Ohnivka - úvod

V inokedy tichom byte sa ozýval nástojčivý zvuk pagera. Spod hromady perín, sa pomaly vynorila ruka a snažila sa otravný zvuk vypnúť, naslepo pátrajúc po nočnom stolíku. Očividne to nepomohlo, pretože ani nie o minútu zvonenie pokračovalo.
Z perín sa vynorila Rio. Jej dlhé tmavočervené vlasy jej padali cez tvár. Pohľadom zablúdila k budíku. V duchu zaúpela, bolo čosi tesne pred štvrtou hodinou ráno.
"To sa mi asi iba zdá." na pageri, svietilo číslo jej šéfa. V iné dni by to asi tak veľmi nevadilo, ale dnes jej začala dovolenka. Prvý krát odkedy nastúpila do práce. No vedela, že keď jej volá sám veľký šéf nebude to len tak a mala by to dvihnúť, či už sa jej chce alebo nie. Ako detektív oddelenia vrážd, musela vedieť reagovať v akomkoľvek čase.
-Hm, a to bola jedna z mála pokojných nocí, po niekoľkých rokoch.- premýšľala, kým sa z ďalším povzdychom sa vyhrabala z postele a išla pohľadať telefón. Domácu linku nemala a jej mobil, skončil vždy na inom mieste, než kam ho pôvodne dala. Ako sa to mohlo stať netušila.
Asi po 10 minútach hľadania bola úspešná. Číslo, ktoré potrebovala mala v rýchlej volbe, stačilo teda stlačiť tlačidlo a počkať.
"Čo vám tak trvalo?!"
"Dobré ráno aj vám. A áno vyspala som sa dobre ďakujem." Rio sa musela usmiať. Takýto začiatok rozhovoru ju čakal vždy, keď dvihla šéfovi telefón a bolo celkom jedno, či jej to trvalo, alebo to bolo okamžité.
"Nemám čas, náladu ani chuť počúvať, tie vaše vtipné komentáre. Máte 30 minút, na to aby ste sa dostavili do mojej kancelárie." zavesil. To bol koniec celého rozhovoru. Rio usúdila, že ide skutočne o niečo dôležité.
Nezostávalo jej teda nič iné, len sa dať trochu dohromady a vyraziť.
V tomto bola skutočne rýchla...opláchla si tvár, hodila na seba čisté rifle, čierne tričko z dlhým rukávom, a neposlušné vlasy stiahla gumičkou. Aj tak by s nimi pravdepodobne veľa neurobila. Pohľadom do zrkadla sa neunúvala, nehovoriac o tom, že v jej byte žiadne nebolo. Veľmi dobre vedela ako vyzerá jazva, ktorá sa jej tiahla na pravej strane tváre od vonkajšieho kútika oka až takmer po bradu a skutočne si to nepotrebovala pripomínať.
Schmatla kľúče, mobil, ktorý mala našťastie hneď po ruke a koženú bundu. Cestou za sebou zamkla byt a rozbehla sa smerom ku garáži, kde parkovalo jej milované GMC. Maják nebol potrebný. O štvrtej ráno, boli ulice predsa len pomerne prázdne. V bežnú dobu, kedy by išla do práce, by jej cesta trvala zhruba trištvrte hodinu. Dnes trhla svoj osobný rekord a o 4.20 už parkovala na svojom zvyčajnom mieste.
Vyskočila z auta, zavrela ho a mierila k výťahu aj keď vedela, že všetko stíha. Predsa len, je lepšie nenaštvať veliteľa skôr ako sa s ním stretne a vypočuje si, prečo ju odvolal z dovolenky, ktorú jej sám takpovediac nanútil.

Prešla okolo kancelárií svojich kolegov. Okrem pohotovostnej zložky, teda tých čo mali nočnú tam nikto iný nebol. Teda, nesmie zabudnúť na Terraina, svojho nadriadeného. Ten sedel vo svojej presklenej kancelárii (zrejme chcel mať na očiach všetkých svojich podriadených) a s niekým telefonoval. Rio si nemohla nevšimnúť, že nebol práve v najlepšom rozpoložení. No na druhej strane, bola jedna z mála, ktorá vedela s jeho náladami "spolupracovať".
