. „A v tejto tehlovej sú telocvične, krytý bazén s wellness a posilňovňa so sprchami.“

Prechádzali medzi nimi, sledujúc ich, ako sa tam pnú. Neochvejne a prísne.

Jedna z nich ich spozná. Nie len tieto dve budovy, ale všetky. Jednej z nich je to osudom.

„Tamto ďalej je štúdio. Na prízemí budete robiť hlasové skúšky pod dohľadom najlepších pedagógov a tam hore je už odhlučnené nahrávacie štúdio, v ktorom sa zrodia songy, ktoré sa pod vedením vášho manažéra a producenta Andreasa stanú svetoznámymi lámačmi hudobných rebríčkov.“

Zrazu vravel tak pútavo, že mu hltali každé jedno slovo. Presne ako malé deti, s hlavami vytočenými dohora, žasli nad pohľadom do okien štúdia. Obzerali sa na všetky strany, ako im vysvetľoval a svet sa krútil okolo nich.

Rozoberali rôzne budovy, na ktoré im ukazoval. On im vravel, čo a s kým ich v nich bude čakať a ony sa o nich navzájom bavili a spoznávali nový „svet“. Videli miesta, kde sa budú vzdelávať v jazykoch, kde budú pracovať na svojich postavách a kondícii, videli, kde budú rozvíjať svoje hlasy, ďalej ich vzal do zrekonštruovanej budovy z asi 18. storočia, kde sa budú môcť venovať hre na rôzne nástroje, šli okolo garáží, ubytovní pre ochrankárov, strážnikov, a prechodne aj rôznych iných ľudí, čo s nimi budú spolupracovať. Ďalej obrovskú budovu z iba jednej miestnosti vhodnou na rôzne fotenia či natáčania. Ako čerešničku ich zaviedol k zatiaľ prázdnemu bazénu.

Na úplný záver im Lukas predstavil posledný, vysoko sa čnejúci objekt nad ostatné budovy - čiže s  výborným rozhľadom, okolo ktorého stále dookola prechádzali, no nikdy nedostal meno. Stál uprostred všetkého a bude ich novým domovom.

„Tu budú bývať štyri členky.“

Tine jeho slová zneli v ušiach a naskočili jej zimomriavky. Pokračovala spolu s nimi dnu, no vnútro mala stiahnuté, akoby sa všetko zastavilo a ona vstupovala do budúcnosti. Na všetko sa pozerala z iného pohľadu ako v spomalenom filme. Krok za krokom.

Hala vyzerala veľmi oficiálne, no mohutný starodávny luster zavesený na vysokom strope celú atmosféru zhonosňoval. Mala recepciu a veľa priestoru, čiže pútala naleštená parketová podlaha.

Vstúpili do výťahu a zastavili už hneď na prvom, no Lukas sa netváril, že by chcel vystúpiť. Iba im porozprával, čo na tomto poschodí nájdu. Takto to postupovalo až do tretieho poschodia. Zakaždým zastavili o jedno poschodie vyššie. Nasledovali poschodia s apartmánmi. Jedno poschodie, jeden apartmán pre jednu členku.

Zastali na predposlednom poschodí. 

„Tu na ôsmom a ešte na deviatom poschodí budú priestory Andreasa. Prvé dvere napravo na tejto chodbe,“ kráčajúc k tým dverám, „vedú do jeho kancelárie. Ak chcete ísť kvôli čomukoľvek za ním, pôjdete sem. Nikam inam.“

Krátko zaklopal a nečakajúc na povolenie, potočil kľučkou. Pootvoril na úzku škárku a zlomok sekundy počkal, kým sa im naskytol pohľad na unaveného muža, sediaceho za ebenovým stolom. Na ňom mal všakovaké kôpky papierov a priamo pred ním ležali vedľa seba rozložené spisy Leny, Caroline, Sabiny a Tiny.

Keď vošli, prebral sa z otupeného premýšľania a položil na ne akési iné papiere. Na Tinu to beztak neplatilo, pretože si ich všimla podľa svojej fotky, čo tam bola prilepená. Zrejme nechcel, aby vedeli, nad kým mu na čele pribúda ďalšia hlboká ryha.

Ako ich tam videl, rozžiaril sa a starecká zadumanosť sa stratila. 

Tina mu nevedela odhadnúť vek. Povedala by, že tak štyridsať, no mal v sebe čosi, čo mu na veku uberalo. Pravdou bolo, že sa o seba staral. Mal zafarbené vlasy, obliekal sa podľa pánskej módy, no so svojim osobitým štýlom. Zjavne aj športoval a chodil posilňovať. Možno za tým stála aj jeho práca. No na druhú stranu mal už okolo očí vejáriky vrások. Takisto čelo mu ich pár krášlilo. 

