Už nikdy ticho: kapitola 9

V piatok po škole ju štvrtinky vytiahli na korčule. Vzali so sebou ešte pár báb, tiež dobrých kamarátok. Vo väčšej partii sa im darilo viac záderov. Foťák do ruky a išlo sa. Korčuľovali po meste a cestou spravili zopár bláznivých momentiek, na ktorých sa ešte dlho bavili.

Smiali sa celý čas, kým nezakotvili v parku. Tam sa s nimi dievčatá rozlúčili a Tina, Romča, Domka a Lemka sa rozhodli, že ony si ešte pár minút navzájom venujú. Lemka a Domka boli vyslané na veľmi zodpovednú úlohu - kúpiť štyri zmrzliny do stánku - zatiaľ čo Romča s Tinou pomaly korčuľovali pozdĺž rieky na okraji parčíku.

Obchádzal ich hlúčik chalanov. Celkom pekných, no zvlášť jeden im venoval pozornosť. Najmä Romanke, popravde. Tina si ho už všimla, ako po nej neraz z diaľky pokukoval.

Venoval jej úsmev a ako okolo nej prechádzal, nemohli od seba odtrhnúť pohľady. Tine sa pri pohľade na nich rozťahovali kútiky úst, ale ovládala sa, kým sa vzdialenosť medzi nimi ešte nezväčšila a Romanka - nehľadiac pred seba - zakopla o rozbitý chodník. Zakmitala nohami vo vzduchu a Tina sa ju snažila zachytiť, no darmo, bola to priama rana na zadok.

„To nie je smiešne!“ vyhŕkla na Tinu.

„Prepáč.“

Romanka si s uboleným výrazom šúchala všetko udreté. „Pozeral sa?“

Tina sa znovu pousmiala a kvokla si k nej. „Nie, bol priďaleko.“

Rozosmiali sa.

Podala jej ruku a pomohla postaviť sa. 

„Ale áno, bolo to smiešne,“ dodala, keď už obe boli na nohách.

„Ty!“ smiala sa Romča a začala Tinu naháňať.

 

„Ideš na zajtrajší koncert?“ spýtala sa Lemka.

Opierali sa o slnkom vyhriate zábradlie mostu a sledovali vodu.

„Nie, dnes v noci odlietam.“

Bolo už predvečerom a slniečko poriadne hrialo. Všade naokolo to žilo, ony ale akoby posmutneli. Dlho predtým sa na ten koncert tešili, ako tam spolu pôjdu a budú skákať hneď pod pódiom a na konci chytať bubenícke paličky.

„Prídeš budúci týždeň?“

„Ja neviem...“  Tina pozerala v diaľ, keď sklopila zrak. Cítila sa previnilo. Mrzelo ju to. A potom.. Neistota jej uberala sily. „Ak vypadnem, tak budem doma už cez víkend,“ smutne sa usmiala.

„Žiadne také. Ako že vypadneš? Naša Maťka to vyhrá!“ zvolala Lemka a chytila ju za ruku.

Domka na nej zbadala, ako jej namiesto úsmevu len šklblo kútikom a skôr, ako bola schopná čokoľvek odvetiť, Tinu objala.

Potrebovala to.

„Neboj sa, Matica,“ usmiala sa a Tina sa medzi potláčanými vzlykmi zasmiala.

Oči sa jej leskli, no neplakala. Jej priateľky predsa stáli pri nej.

 

Keď Tina prišla domov všetci boli v zhone, len on si to akosi neuvedomovala. O pár hodín ju najskôr čakala cesta na letisko a potom let späť na pokračovanie konkurzu. Najhoršie bolo, že Tina strácala inšpiráciu snažiť sa. Bol to úplne iný svet. Tak vzdialený. Na cudzom mieste bez svojich blízkych ľudí, bez väčších spomienok.. A žila by v ňom ako Tina. Nie Maťka, ako tu. 

Nedokázala si predstaviť vec, ktorá by v nej z popola rozfúkala plameň...

