Už nikdy ticho: kapitola 8

Keď sa predvečerom vrátila do hotela, s mamou sa dohodli, že sa už kvôli tomu nebudú hádať. Veď je tiež možné, že neprejde ďalším kolom.

Tina mame na nete dokázala, že Andreas je skutočný manažér a nie nejaký obchodník s bielym mäsom.

Zvečerilo sa, zotmelo. Svetlá sa ospalo zažínali a Tina sa pred hotelom lúčila s Caroline a Phoebs. Tá na ňu ešte žmurkla, aby myslela na to, o čom sa rozprávali a už s mamou nasadala do auta, čo im Andreas ponúkol na cestu na letisko.

Prekvapením pre ňu bolo, že práve Lukas im robil šoféra. Obaja sa však tvárili, že sa vo výťahu nestretli a s mamou ho vynechávala z debát.

Čakal ju let domov. Opäť bude počuť aj niečo iné ako nemčinu. Teda až na rozhovory s mamou. Uvidí svoju sestru, starých rodičov, priateľov. Jednoducho domov.

No napriek tomu mala dobrý pocit z toho, že vie, že sa s Berlínom nelúči naposledy.

 

Lukas sa vrátil z letiska na svoju hotelovú izbu krátko po polnoci.

„Nestačila ti jedna príučka?“ ozvalo sa z prítmia v rohu miestnosti.

Lukas zapol svetlo a zbadal Andreasa, ako na neho zjavne čaká.

„Otec, čo tu robíš?“

„Neodpovedal si. Dobre vieš, čo sa stalo naposledy.“

Lukas si otočil stoličku oproti otcovi a pripravil sa na zvyčajnú kázeň. Nenávidel jeho moralizovanie. „Ako by som mohol zabudnúť?“

Andreas si zakryl oči rukou. Bol unavený. Vysávalo to z neho život. „Prečo si bol to dievča zaviesť?“

Lukas nepohol ani brvou. Hľadeli si priamo do očí. „Gas mi zavolal, že let rodičov tej Grékyne v nemocnici mal meškanie. Musel ich tam čakať a nestihol by sa vrátiť po Tinu. Zmeškala by.“

„Tak po Tinu?“

„Nedomýšľaj si, otec,“ odvrkol strácajúc trpezlivosť.

Andreas pokrútil hlavou. „Stále som tvoj otec.“

„Nie vždy si sa tak správal. Tvojimi deťmi bola tvoja práca. Nie ja. Teraz sa ti snažím pomôcť, tak na to nezabúdaj.“

„Ty nezabúdaj na našu dohodu. Zbytočne sa k nim nepribližuj, kým sa nebudeš vedieť ovládať. Stál si za rozložením mojej predchádzajúcej kapely. Spôsobil si vážne problémy a nedovolím, aby sa to zopakovalo.“

 

 „Nespi!“

„Čo? Ja? Nespím,“ zamrmlala polospiaca Tina a prestala podopierať stenu.

Pred sebou uvidela usmievať sa svoje priateľky. Konečne tváre, ktoré ju nikdy nesklamú a držia ju nad hladinou. Tak neuveriteľne rada ich opäť videla..

„Ahojte!“ Všetky ich vyobjímala.

Romča, Lemka a Domka vytvorili kolektívne objatie. To by neboli ony. Dokonca aj ľudia na školských chodbách si zvykli.

„Matica!“ zasmiala sa Domka a vyštípala ju za líce presne tak, ako to ani jedna z nich nemala rada. 

Tina jej to opätovala a pri zaškerení rovnako pokrčili nosom. „Skrutka!“

Opäť sa všetky štyri objali a ich smiech podnietil jednu profesorku na dozore, aby ich upozornila, že sa na vedľajšej chodbe budú skladať maturity.

Spolu teda vošli na wecká, aby znovu obdivovali obrovské zrkadlo po celej stene. Presne také chceli mať doma. 

Tinu jej odraz ale dvakrát nepotešil. Mala nevyspatý výraz, ktorý ju jasne prezrádzal.

„Čo dnes vlastne máme za rozvrh?“ spýtala sa Tina hlasno si zívnuc.

„Dve matiky, dve angličtiny a nemčinu. Čo si robila cez víkend?“

Čo odpovedať? Nevedela, či by bolo múdre prezrádzať konkurz, no na druhú stranu, sú to jej priateľky a dôveruje im. Sú jej neodlúčiteľnou súčasťou. Vedela, že nejde povedať im pravdu a neprezradiť viac.

„Bola som s mamou v Nemecku,“ povedala popravde. 

Skôr než stihli reagovať, ukazováčikom cez pery naznačili, aby počúvali ďalej. Síce boli na toaletách samé, no i tak. 

