Empathy, 9. kapitola

9. kapitola

"V živote som videl hrozné veci a niektoré z nich sa naozaj stali."

Mark Twain


Dom agentky Morganovej
22:00


Elizabeth odomkla dvere a podržala ich, aby Emili mohla vstúpiť dnu. Ak mala povedať pravdu, to dievča ju skutočne prekvapilo- nebola ako tie arogantné pubertiačky, ktoré každodenne vídala na chodníku ako fajčia či pijú. Ona bola iná. Rozumná. Akoby bola už od detstva dospelá.
Nebola veľmi vysoká,nevyznačovala sa nijakou nadpozemskou krásou. Ale nebola ani škaredá.
Mala čierne vlasy, sem-tam sa v nich zajagal pramienok medenej či hnedej farby. Mala pekné tmavohnedé oči a trocha veľký nos. Mala však pekné pery a husté mihalnice. Bola chudá, ale nijaká topmodelka. Betty jej výzor zhodnotila jedným slovom- normálna.
" Môžeš spať v hosťovskej izbe," oznámila dievčaťu a pustila sa do varenia neskorej večere," je tam skriňa a polica, sú prázdne, tak si tam môžeš vybaliť veci. Mám tu pripojenie na internet... a za rohom je drogéria. Je otvorená od siedmej do deviatej večer. Dva bloky odtiaľto je nákupné centrum."
"Fajn," povedala Emily," kedy odchádzate do práce?"
Elizabeth tá otázka zaskočila. " Ako prosím?"
"Pýtala som sa, kedy idete do práce," zopakovalo dievča svoju otázku.
"Ach...kedy odchádzam do práce...asi...o deviatej ráno, niekedy aj skôr..."odvetila jej Elizabeth.
"Super," potešila sa Emily," ja vstávam asi o siedmej, potom si idem zabehať...Môžem ísť s vami?"
"Ale čo tam budeš robiť?" nechápala Morganová," Emily, ja pracujem v FBI , som patologička..."
"Ja mám silný žalúdok," usmiala sa Emily," a mohla by som vám s niečím pomôcť. Mám prázdniny a aj tak nemám čo robiť."
" Ale my práve pracujeme na prípade a ja neviem , či je to možné," namietla Morganová.
"Môj strýko David sa vami predsa chodí často," nesúhlasilo dievča.
"Ale on je dospelý!"
"O dva roky som už aj ja," povedala Emily," na čom pracujete?"
"To ti nemôžem povedať!" namietla Elizabeth pobúrene.
"Vyzerám snáď ako novinárka?" Emily si sadla za stôl," budem mlčať ako hrob, prisahám."
Elizabeth si povzdychla. Akosi nedokázala povedať tomu dievčaťu nie. Nevedela prečo, ale videla v nej samu seba. Aj ona kedysi takto žobronila o to, aby ju otec vzal so sebou do práce.
"Vieš čo?" povedala nakoniec," pozhováram sa o tom s mojou šéfkou..."
"Ďakujem," uškrnula sa Emily," teta."
"Teta?" zarazila sa Morganová.
"Mala som pocit, žo čoskoro sa budete s mojím strýkom brať," zasmiala sa Emily," a ja budem mať otvorenú cestu do FBI."
"Ty máš všetko premyslené, potvora," zasmiala sa Morganová," a keď je reč o svadbe...tvoj strýko ma ešte nepožiadal o ruku."
"Ale spraví to," tvrdila Emily," minulý týždeň kupoval prsteň. Ako ho ja poznám, čaká na správnu príležitosť."
Morganová bola zaskočená. David ju chce požiadať o ruku?
"Takže...zajtra ma beriete so sebou," vyrušila ju s úvah Emily.
"Ty akosi moc pozeráš kriminálky, dievča," poznamenala Morganová, i keď ešte stále bola zaskočená tým, čo jej Emily povedala.
"Najlepšie je CSI: Miami," zasmiala sa Emily," Hawai 5-0 ale za veľa nestojí. A Kosti sú tiež dobré."
"Kriminálky sa ale veľmi odlišujú od našej skutočnej práce," povedala Elizabeth," je omnoho temnejšia a ťažšia."
"Ako dlho vám trvá vyriešiť jeden prípad?" chcela vedieť Emily.
"To záleží od toho, koľko nám náš subjekt o sebe prezradil," odpovedala jej Morganová," ak vraždí s veľkým odstupom ...Môže nám to trvať i niekoľko týždňov . A niekedy prípad ani nevyriešime."
"Stáva sa vám to často?" opýtala sa Emily vážne.
"Počet týchto prípadov sa snažíme zredukovať na minimum,"povedala Morganová ticho," ale i napriek tomu sú. "

