Už nikdy ticho: kapitola 7

Mama - presne ako predpokladala - vôbec nebola nadšená z toho, že sa to tak preťahuje. Svojej dcére želala všetko dobré a mala úprimnú radosť, keď sa dostala až takto ďaleko, no nedokázala vstrebať istú pravdepodobnosť, že by jej dcéra bola súčasťou nejakej skupiny v Nemecku, tak ďaleko od domova a navyše v jej veku.

„To nemyslíš vážne! A uvedomuješ si vôbec, ako dlho som musela pracovať, kým som vyhodila peniaze za letenky sem? Už teraz sme na mizine, zlatko,“ zvýšila tón.

„Nemaj strach, zaplatím všetko. Mám peniaze z birmovky a z Vianoc. Ale, mami, ja sa chcem vrátiť a pokúsiť sa o to. Som tak blízko!“

Mama len pokrútila hlavou a snažila sa zhlboka dýchať.

„A navyše, ak by sa mi to podarilo a prerazili by sme, už nikdy by sme nemuseli byť na mizine..“ skrsla jej v hlave myšlienka, že by na ňu táto páka možno aj zabrala.

„To nedovolím. Kým som tu, nikdy nedovolím, aby si moje deti zničili detstvo tým, že budú zarábať na mňa. Budeš mať toho dosť, keď budeš dospelá!“

Dobre, tak to nezabralo.

„Vôbec som ti nemala dovoliť letieť sem,“ odmlčala sa. „Keby aj vyhráš tento konkurz, tak v Nemecku nezostávaš.“

Tina netušila, čo odpovedať. S čím prísť, aby to zabralo a dala jej aspoň nádej? Začínala sa ďalšia hádka a ona mame nechcela povedať nič, čo by ju zranilo, no tiež sa nedokázala ovládať natoľko, aby takisto úmerne nepridávala na decibeloch.

„Tak na čo sa vôbec snažím a bojujem?“

„Prišla si si vyskúšať niečo zaspievať. Možno vyskúšať nemčinu, ale... Rozmýšľala si nad tým, že v prvom rade musíš zmaturovať? Dokončiť školu? To má prednosť pred... pred...“

„Pred čím, mami? Splniť si sen?“

„Čí sen? Tvoj určite nie. Keby možno Nati, tak to aj pochopím. Ale ty? Spoliehala som sa na teba. Dôverovala som v to, že už uvažuješ ako dospelá. Po týchto dvoch dňoch, čo sme tu, som presvedčená o opaku.“

Tina zo seba vydala namiesto niečoho zrozumiteľného iba rozhorčený zvuk. „Čo tým chceš povedať?!“

„Presne to! Napríklad. Kde si prosím ťa rozmýšľala, keď si to vyhlásenie podpisovala?“

Mala sto chutí zakričať, že práve na túto situáciu. „Na čo narážaš?!“ vyprskla.

„Takto takí chlapi ako je on namotávajú dievčatá na ktovie čo! Preboha, spamätaj sa! Keď som pracovala na polícii, s takýmito prípadmi som sa stretávala každý deň a...“

„Ja som si to najskôr prečítala kým som podpísala!“ skočila jej do reči s krikom.

Mama sa nenechala prerušiť a takisto vykričala všetko, čo chcela povedať. „... a ja nechcem aby sa z mojej dcéry stala šľapka!“

Obe stíchli.

Tine trhalo tvárou a už nedokázala dlhšie tam pred ňou stáť a pozerať sa na ňu. Tak strašne ju mrzelo, čo si o nej myslí.

„Ďakujem,“ precedila ironicky, sotva ovládajúc svoj jazyk.

Udržala sa ešte ako-tak pokojne sa zvrtnúť a vyjsť z izby. Počula ako na ňu kričí, aby sa nikam neopovážila odísť, že sa ešte nedorozprávali, ale hlas jej prišiel tak vzdialený, že ho nedokázala počúvnuť. 

Takmer dostala mŕtvicu, keď vyšla z dverí, kde na ňu už čakal kameraman s hlúčikom prekvapených ľudí. Ich hádku zrejme počulo celé poschodie. Bolo jej to však výsostne jedno. Bez tak nerozumeli. A keby aj. Zahla za najbližší roh, no kameraman zachytával jej kroky. Bol otravnejší než pásomnica!