 

Let bol presne taký istý ako predtým. Nádejala sa, že tentokrát jej žalúdok nebude tak protestovať pri pomyslení na výšku, v akej sa nachádza. Opak bol pravdou. Nedokázala zažmúriť oka. 

Mama si pred cestou dala tabletku, takže celý let v podstate prespala.

Tina zvažovala všetko, s čím by sa nechcela rozlúčiť. Celé vnútro sa jej chvelo pri pomyslení nad tým, čo sa chystala spraviť.

Musela to skončiť.

Spraví to.

Nikomu nebude komplikovať život. Ona bude pokračovať budúci rok do tretieho ročníka, a jediné umenie pre ňu bude maľba a kreslenie. Už nikdy spev na pódiu, bude ticho v jej živote. Ticho, teda pokoj. Áno tak to bude..

Telom jej napriek horúčave prechádzal mráz. Tŕpla a sekundy sa vliekli v mučivom tempe. 

 

Vo vlastnom svete bezmyšlienkovito prázdna pohybovala sa po hale. Medzi ňou a mamou padlo pár slov, ale Tina nebola schopná dostať zo seba súvislú vetu. Nemohla dýchať. Čo ak spraví osudovú chybu, keď to vzdá?! Pri náznaku myšlienky ju hneď zahriakla a vytlačila novou. Spraví to. Spraví to!

Dnes prišla namiesto jedného kameramana dvojica svojho druhu. Bodyguard im vzal malé cestovné tašky plné sotva do poly. 

Tina nedávala najavo nič, čo sa odohrávalo v jej vnútri a ku kamere sa správala chladno. Nevenovala jej zbytočné pohľady. A čomu by to pomohlo, keď už čoskoro všetko toto bude minulosťou?

Hľadela do zeme, bez hlásky kráčajúc za Jeffom. Senzorické dvere sa pred nimi otvorili a k Tine začal doliehať náhly jasot. Odvšadiaľ sa na ňu ozývalo jedno meno. Najskôr naň vôbec nereagovala, no potom sa neubránila a zdvihla hlavu.

Ohromene zostala stáť uprostred davu akýchsi dievčat. Volali na ňu. Nie ako na Maťu, ale to Tinu sa snažili upútať a spraviť si s ňou aspoň jedinú fotku. Ako to, že poznajú Tinu.. Teda ju? Nedávala si tieto dve osoby dokopy. Nešlo to. Ako to? Nepomýlili si ju?

Nevedela čo robiť. Odvšadiaľ počula hlasy, videla cudzie tváre, ktoré ju zbožňujú a ona ich nepozná a napriek tomu sa im nedokázala ubrániť. Netušila, koľko ich je. Zdalo sa jej, že ich bolo čoraz viac a viac. Všetko prebiehalo rýchlo. Tvárou sa jej mihal neistý úsmev na zakaždým inú fotku, keď ich vtom rozrazil Jeff. Z tohto tranzu ju prebralo ale až trúbenie z auta. To Gas dával najavo, že je čas ísť.

Jeff sa pred ňu postavil ako živý štíť. Tine a jej mame, ktorá zostala stáť niekde vzadu za hlúčikom a k dcére sa kvôli tým dievčatám nemohla dostať, sám tvoril cestičku k autu s naštartovaným motorom pripraveným na rýchly odjazd.

Len čo Gas otvoril dvere, Jeff ju - kryjúc jej hlavu - doslova vhodil na zadné sedadlo a zabuchol za ňou dvere. 

Bolo to, akoby zaľahlo v ušiach. Auto bolo odhlučnené. 

Dopredu nasadla jej mama. Nebola dvakrát nadšená z toho, ako ju od Tiny oddelili a fotili sa s ňou akési neznáme dievčatá.

Tina však len ako dievčatko na Vianoce vyzerala okienkom auta. S otvorenými ústami. Len pomaly jej dochádzalo, čo sa práve odohralo. Oči sa jej smiali. A duša tiež. Aspoň teraz určite.

Nakrátko opäť začula volanie k Tine, to práve Jeff nasadol tiež.