„Baby, toto sa nikto, ale naozaj nikto nesmie dozvedieť.“

Prikývli, a tak Tina pomaly začala. „Neviem, či si spomínate na tú reklamu na posledné voľné spevácke miesto v novej dievčenskej skupine. Postupovalo len jedno dievča z každého prihláseného štátu. Celé sa to malo diať v Berlíne..“

Dochádzalo im. „Ty si to miesto dostala?“ vypadlo z nich naraz. Neverila by, že sa môžu tak presne zhodnúť. 

„Nie,“ odpovedala pomaličky, „no som medzi poslednými štyrmi..“

Ticho. 

Ako vedľa seba stáli, opreli sa do radu o stenu a sledovali ostatné kamarátky v odraze oproti.

Tina pokračovala. Snažila sa všetko čo najpresnejšie opísať a na nič nezabudnúť, či neskresliť.

Ony počúvali.

Občas, keď nejaké baba vošla, „šifrovala“.

„No a dnes nadránom som priletela späť. Spala som tri hodiny a som tu.“

Na okamih zaváhala. Snáď to na ich priateľstve nič nezmení. Im predsa verila možno viac, než sebe samej. Im sa zdôverovala s tajomstvami a boli jej ďalšou rodinou.

A nesklamala sa v nich ani dnes.

Prisľúbili, že sa na ne môže spoľahnúť a podporia ju. Povzbudzovali úsmevmi a naplnili Tinu šťastím. Vyslovili však otázku, ktorú v tento deň nepočula naposledy...

 

„To by si sa tam potom mala presťahovať?“ spýtala sa Tinina stará mama, keď jej Tina s mamou vykladali, čo sa počas tých dvoch dní udialo. Vyzerala, že si potrebuje sadnúť.

Tina si vypočula hádku medzi nimi. Každé to slovo ju bodalo. Hádali sa kvôli nej a ona tam iba nemo sedela. Vedela si živo predstaviť, čo obe prežívajú. Ona toho mala v sebe trojnásobne. Zvieralo jej žalúdok. Cítila sa tak strašne zlá. Mala vinu na tom, že stoja proti sebe matka s dcérou - jej babka a jej mama.

Nat, Tinina mladšia sestra to tiež počúvala. A mrzelo ju, že tomu tak muselo byť. Takisto sa Tiny chcela zastať, no radšej jej naznačila, nech ona k tomu neprilieva olej.

Ak hádku deň pred tým medzi ňou samou a mamou počulo celé poschodie hotelu, tak toto počul bezpochyby celý panelák. Jatrilo to rany, tak narýchlo zahojené. Keď už mala dojem, že sa to bude dať zvládnuť, že možno jej boj o sen bude mať význam, tak toto ju zahaľovalo prázdnom. 

Jej stará mama vyčítala Tininej mame presne všetko to, čo si Tina už raz vypočula.

 

V túto noc nespalo mnoho ľudí u nich v byte.

Tina tiež nie.

Napriek vyčerpanosti, keďže už jej tretia noc bola bezsenná, nedokázala zastaviť tlmené vzlyky do vankúša. Prikrývku si pritiahla až k brade. Schúlila sa do klbka ako vystrašené mača modliac sa, aby tomu bol koniec. Výčitky svedomia tlmila prosbami k Bohu. Bola v takom stave, že jej zrazu bolo celkom jedno, ako sa to skončí. Túžila len ukončiť toto trápenie, nech sa stane, ako chce On. Druhý hlas v nej však šepkal inú modlitbu. Ten hlas prosil o víťazstvo.

Koľko sĺz ešte bude treba?

Veľa. Vedela to. Cesta za slávou stojí na prebdených nociach, sužujúcich, keď človeku nechávajú veľa času na premýšľanie.

Všetky tie myšlienky, čo ju ako zúrivá zver driapali zvnútra, prehlušila hudbou. Pomohla jej aspoň na chvíľu zabudnú. Žiť v iných svetoch.

 

Výška.

Neuveriteľná diaľka odo dna priepasti. Nechcem sa tam pozerať. Nechcem sa približovať k okraju. Ale... To útes sa nakláňa a ja...

Padám.

Tina sa posadila.

Chvíľa zdriemnutia a aj to nočná mora. Hudba jej stále hrala v ušiach. Od poslednej, na ktorú si spomínala prešlo asi sedem ďalších songov. 

Vypla ju a predklonila sa natoľko, že že sa čelom dotkla pokrčených kolien. Utrela zo seba pot.

Podľa zvukov usúdila, že konečne všetci zaspali. Len ona nie.

Ľakla si späť s rukou na čele.

Toto bude dlhá noc.

Tri ráno. 

Zadívala sa do okna. Nad vrcholkami stromov žiaril mesiac ako tápajúci v hlbokom zamate obšitom maličkými svätojánskymi muškami.

Čo najtichšie sa postavila z postele. Spod periny sa vynorili bosé nohy. Potichučky, aby nezobudila Nat - spiacu len o kúsok ďalej - prikradla sa k okennému rámu. Vtom ju jedna parketa zradila a vydala škrípavý zvuk. Nat sa natiahla, otočila na druhú stranu a spala ďalej. Presne ako keď bola malá.