S klopaním sa neobťažovala, nepotrpel si na to. Keď je vstup zaregistroval, kývol jej rukou aby si sadla a počkala kým dokončí svoj hovor. Neprotestovala. Vedela, ako to uňho chodí. V tejto kancelárii bola už mnohokrát, a nie vždy to bolo v dobrom. Na druhú stranu bol Terrain vynikajúci šéf a skvelý človek. V istom zmysle ho mohla chápať, takmer ako druhého otca. On bol v podstate tým, vďaka komu sa dostala na policajnú akadémiu a tam, kto jej dal prácu ako prvý, ešte pred nástupom na školu. Síce len v kancelárii, ale niekde človek začať musí. Pamätá si ako v prvé dni upratovala papiere v kancelárii na okrsku u vtedajšieho šéfa oddelenia a zo závisťou pozorovala policajtov, ako sa zhovárajú o svojich najnovších prípadoch. Raz úplne náhodou pri triedení papierov natrafila na niečo, čo pomohlo vtedy obyčajnému detektívovi Terrainovi vo vyriešení prípadu, s ktorým už istý čas nevedeli pohnúť. On v nej spozoroval talent. Talent, ktorý jej neskôr pomohol aj rozvinúť.
Pri týchto spomienkach sa jej nadvihli kútiky úst do niečoho čo sa dá nazvať úsmevom. V jej prípade to bolo skutočne zriedkavé. Tie krásne spomienky, prekryli iné. Horšie.

Hovor utíchol, Terraine zavesil telefón a uprel na Rio svoj pohľad. Mal to dievča rád. Otcovsky rád. Vedel, že to čo jej povie, otvorí starú ranu. Nie tú viditeľnú, ktorú mala na tvári ale tú na duši. Tú, ktorá sa v skutočnosti nikdy celkom nezahojila. Rozhodol sa, že to nebude odďaľovať, ale povie to rovno.
"Teba a tvoj tím si vyžiadala FBI. Ide o prípad "BusMan". Vyzerá to tak, že sa znova objavil, i keď nikto nevie prečo sa odmlčal na toľko rokov." pozrel na Rio a hľadal zmienku nejakej reakcie. Chvíľu bolo v kancelárii dusné ticho a jemu sa zdalo, že sa jej v očiach mihol krátky záblesk strachu, bolesti ale najmä hnevu. Bol to však len okamih, a on si nebol istý, či sa to skutočne stalo.
"Kedy a kde sa to stalo, a kde máme hlavný stan?" to bolo všetko čo povedala. Keď jej dal potrebné informácie, bez slova sa zdvihla a zamierila k svojej "bunke". Sadla si na stoličku a otočila sa mu chrbtom. Chvíľu sedela bez pohybu. Potom odomkla vrchnú zásuvku na svojom stole a vybrala až príliš tučný fascikel. Nebol to oficiálny záznam. Tento patril jej. Boli to len jej súkromné dohady a konštatovania súvisiace s týmto prípadom. S prípadom, ktorý jej poznačil život na dosť dlhú dobu.
Ani si neuvedomila ako dlho sedela pri svojom stole, keď počula ako sa otvárajú dvere a vchádzajú prví policajti a policajtky na dennú službu. Pozrela na hodinky a uvedomila si, že onedlho tu bude jej tím.