Gas pridal plyn a ťažké auto za sebou nechalo rozpálené pruhy na asfaltke a desiatku ešte vždy šťastných dievčat,  že sa stretli s Tinou - možnou členkou novej, v budúcnosti podľa všetkého megaúspšnej kapely od Andreasa. A prečo by nie? Ak bude predsa v kapele, hodnota týchto momentiek naberie na hodnote.

 

Vystúpila z auta. Kroky ju viedli do známeho hotelu.

Na recepcii ju čakal ďalší. Sotva sa na letisku nejakých zbavila, už mala v pätách nového kameramana. Spoznávala povolanie, s ktorým nemala za potreby byť v jednej miestnosti. V určitom momente by bola dokonca za, keby všetkých vysťahovali na iný kontinent.

Nestihla si vypýtať kľúčiky do izby. Bola jej podávaná karta, iba sa priblížila. Psycho, pomyslela si.

„Toto bude omyl,“ pozrela na vygravírované číslo. „Pred týždňom som bola ubytovaná v inej izbe. Moje meno je..“

„Slečna Tina od pána Andreasa.“

Visí moja tvár snáď na nástenke zločincov,  keď ma všetci poznajú? „Áno, to som...“ Asi..

„Tak to bude správne číslo. Apartmán pre sedem osôb na najvyššom poschodí,“ trvala na svojom recepčná. „Osobný výťah tu vpravo, prosím.“

Kým si jej mama tiež pýtala na meno kľúče, Tina zatiaľ vošla do osobného výťahu jazdiaceho iba k jedným dverám, tým do apartmánu. Kartou prešla elektronickou zámkou a podlaha pod nohami sa jej pohla.

Dvere sa roztvorili.

Ocitla sa v inom svete. Apartmán úplne na najvyššom poschodí hotela. Štrnáste poschodie.

Z výťahu za sebou ťahala svoju batožinu a dvere sa za ňou zatvorili. Žiadna chodbička oddeľujúca výťah a obytnú časť. 

Tašku si nechala položenú pri „dverách“ a vošla ďalej do prvej miestnosti.

Oslepili ju príjemne hrejúce lúče slnka. Vonkajšie steny boli zo skla.

Podišla bližšie k okraju podlahy a naskytol sa jej výhľad na slnkom zaliaty Berlín. Z terajšieho nadhľadu takto ráno sa jej zdal oveľa krajší, než kedy inokedy.. Musela uznať, že na takéto niečo by si privykla. Všetci boli z tejto výšky takí maličkí a svet a jeho každodenné radosti i ťažkosti sa jej prestávali týkať. Minulosť mizla a strácala na význame. Budúcnosť nezaťažovala. Pocit na nezaplatenie. Náhla bezstarostnosť.

Podľa všetkého sa nachádzala v obývačke.

Vo vačku zavibroval mobil. Dostala krátku SMS-ku. Mama dostala izbu o poschodie nižšie.

Vošla do dverí naľavo. Dostala sa do kúpelne s troma sprchami. Viac nepotrebovala vedieť. Znovu za sebou potichu zatvárala dvere, keď oproti sebe začula rovnaký zvuk.

Tina sa stretla s Alice. Mulatka práve vychádzala z miestnosti oproti a zdalo sa, že sa najskôr prekvapila, že Tinu uvidela v apartmáne, no potom sa naďalej tvárila, že ju vôbec nezaujíma a nemá potrebu sa s ňou rozprávať viac, ako je potrebné. Vôbec sa zatiaľ nerozprávali.

Prešla okolo nej a Tinu ignorovala.

Dobrá nálada vyprchala. Vitajte v realite.

„Ahoj,“ prihovorila sa jej. Nedalo jej tváriť sa rovnako povýšenecky. A navyše potrebovala urýchlene sa porozprávať s Andreasom.

Alice k nej otočila hlavou, no neodpovedala.

„My sme sa ešte osobne nepredstavili. Tina.“

„Alice.“

Tina sa cítila asi ako palacinka na strope.

Výťah sa opäť bez hluku otvoril.