To vážne nikto nechápe, ako sa cíti?! Potrebuje byť sama. To posledné, s kým sa chce teraz podeliť o svoje slzy sú tisícky ľudí, čo by sledovali záznamy z kamery.

Zrýchľovala krok. Bola ako stratené dieťa, zúfalé, túžiace nájsť svoju mamu, no dnes za ňou nepríde.

Sama netušila, kde v hoteli teraz je. Strácala orientáciu. Zbadala výťah, tak sa k nemu rozbehla. Bol skoro zatvorený, keď do neho vbehla. Už mala dojem, že má možno šťastie a konečne je sama aspoň nejaké to poschodie, keď zdvihla hlavu a pred ňou stál on.

Prevrátila oči. Už len na tohto mala náladu. 

Lukas na ňu pozeral dosť prekvapene. 

Stála tam pred ním, celá sa triasla od potláčaných vzlykov, no pozerala na neho tak vzdorovito a tvrdohlavo, že chvíľami uvažoval, či sa netriasla od nervov, že ho vidí.

Otočila sa mu chrbtom a stlačila tlačidlo iba o poschodie vyššie. Nechcela s ním stráviť vo výťahu už ani sekundu navyše, než bolo potrebné. Nemala chuť na nadutého chalana. Ak sa jej začne vysmievať, je schopná mu aj vraziť. No a čo? 

„Nemáš chuť ani sa len zviesť so mnou v jednom výťahu, čo?“

Neotáčala sa na neho. On ju ignoroval celé doobedie, tak prečo si nemôžu vymeniť role aspoň na minútu? Nech zistí, ako to človeka vie potešiť. Stlačila tlačidlo ešte raz.

Výťah sa pohol.

„Keď tu budeš šaškovať ako nadutá, tiež ten výťah nepôjde rýchlejšie.“

To už na neho vrhla divokým pohľadom.

„Teraz mám tak najmenšiu náladu začať sa s tebou hádať. Počkaj, prosím, do večera, to budem ešte dostatočne nabrúsená na to, aby som ti jednu vylepila. Dôvod sa nájde.“

Opäť išla stlačiť gombík, to jej však chytil ruku s poznámkou: „Ja mám tiež stovky dôležitejších vecí na práci, než trčať tu s tebou v zaseknutom výťahu!“

Tina ho od seba odstrčila a on chrbtom vrazil do riadiaceho panelu výťahu.

Svetlo zablikalo a ženský hlas im oznámil, aby sa všetci v kabínke upokojili, pretože opravár je už na ceste.

Výťah zastavil medzi poschodiami a nešlo ním pohnúť ani hore ani dole.

„Si skutočne geniálna!“

„Čo ja?! Čo na mňa ešte nezvalíš? Snáď ešte aj ja môžem za to, že si celý deň taký nadutý!“

„Ja som nadutý? A čo robíš teraz ty? Si totálna hysterička!“

„Nie som! Ja len...“ chcela odvrknúť niečo, po čom by už nadobro stíchol a dal jej pokoj, no náhle jej došli všetky slová. Zasekli sa v krku a hlasno sa rozvzlykala.

Lukas skutočne stíchol. Nevedel, či to ju on rozplakal, alebo čo sa jej stalo.

Slzy sa jej rinuli do dlaní, ako si do nich skrývala tvár.

Plecia sa jej mykali, keď jej ich objal. Chcela sa mu vytrhnúť a pokračovať byť urazenou, ale teraz skutočne potrebovala niekoho, komu by sa mohla vyplakať na pleci.

Výťah sa stále nehýbal a Lukas Tinu držal v náručí a utišoval ju.

„Prečo to robíš?“

„Čo?“

„Toto. Celý deň si sa správal tak...“ nedopovedala. Odtiahla sa od neho. 

„Chceš sa predsa hádať?“ spýtal sa celkom bez hnevu.

„Nie... Ty... Si úplne... Nerozumiem ti. Teraz si...“ Hľadala v jeho tvári odpoveď. Napriek jeho snahe byť vážny, nemohla poprieť to, ako sa zachoval. Akoby na pár okamihov stretla toho smejúceho sa chlapca.