Nemýlila sa...ani nie o päť minút sa otvorili dvere a vošiel jeho prvý člen, Derek. Sympatický černoch, meter osemdesiat na výšku, so širokým úsmevom a vždy v pohode. V každej situácii sa naňho dalo spoľahnúť. Za ním prišiel Sam, o niečo nižší, mlčanlivý typ, ktorý hovoril vtedy, keď to bolo potrebné a zväčša počúval ľudí okolo seba. A nakoniec posledný člen tímu. Joe. Tvrdý chlap, s trochu cynickým pohľadom na svet. Pri prvom kontakte s ním, jeden nevie, ako by sa mal k nemu správať. No pot neústupným zovňajškom sa ukrývalo mäkké srdce, na jeho odhalenie to však chce čas. Bola jedinou ženou v tejto skupine. A na to, že sa k nim pridala posledná, veľmi rýchlo sa stala ich veliteľom. Nestúplo jej to do hlavy a vždy sa najprv poradila s kolegami. Bol to pre nich tak trochu šok, keď prvý krát prišla k nim. Trvalo dlho, kým ju skutočne pustili medzi seba. V podstate to boli jej jediný priatelia. Jediný ľudia, okrem rodiny, ktorí ju poznali skutočne dobre. A po istej dobe sa k nej začali správať ako k mladšej sestre. Pravdupovediac jej to dosť často liezlo na nervy.

"bré ránko Rio. Nemala si mať konečne dovolenku? Už sme sa tešili, ako si bez teba užijeme pár pokojných dní a ty si už zase späť." ozvalo sa od Dereka, keď sa všetci zhromaždili pri stole. Sam a Joe, jej len kývli. Derek mal na tvári úsmev od ucha k uchu, ktorý však prešiel do napätého výrazu keď videl ako sa tvári. Nebol jediný kto si to všimol ale Joe, zareagoval rýchlejšie:
"Tak čo sa deje?! Tváriš sa, ako by si videla ducha."
"Ahojte. Dá sa to aj takto povedať. Máme prácu páni. vyžiadala si nás FBI, vrátil sa náš starý známy." Sam si medzitým všimol otvorený spis na jej stole.
"Kedy a kde?" Rio naňho pozrela. -Zlatý Sam. Vždy priamo k veci.- pousmiala sa Rio v duchu. Vtedy si už zložku všimol aj zvyšok ich malej skupiny.
"V noci zo včera na dnes, zhruba o 2 ráno. V Lancasteri v Pensylvánii. Treba vziať všetko čo k tomu máme."
Rio to povedala tak vecne, že tí traja ju pozorovali a pátrali po nejakej reakcii. Za tých pár rokov u polície ich však vedela pomerne dobre skrývať.
"Hmm...na čo čakáte? Veď viete čo treba spraviť. Lietadlo nám letí o hodinu." na to sa im obrátila chrbtom a začala si baliť veci. Športový batoh, dosť veľký na náhradné oblečenie a rezervnú zbraň Taurus Tracker aj s nábojmi, mala vždy nachystaný vo svojej služobnej skrinke. Chlapci na ňu ešte niekoľko sekúnd hľadeli a išli sa pobaliť aj oni. Sam, so sebou ťahal aj svoj počítač s pár ďalšími technickými vymoženosťami, ktoré mu pomáhali pri práci. O 15 minút už čakali v garáži, pri Riinom aute. Vždy išli na letisko jej autom. Teraz to však bolo iné. Pri iných výjazdoch sa vzájomne podpichovali a rozprávali. Dnes sa cesta niesla v znamení ťaživého ticha.
Po príchode na letisko sa neobťažovali prechodom cez odletovú halu. Prešli rovno k lietadlu. Ochrana letiska o nich vedela a preto ich nechala bez problémov prejsť. Pred štartom mali ešte desať minút čas, Rio im preto podala kópiu správy od FBI a nechala ich, nech si utvoria vlastný názor. Sam, si medzitým rozložil počítač a prechádzal oficiálne zložky k prípadu, ktoré sa im počas niekoľkých rokov slušne nazbierali. Derek a Joe sa medzi sebou potichu rozprávali. Potom ako lietadlo vzlietlo zdvihol Sam oči od monitoru:
"Prečo myslíte, že sa "Buss" odmlčal na takú dlhú dobu?!"
"Úprimne, nemám ani potuchy."
"Hm...možno ho to nebavilo a tak si dal pauzu."
"Dobre, ale v tom prípade, prečo opäť začal."