Koruny sa v tme kymácali a vzopierali sa mocnému vetru, nad ne priháňal búrkové mračná. Nastala tma a na jej okno padla prvá, obrovská kvapka. Potom druhá a tretia a potom zazu celá vodná vlna.

Tine napadlo, či sa aj Phoebs a Caroline teraz pozerajú na oblohu. A ktovie, či Lukas môže spať?

Rám okna trochu prefukovalo a Tina pred oziabaním vkĺzla do postele. Ľahla si tak, aby stále videla von oknom. Búchanie na okno a blesky ju nestrašili. Naopak. Upokojovali ju. 

 

Lukas vyšiel zo sprchy. Okolo pása si uviazal osušku a rukou zotrel zarosenie zo zrkadla nad umývadlom. V tom tenkom pruhu zazrel svoju tvár. Ako nečakané svetlá z reflektorov sa mu vracali spomienky.

Ak sa niekomu zdal ako neviniatko, nebolo tomu tak. Práve v tomto okamihu spomínal na Nicole. Na jej bozky a jemnosť kože, keď ju hladil. Spievala v predchádzajúcej Andreasovej skupine. Obaja však ich románik brali za prechodný. Neviazali sa a „užívali si život“. Spolu vyskúšali všetko, čo sa im naskytlo. Lukas ako syn mocného muža vyrastal v jeho tieni ako dieťa hviezdy. Kým žila jeho mama, otec mu chýbal, no keď jej už nebolo a on putoval od jednej opatrovateľky k druhej, či sa s Andreasom sťahoval za prácou, na jeho register sa pripisovali prvé priestupky. Alkohol, drogy, sex...

Čo dodať? Niet sa čím chváliť.

A potom to všetko prasklo a celý svet sa podielal na verdikte. Skupina skončila v bahne a Andreas stratil svoje celoživotne budované meno. Kvôli nemu.

Dnes si uvedomoval svoje chyby a rebéliu voči otcovi nahradil chladnou spoluprácou. Bol to jeho nadriadený, ťažko sa mu dalo vnímať ho ako otca. Rozhodol sa pomôcť mu splniť prianie. Očistiť svoje meno a odísť zo scény ako manažér hviezd. Na tieto dievčatá stavil všetko. Napriek Lukasovnu počiatočnému nesúhlasu sa rozhodol, že táto skupina bude jeho vrcholným dielom. Talentované, krásne, vzdelané. Jednoducho dokonalé. 

Lukas vošiel do svojej izby a keď pozdvihol zrak, oslovil ho mesiac na oblohe. 

Ľutoval, že nemá na Tinu číslo. Musel uznať, že to nie je len pekná tvárička, mala guráž povedať mu, čo si o ňom myslí. A chcela mu vraziť usmiať sa. Zároveň však ho odzbrojovala svojou jemnosťou a zraniteľnosťou. Chcel ju ochraňovať. Vedel však, kde je jeho miesto, a tak mu zostávali iba spomienky.

 

Tina sa prebrala z ľahkého spánku na šepot z vedľajšej miestnosti.

Najskôr sa strhla, pretože v prvom momente tie hlasy nespoznávala, no potom predsa.

„... navyše, ešte predsa nič nie je isté.“

„Ty si jej mama. Ja sa vám do toho už viac nebudem miešať, ale vieš, čo si o tom myslím a...“

Ďalej nepočula. 

Zaspala.

Ona si však neuvedomila viac, ako krátke privretie očí a už jej niekto triasol ramenom.

„Tinočka, je šesť.“

 

Dážď neprestával ani počas dňa.

Nie len ona sa sotva sústredila na vyučovanie. Pravidelné bubnovanie na okno ich všetkých uspávalo. Neprítomne s klipkajúcimi viečkami počúvali výklady. 

Takto postupne plynul jeden deň za druhým - síce sa dažďové kvapky zo zemi už vyparili. Tina bola zahádzaná medzi učebnicami a jej deň tvorili nekonečné úlohy. Chodila spať neskoro a vstávala skoro, aby toho postíhala čo najviac. Projekty, prezentácie, príprava na písomky, navyše mala hodiny v umeleckej škole. Keď mala voľnejšiu chvíľku, zašla sa s kamoškami len tak niekam poprechádzať, alebo si len sadli na lavičku a kecali.

Zakaždým, keď prišla na Tinu kritická chvíľka, mama jej svojimi nenápadnými poznámkami dokazovala, že ju k tomuto miestu viaže priveľa vecí a ľudí. Snažila sa jej dokázať, že sama nechce odísť.

Tina si koniec-koncov musela priznať, že koncom týždňa prestávala veriť, že čosi také kedy zažila. Súčasnosť jej natoľko vypĺňala čas, že sa jej zdalo, že nikdy nespievala, a už vôbec nie v Berlíne na konkurze do akejsi skupiny.