Usmial sa na ne a ukázal na stoličky pred ním, na opačnej stane jeho pracovného stolu.

Lukas zostal stáť v úzadí, opierajúc sa o stenu so založenými rukami na hrudi.

Jedna zostala prázdna, čo pozornosti dievčat neuniklo. Ich pohľady vraveli viac, než mohli vypovedať.

„Zrejme vás zaujíma, čo je s Lenou, je tak?“

Prikývli, len Sabina nahlas vyslovila odpoveď.

„Takže, je v nemocnici pod dohľadom najlepších lekárov. Nebojte sa, bude v poriadku.“

„Vyzeralo to hrozne!“

„Ani neviem, odkiaľ krvácala...“

„Čo jej vlastne je?“ pretekali sa v otázkach a bolo by ich viac, keby ich nezastavil gestom.

„Odreniny neboli vážne. Čo však ju mohlo ohroziť, bolo, že pri tom zošmykovaní sa dole, ju musel nejaký ostrejší kameň porezať. Má pár stehov pod kľúčnou kosťou, ale ako som už povedal, je mimo ohrozenia... Pôvodne som chcel pokračovať v kástingu a spoznávať váš potenciál aj počas budúceho týždňa, no vzhľadom na situáciu myslím, že bude rozumnejšie, ak sa tu stretneme budúcu sobotu v rovnakom čase. Zatiaľ, ak chcete, sa môžete vrátiť domov, či zostať v hoteli, no podpisom tohto dokumentu,“ vzal papier z jednej z kôpok, podľa Tiny úplne nerozoznateľných, vyhlásenie, „sa zaväzujete, že sa po prestávke vrátite  a budete pokračovať tak, ako by ste spravili za normálnych podmienok.“

Tina zaváhala. Myslela na mamu. Na jej slová, že keby sa čokoľvek stalo, nikto im nemôže zabrániť odísť. Teraz sa všetko menilo. Musela by sa vrátiť aj napriek nesúhlasu rodiny. Nevedela, či sa k niečomu takému svojím podpisom zaviazať. 

Sabina a Caroline tak už urobili. Pohľady sa upreli na ňu. Dokonca cítila prepaľovanie odzadu - to bezpochyby Lukas tiež sleduje, prečo váha. Tina si od priateľky vzala pero a krátky text si pre istotu prečítala.

Žiaden háčik, len sa musela vrátiť.

Spečatila to.

Nato manažér dokument vzal a založil si ho do zásuvky.

„Lukasa som poslal, aby vás vyzdvihol v lese a zaviedol sem. Snáď bol zdvorilý.“

Sabina a Caroline sa zasmiali, no Tina výnimočne nie.

Lukas si odkašľal, no neodvetil ani jediné slovo nazad.

„Takisto dúfam, že vám vysvetlil všetko ohľadom tohto areálu.“

„Áno, snažil sa,“ pritakala Tina. Ani nevedela, ako to z nej vyletelo.

„Výborne. Lukas,“ oslovil chlapca, ktorý podišiel bližšie a rukami sa oprel o stoličky dievčat. „Boli už moji ľudia pri bráne, keď ste prichádzali?“

„Nie, otváral som sám,“ odvetil.

Andreas vzal svoj mobil - komusi volal - a dočasne sa rozlúčil s dievčatami. „Tak, ak súhlasíte, o tretej poobede vás vyzdvihne limuzína pred hotelom a zavezie vás za Lenou. Iba ak chcete, nie je to povinné.“

Opäť prikývli a vstali k dverám. 

Kým mu to človek na druhej strane zodvihol, odprevadil ich a Lukasa poveril robiť im šoféra ešte na cestu nazad do hotela, podávajúc mu kľúče do zapaľovania.

Cesta späť prebehla v tichosti. Nebolo nič prekvapujúce na tom, že Lukas sa venoval iba ceste pred sebu.

Sabina sedela vpredu pri vodičovi, no pokusy začať sa s ním rozprávať vyplytvala už v lese a teraz len ticho pozerala von okienkom.

Ani Tine nebolo dvakrát do reči. Tešila sa na svoju mamu, až jej bude môcť všetko vyrozprávať. Zároveň však obavy v nej ju paralyzovali a nedokázala jasne uvažovať. Tušila, že by fakt, že jej to hladko vezme, je len planou nádejou.

Jedine Caroline mala potrebu neustále s niekým komunikovať, no keď všetci na poznámky odpovedali tichom, zmĺkla aj ona.