"Že by sa na dôchodku nudil?"
Joe, Sam a Derek chvíľu čakali či sa Rio zapojí od ich rozhovoru. Nestalo sa tak. Očividne im nevenovala pozornosť a pozerala sa von oknom. Chápali ju. Zrejme sa potrebuje pripraviť na to, čo príde.

Rio s neprítomným pohľadom zablúdila vo svojich spomienkach späť o takmer sedem rokov. Do doby, keď končila školu. Bola práve na ceste domov, keď sa stala svedkom vraždy. V nočnom autobuse s ňou boli už len jeden muž a šofér. Prišli na konečnú, kde si šofér mienil dať pol hodinovú prestávku pred ďalšou jazdou. Ona, Marion Reedová (vtedy Rio používala ešte svoje plné meno a nielen jeho skratku), 19 ročná študentka, sa vracala od priateľky z babskej jazdy. Pri vystupovaní z autobusu sa ešte raz vrátila na miesto, kde jej spadol šál. Dnes už vedela, že keby ho tam nechala nič z toho by sa nestalo. Mladý muž asi vo veku 22 rokov, s blond vlasmi a nezvyčajnými smaragdovozelenými očami stál priamo za šoférom. Obzrela si ho už predtým, pretože bol celkom pekný ale na druhú stranu mala nejasný pocit, že sa to zíde. Keď dvihla šál a chystala sa odísť, trafila taškou kovovú týč. Na ten zvuk sa muž otočil. Marion nebola pripravená na ten pohľad. Muž mal celú mikinu od krvi, zakrvavený nôž s dlhou čepeľou v ruke a na tvári úsmev, ako by sa niečomu strašne tešil. Marion vrhla pohľad na šoféra a vykríkla. Poriadne nahlas. Vraha zrejme prebral jej výkrik a pripomenul mu, že tam nie je sám. Neprestával sa usmievať keď k nej pomaly pristupoval. Ona sa nedokázala ani pohnúť.
"Ale...ahoj...to si nemala vidieť Ohnivka." nazval ju zrejme podľa farby jej vlasov, ktoré mali skutočne tmavočervenú farbu ohňa. "Nie nie. Skutočne si tu nemala byť." Usmieval sa aj vtedy keď jej švihol nožom po tvári a zanechal jej na nej nie príliš peknú pamiatku. Keď pocítila bolesť, zrazu ju to prebralo. Rozbehla sa rýchlo von z autobusu, skôr než ju stihol chytiť. Napriek tomu sa vrhol za ňou a celou cestou sa smial. Dobehla pod nejaké schody vo vchode nejakého domu. Rana na tvári ju bolela, a tiekla z nej krv. Počula ho ako chodí okolo.
"Ohnivka, kde si...? Dobre vieš, že ťa nájdem. Ešte sa to neskončilo. Nie, nie. Ja sa za tebou vrátim, pretože sa mi páčiš vieš." zrazu nastalo ticho, v ktorom boli počuť len vzďaľujúce sa kroky. Neskôr sa k nim pridalo pohvizdovanie a nakoniec už sa neozývalo nič. Len Marionin prerývaný dych. Nahmatala v kabelke mobil a vytočila 911. Žene na druhom konci linky povedala čo sa stalo a aj keď s veľkým sebazaprením, vrátila sa k autobusu, naivne dúfajúc, že by šofér mohol ešte žiť. Rana na tvári ju neznesiteľne bolela. Sedela pred autobusom na zemi, pretože sa nemohla prinútiť sedieť dnu a čakala na políciu. Po ich príchode ju odviezli do nemocnice na ošetrenie a neskôr strávila 6 hodín na vyšetrovacej stanici. Nakoniec ju pustili domov.
"Rio? Preber sa, sme tu." ozval sa Joe a tým ju prebral zo zamyslenia. Mechanicky vstala z kresla a vzala si svoje veci.
"Tak dobre páni. Dáme sa do práce." bola to zase ona. Rio, pripravená postaviť sa tomu čo príde, spolu so svojimi partnermi.