„Keď chceš, vieš byť... milý.“

Neodpovedal. Stále na ňu rovnako hľadel.

Svetlo vo výťahu znovu zablikalo a výťah sa pohol.

Uhol pohľadom a pozerajúc na otvárajúce sa dvere povedal: „Nie, som stále rovnaký. Nie som milý,“ a vyšiel bez iného vysvetlenia.

 

Reštaurácia neďaleko hotela, v ktorom bola Tina ubytovaná sa postupne zapĺňala ľuďmi. 

Niektorí boli veselí a o všetkom živo diskutovali, iní nadávali na svoje zamestnanie.

Jedine sedela sama.

Čakala, kým jej prinesú obed. Pred chvíľkou napísala Phoebs, či nie je hladná a či by nemohla prísť, pretože potrebuje rozptýliť.

Zatiaľ položila čašníčke asi tú najnezvyčajnejšiu otázku, akú kedy dostala. Poprosila ju o papier a pero. Tak Phoebs, keď vošla do dverí, zbadala Tinu kresliť si.

„Čo to robíš?“ prisadla si a tiež si objednala.

„Kto...? Ahoj, Phoebs.“

Skutočne ju nepočula prichádzať.

„Sedíš tu ako kôpka nešťastia. Čo sa stalo?“

Tina nebola schopná poriadne okrem papiera a tuhy pera vnímať viac.. Netušila, čo kreslila, šlo to samé. Pozerala na ten biely list s akýmisi čmuhami pera, no akoby ho prehliadala a sledovala cezeň ten stôl pod ním.

„Dnes mám len blbý deň,“ zašomrala.

Phoebs bolo jasné, že to nebude len tak, ako: Poď sem, čokoládka, zjem ťa. Ťahať to z nej však nemala v pláne, dúfajúc, že to povie sama.

Natočila hlavu na bok. „Môžem si to pozrieť?“ kývla k tomu obrázku, čo Tina kreslila.

Posunula ho teda Phoebs, ktorej skoro vypadli oči.

„To je Lukas?“

„Čo?“ prebrala sa do reality. Pozrela na svoj obrázok v priateľkiných rukách. Akoby ho doteraz ešte nevidela.

„Či je to Lukas na tom obrázku.“

„Nie,“ zaklamala. „Prečo? Podobá sa ti?“ Nepopieralo sa jej jednoducho, čo sama videla.

„Áno, akoby si zachytila.. Jeho pohľad je zvláštny..“ uvažovala nad ním. „Teda nie zvláštny, ako že by nebol pekný.. Akoby si zachytila jeho dušu.“

Tina sa pousmiala. „Ja nepoznám jeho dušu. Ty snáď hej?“

Phoebs musela uznať, že tomu tak nebolo. Od nich všetkých si drží určitý odstup a ani sa s nimi netúži spriateliť.

„Ukazuješ na niečo, čo je hlboko v ňom, čo my nevidíme.. a je to lepšie.. Preto ma napadla jeho duša.. Asi,“ snažila sa vysvetliť svoje slová.

„A možno len niečo, čo by som si priala.. Pretože on nechce byť milý..“ prebleslo Tine hlavou.

Priniesli im jedlo. Pustili sa doň, no tému Lukas preberali ďalej. A Tina sa jej so záujmom chytila.

„On pracuje pre manažéra?“

Phoebs prikývla s plnou pusou. Vyzerala trochu komicky, no skutočne dnes nebol Tinin deň. Veď kto by mal náladu po hádke s mamou a tom nevysvetliteľnom Lukasovom správaní? Toto jej teraz behalo po mysli. „Už na kástingoch u nás v Amerike bol s ním. Stále. Zakaždým, keď niečo nevychádzalo, poslal ako poslednú možnosť Lukasa. No povedala by som, že rešpekt má k nemu iba cez zaťaté zuby. Občas si pekne šli po krku.“

„Šli si po krku?“

„Prečo? A Andreas mu to toleruje?“

Pokrčila plecami. „Ktovie prečo,“ vytrúsila medzi dvoma sústami. „Ty nie si hladná?“

Tina sa v tom obede celý čas iba premŕvala, poriadne nič nezjedla. „Ideš za Lenou o tretej?“ zmenila tému a tanier od seba odsunula s tým, že je to zbytočné a nič do seba nedostane.