Hostinec U Kubánca
23:25

Všade naokolo bola tma, pouličné lampy nesvietili. Oni sa o to postarali. Aby ich nikto nemohol vidieť. Aby ich nikto nemohol prezradiť.
Na terase stálo niekoľko ľudí, zahalených do plášťov. Marestus, vedľa neho stála Samantha a Erik so Zabijakom. Na niekoho čakali.
"Nechápem , prečo ste tam poslali jeho," šomral Erik, " ja som predsa omnoho lepší špión."
"Ale on je v tomto prípade menej nápadný," namietol Marestus, " V FBI je takmer každý deň."
"Tá žena, ktorú využíva, bude poriadne sklamaná," zasmial sa Zabijak.
Samantha uprela pohľad dopredu. Nevedela prečo, ale to, kde a za akých okolností sa nachádza jej pripadalo úplne normálne. Akoby tam bola odjakživa.
Pred sebou uzrela postavu. Postavu muža. Rýchlo kráčal smerom k nim a sem-tam sa nervózne pozrel okolo seba, akoby si nebol celkom istý tým, čo práve robí.
"Ale ti to trvalo, " sykol Erik a pohrdlivo sa pozrel na prichádzajúceho," ja by som bol rýchlejší."
"Ty si rýchlejší vo všetkom, že?" odvrkol muž a podišiel ku nim. Z tašky , ktorú mal prehocenú cez plece, vytiahol spis. Na obálke bol neprehliadnuteľný nápis- FBI, Federálny úrad pre vyšetrovanie. Spis podal Marestovi, ktorý si naň posvietil baterkou.
"To je všetko ?" opýtal sa Marestus nespokojne.
"Oni vlastne veľa nevedia," zasmial sa muž nerózne," len hádajú. Našli však súvislosť s Detroitom- a dali si dokopy dva a dva. Ten spis som poprefocoval, je tam zoznam detí tých párov, ktoré boli zavraždené vtedy v Detroite. Jeden z nich patrí k zostavovateľom profilov, nejaký Reid. "
Samantha spozornela . Meno Reid jej bolo známe...Bola si istá, že ho už niekde počula. "Aké je jeho krstné meno?" spýtala sa.
"Christopher," odpovedal jej Marestus," v dvadsiatke vyštudoval na Harvarde kriminológiu a psychológiu."
"Aj ja som chodila na Harvard," povedala Samantha," môžem sa na to pozrieť?"
"Samozrejme."Marestus jej podal spis s baterkou a Samantha sa do neho zahľadela. Boli tam adresy, zamestnanie a fotografie šiestich ľudí, ktorých rodičov zabili v Detroite. Boli to životopisy ich budúcich obetí, pomyslela si Samantha a usmiala sa .
Fotka Christophera Reida jej bola povedomá rovnako ako aj jeho meno. Sadla si na stoličku na terase a pustila sa do čítanie jeho životopisu. Po chvíli si spomenula, zrazu mala jasno. Christopher Reid z Harvardu. Kým ona študovala informatiku a ekonomiku, on sedával v knižnici s hrubými knihami o psychológií, bol miláčikom profesora Foyeta, ktorý mu urobil cestu do FBI.
"Poznám ho," povedala nahlas," chodil so mnou do školy. Bol divný. Vždy."
"Tak to sa nám môže hodiť, Samantha," povedal Marestus a na tvári sa mu usadil úsmev. "Nechceš sa stretnúť s bývalým spolužiakom z vysokej?"
"Po inom netúžim," uškrnula sa Samantha," sledujte ho. Hláste mi každý jeho krok a keď o ňom budem vedieť dosť, obmotám si ho okolo prsta. "
"Som na teba hrdý, Samantha," povedal Marestus," vedel som, že v Empathy sa ti bude páčiť...vedel som to."