„Tina!“ ozval sa za ňou nadšený výkrik.

Otočila sa a už ju Phoebs objímala.

Radostne sa zvítali. Ako staré kamarátky po rokoch. Čas vôbec nehral úlohu. Sadli si hneď od začiatku.

„Tak vitaj späť, cudzinka,“ štuchla do Tiny. „Ako sa ti viedlo?“

„To bude nadlho,“ zasmiala sa. „Neviem sa dočkať, až ti budem môcť všetko vyrozprávať!“ 

„Máš na to hodinu, potom nás chce Andreas všetky oficiálne privítať. Už si sa zabývala?“

Nechali Alice v obývačke písať niečo na notebooku a Phoebs ju zatiaľ vzala do ich spálne. Dve dvojposchodové postele a tri obyčajné. Tina nemala ťažký výber, pretože prišla posledná, všetky zvyšné postele už boli obsadené. 

 

„Chcela by som tie tvoje štvrtinky spoznať. Z tvojho rozprávania sú to zlaté baby,“ smiala sa Phoebs po tom, čo jej Tina vyrozprávala niektoré podarené situácie, čo sa im spolu prihodili.

Sedeli spolu s jej mamou dole v reštaurácii na raňajkách. Tine sa celkom úspešne darilo robiť medzi nimi dvoma prekladateľku a v konečnom dôsledku si jej mama s Phoebs aj pokecali. Mama bola pomerne otvorená povaha, možno dokonca komunikatívnejšia, než ona sama.

Phoebs pozrela na hodiny.

„Mali by sme zaplatiť, Andreas nás už bude čakať.“

Kývli teda na čašníka.

„Stretnutia budú opäť v divadle?“

Pheobs sa pousmiala. „Nie tak celkom...“

„Ako?“

Phoebs sa zachichotala, ale trvala na svojom, že viac prezradiť nemôže. „Sama presne neviem, čo nás bude čakať. Len to nebude len o tom, že sa naučíte pieseň a odspievate.“

Tina sa zatvárila rovnako tajomne, akoby rozumela.

Zaplatili účet. Tinina mamka trvala na tom, že zaplatí za obe dievčatá a tak si u Phoebs značne šplhla. Vybehla ešte kvôli čomusi hore a dievčatá zostali čakať na recepcii. 

Phoebs sa pohupovala zboku na bok a pohľadom zapikovaným do naleštenej kamennej podlahy zastierala svoju zvedavosť. Tine to bilo do očí a kamarátkine potmehútske požmurkovanie jej nedalo.

„Čo?“

„Ále.. nič.“

Tina si vzdychla. Tak to určite, že nič. „Phoebs.“

„Áno?“

Nedokázala sa neusmiať.

„Takže...“ začala naširoko sa usmievajúc. „Problémy si s mamou zjavne vyriešila, je tak? Takže si rozhodnutá, či budeš pokračovať.“

Obávala sa tejto otázky. Bolo to, akoby práve za chrbtom skrývala dýku. „Myslím, že áno.“

„Teším sa, ani nevieš ako. Chýbala by si mi tu..“

„Chcem sa s Andreasom dohodnúť o odstupe.“

Phoebs zmĺkla. Prestala sa hýbať a usmievať. „Prečo? Niečo s mamou?“

„Nie, ešte som jej to nepovedala.“

„Tak prečo?“ zvýšila tón. Nechcela kričať. „Ty sa tu uchádzaš o miesto a ja ťa do toho mám kopať?! Vieš čo, už ma to nebaví, stále ťa do niečoho nútiť. Keď sa znovu vráti to dievča, čo chce spievať, daj vedieť.“ Rozčarovane vyšla z hotela.

„Čo sa stalo, kam Phoeby odišla?“

 Za Tinou vyzerajúcou von sa objavila jej mama.

„Možno som práve prišla o kamarátku.“

 

„Chceš to vzdať, Tinka?“

„Možno.“

Zmietalo sa v nej toľko pocitov, že by klamala, keby to poprie, rovnako, ako keby súhlasila.