Už nikdy ticho: kapitola 12

Nevedela, kde začať.

„Sú nejaké problémy s rodičmi?“

„Ťažko povedať. Naši sa boja o mňa a moju budúcnosť.“

„To je pochopiteľné. Všetci rodičia majú pár podobných vlastností.“ Okolo očí sa mu v ohľaduplnom výraze prehĺbili vejáriky. „A čo ty? Ty chceš pokračovať?“

Boli to jednoduché otázky, s odpoveďami to bolo horšie.

Kývol na Lukasa, aby počkal vonku. 

Zavrel za sebou dvere a Andreas sa k Tinu trochu cez ten široký stôl naklonil.

„Myslím, že áno...“

„Myslíš? To ale nestačí. Vaši majú pravdu, ide o tvoju budúcnosť, mala by si si byť svojím rozhodnutím istá.“

Odmlčali sa.

„Čím si si neistá, čo ťa mätie, Tina? A buď úprimná.“

„Uvažovala som nad tým, čo pre mňa chce mama. Dokončiť školu, napríklad. A potom ešte, že by som sa musela presťahovať. Teda ten fakt sám o sebe by mi nevadil,“ snažila sa svoje myšlienky spresniť, „ale chýbala by mi nejaká blízka osoba. Je zvláštne predstaviť si začať úplne iný život na úplne inom mieste s úplne inými ľuďmi...“

Chcel úprimnosť? Dostal ju. Možno aj s následkom, že ju pre to vyhodí.

Prikývol. 

„Cením si to. Pouvažujem nad tým. A teraz? Máš odvahu? Nebude zbytočné posielať ťa na tréning?“

„Nie, chcem aspoň vyskúšať, či na to vôbec mám. Tým som si istá.“

„Dobre, tak choď.“

Jeho správanie k nej jej pripomínalo rodiča, a nevedela, či mu smie uveriť. Každopádne, čo iné jej zostáva?

„A Tina,“ oslovil ju, keď už stála vo dverách. „Nehovor zbytočne o našom rozhovore. Ostatné dievčatá by mohli mať zbytočné reči. Nerobilo by to dobrú krv.“

Bolo to ospravedlnenie k Lukasovej pretvárke? Robil to na Andreasove požiadanie?

Medzi ňou a Lukasom nepadlo prvé štyri podlažia ani slovo. Nešlo jej ale do hlavy, prečo je taký aký je. V duchu sa pýtala, čo sa mu mohlo stať? Vŕtal jej v hlave. 

Čosi v nej sa pohlo a bez rozmyslu spustila.

„Nie vždy človek chce mať svoje spomienky, nie vždy sú príjemné. Často by na ne človek najrdšej zabudol. Ten Lenin pád mi vrátil jednu epizódu z môjho života.“

Stál vedľa nej zaujatý, ako svetielko preskakuje z čísielka čísielko označujúce poschodie, na ktorom sa nachádzajú. Nevyzeral, že by ju počúval.

„Keď som mala asi päť alebo šesť, moja mama dostala prácu na polícii. Denne sa stretávala s rôznymi prípadmi. Zaoberala sa kriminálnymi a trestno-právnymi prípadmi. Samozrejme, že ja ani moja sestra sme si ešte neuvedomovali, aká nebezpečná jej práca môže byť. Možno aj pre to, lebo medzi prípadmi a nami dokázala robiť hrubú čiaru. Iba raz sa jej to vymklo spod kontroly.“

Vyšli z budovy a Tina sa nechala viesť. Lukas však kráčal pomaly, prispôsoboval jej krok a síce si hľadel striedavo pod nohy a sledoval okolie, nesprával sa odmietavo ako zvyčajne.

„Jeden 'ujo' nezvládol rozsudok a mamu napadol. Bola som vtedy s ňou. Bol ozbrojený. Chránila predovšetkým mňa, no obe sme boli zranené. Ja som mala našťastie iba preťaté obočie... Bolo hrozné pozrieť sa na svoje ruky a nevedieť, ktorá z nás to krváca. Potom s tou prácou skončila a dnes je obyčajná úradníčka. Vyčítala si to.“

Príbeh bol skrátený o množstvo detailov, no i tak to bol pre ňu pokrok, že o tom dokázala hovoriť. Dlho držala v sebe zožierajúce obrazy a neverila, že to niekomu bude schopná rozprávať tak pokojne. 

Odviedol ju až ku spodným dverám.

„Hore a doprava,“ povedal a Tina prikývla. Okamih na seba pozerali, bez výrazov, bez ich žabomyších vojen, kým sa každý nevydali vlastnou cestou.

 

Podľa Lukasovej navigácie vyšla na chodbu vedúcu k mnohým možnostiam. Z miestnosti naľavo už počula pravidelnú taktovku a spev. Zaklopala na tie vpravo. Dostala sa k správnym dverám.

Žena sedela v čalúnenom kresle pod oknom. Čakala na ňu.

„Prepáčte, že meškám.“

Kývla, ale prísny pohľad neodkladala. „Moje meno je Mayerová.“

„Ja som...“

„Áno, ja viem, kto ste, slečna Zelinková. Tak sa do toho pusťme.“

Postavila ju k stojanu s notami. 

Tina si vzdychla. Na čudáckych ľudí mala šťastie.

Prezrela si prvú časť. Cítila sa strašne hlúpo, že tie noty nevedela zaspievať. Meno tónu jej samo o sebe nevravelo absolútne nič, kým ho nepočula.

„Keď mi ťa Andreas pridelil, dúfala som, že po prvýkrát pre mňa bude mať jednoduchú úlohu.“

Založila si ruky vbok a prižmúrila oči. Sklíčka okuliarov jej ich neprirodzene zväčšovali, a tak vyzerala dosť úsmevne. 