„Tina, čo je?“ povedala vážne.

„Čo je s Lenou?“ spýtala sa, síce vedela, že nie na to sa pýta. O to viac jej to bolo trápne vzhľadom na to, že to ona ju sem zavolala.

„Čo je to s tebou?“

Zaváhala a kým tých pár slov - slov, ktoré nechcela, ale musela vysloviť, zhlboka sa nadýchla.

„Ja neviem, či budem pokračovať.“

Teraz Phoebs nerozumela.

„Ja neviem, či mám obetovať všetko ostatné kvôli niečomu, čo sa nemusí podariť.“

„O čom to hovoríš?“

„O speve. O konkurze. O tomto celom.“ Odmlčala sa a pri ich stole nastalo ticho.

Phoebs s rukou zastala kúsok pred otvorenými ústami. Potom ich zatvorila a lyžicu položila. Takúto odpoveď zrejme nečakala. Alebo mono nechcela čakať. „Ty už nechceš miesto v našej skupine?“ povedala prekvapene a možno i trošku sklamano.

„Ja neviem, či chcem stratiť rodinu.“

Pochopila. Je ťažké vybrať si. Skoro nemožné. Je to ako stáť medzi dvoma mlynskými kameňmi. A napokon to rozhodnutie - či už jedno a či druhé - bolí.

„Tvoja mama je pre teba dôležitá.“

Tina už nepodľahla ďalšej záplave sĺz a vzlykov. Iba prikývla.

Objali sa a pokyvovali zo strany na stranu.

„Je to tak ťažké,“ hlesla. „Tak strašne ťažké!“

„Áno, ja viem. Pokoj,“ utišovala ju. Nevedela síce, či je ťažké opustiť svoj sen, či vzoprieť sa a tým pomaly strácať milovanú osobu.

„Ja som ju nechcela rozplakať, nechcela som ju sklamať. Nechcela som jej nikdy ublížiť ani nič podobné. Keby však nestála predo mnou voľba medzi ňou a spevom. Ak bude stále naliehať, nepostavím sa jej chrbtom.“

„Porozprávaj sa s ňou. Vysvetli jej. Nikdy to nie je také zlé, ako sa zdá.“

„Už som to skúšala.“

„Tak sa s ňou porozprávaj ešte raz. Určite sa nájde kompromis. Porozprávaj sa aj s Andreasom. Ja mu nebudem nič hovoriť, spoľahni sa. Určite potom nájdete kompromis. Len musíš vedieť, čo chceš. Chci spievať a hľadaj cestu... Ak sama nebudeš chcieť byť v skupine...“

Tina prikývla. 

„Počula som, že je prestávka. Ideš na týždeň domov?“

„Hej, s mamou sme zarezervovali letenky ešte pred tým, než sme sa pochytili.“

Sedeli tam a rozprávali sa skoro do druhej poobede. 

„Phoebs, čo vieš o Andreasovi ako o manažérovi a producentovi?“

„Pokiaľ viem, tak jeho práca je jeho život. Je žijúcou legendou,“ zasmiala sa. „A teraz otvorí dvere nám. Bude to ešte dlhá cesta na vrchol, ale čosi som sa od teba naučila.“

Tinu to úprimne prekvapilo.

„Áno, ukázala si mi, že spolu sme skvelé!“ rozosmiala sa.

Po tomto dni sa prvýkrát uvoľnila. V duchu ďakovala za svoju priateľku a prosila za seba a mamu.

 

Počas cesty za Lenou napísala mame:

PREPÁČ, NECHCELA SOM NA TEBA KRIČAŤ.

IDEME S DIEVČATAMI ZA LENOU. ĽÚBIM ŤA.

TINKA

Vzápätí jej prišla správa od mamy. Nebolo možné takto rýchlo odpovedať. Jedine, že by správa nebola odpoveďou.

ODPUSŤ SRDIEČKO, TEBE VERÍM. LUBKÁM ŤA.

KDE SI?

Usmiala sa.

Aj pre toto bola jej mama pre ňu nenahraditeľnou.