Pristúpila k nej a sama začala zo seba lúdiť ťahavé slabiky. Tina sledovala noty a snažila sa zapamätať si ich zvuk. Také útle žieňa s mocným hlasom. Žasla nad jej rozsahom.

Pri konci prvej časti sa zastavila a gestom naznačila, aby to po nej dievčina zopakovala.

V jej podaní to ale neznelo tak ohromujúco, a už vôbec nie dokonalo. Zakaždým, keď sa pomýlila, slečna Mayerová vydala taký mliaskavý zvuk, akoby chcela utíšiť chrápanie.

Najhoršie však bolo, keď Tina nedokázala zaspievať vysoký tón. To si najskôr uhladila svoj vyčesaný účes, podobný tým, čo nosili paničky začiatkom dvadsiateho storočia. Potom - Tina si nikdy nevšimla odkiaľ - vytiahla dirigentskú paličku a vyzvala ju, aby pred seba vystrela ruky. Asi za trest jej tou paličkou klepla po prstoch. Nebolelo to, Tina sotva čosi cítila, ale zdalo sa, že sa tým žena upokojovala. 

Ďalšiu hodinu strávili tým, že celý proces zvukov a "trestu" opakovali.

Napriek tomu, že sa Tina lepšila a robila čoraz menej chýb, slečna Mayerová zostávala nervózna, že ju stále musí napomínať. Chvíľami dokonca trpela výbuchmi zlosti. Začala vykrikovať, že kde to počula, a že sa pri nej cíti ako v pomocnej škole.

Ich neznášanlivosť ale bola obojstranná. Tine liezli na nervy jej zvyky. Mala o motiváciu navyše snažiť sa ešte viac, len aby prestala. 

„Klasická hudba ti zjavne nič nehovorí,“ uzavrela o pol druhej.

 

Vedľajšia učebňa už bola prázdna. Pri spodných dverách si spomenula, že sa zabudla spýtať, kam má ísť na obed. Nemienila sa však vrátiť. Radšej by sa prihovorila niekomu zo štábu, keby samozrejme vonku niekto zostal. Neprekvapovalo by ju, keby ju tam trápila dlhšie o tých desať minút, čo meškala.

Vykročila po ceste medzi budovami, nádejajúc sa, že snáď nájde jedáleň. Po chvíli skutočne začula vzdialené rozhovory. A dokonca známy hlas.

Pobehla a spoza rohu sa jej vynorila záhradná hostina. Pod bielym stanom bola usadená smotánka. Na bielych obrusoch boli naukladané misy s rôznym jedlom, ktoré Tine lákavo nielen voňalo, ale aj vyzeralo.

V strede hlavného stolu sa hostil Andreas po pravici s Lukasom. Ďalej pri ich stole sedeli profesori, z ktorých samozrejme chýbala slečna Mayreová. Vyzerali normálne, dokonca ľudsky.

Pri stole kolmo na prvý sedeli dievčatá. Tiež už zrejme boli v polovici obedu. Jedno prázdne miesto čakalo na ňu.

Okolo boli rozostavané umelohmotné stoly a stoličky pre zvyšok zamestnancov. Keď pohľadom prešla hrubým počtom stolov, uvedomila si, že ich tu musí pracovať aspoň päťdesiat. Vzájomne sa rozprávali, no všimla si určitý odstup medzi nimi a ľuďmi pod stanom.

Na okraji cesty stál Can s ďalšími dvoma v jeho veku. Zrejme mali prestávku. Jeden z nich bol Gas, no druhého nepoznala.

Uvidel ju a naširoko sa usmial.

Rozmýšľala, že je poriadne hladná a že ho obíde, ale nedalo jej to. 

„Ahojte.“

„Ahoj, Tina. Predstavím vás,“ vzal ju k sebe. „Gas, Mark. Tina.“

Tina si s oboma potriasla rukami.

„Gas ma tuším viezol z letiska, nie?“

Chlapec prikývol.

Mark si Tinu lepšie premeral. „Tak to si ty to dievča, čo si nám spomínal...“

Podľa Canovho výrazu sa Mark preriekol. Aspoň o niečo jej to zdvihlo náladu.

„Poď, odprevadím ťa.“

Vzal ju za ruku, čo bolo pre dievčinu viac ako obyčajné priateľské gesto. On si našťastie jej rozrušenie nevšimol a ospravedlňoval sa jej za Markovu prostorekosť.

Prišiel s ňou až k stanu, ďalej však nevošiel. Stále sa na ňu usmieval.

„Tak,“ poškriabal sa na hlave. „Dobrú chuť, musíš umierať hladom.“

„Nevieš si predstaviť ako. Keby vieš, čo za profesorku...“

„Viem.“

Tina zostala zjavne prekvapená. Bodaj by nie.

„V každej učebni sú kamery. Kvôli tej šou. Celý čas som bol na druhej strane.“

„Ako môj anjel?“

„Tak nejako,“ krátko sa zasmial. „Videl som, mala si pekelné nervy.“

„A čo mi zostávalo?“

Smiala s Csanym, keď vtom on zvážnel a úporne sa na ňu zadíval.

„Vidíme sa potom?“

„Iste,“ odpovedala skôr, než si uvedomila, čo znamená jeho odovzdaný výraz.

Tvár sa mu rozžiarila.

„Bež, lebo ti všetko zjedia.“

Znova sa ticho rozosmiala a pomaly, lúčiac sa pohľadom, sa vzdialila.

Vošla dnu do stanu. Na to, že vonku je slnečno, dnu bolo prítmie.

Slečna Mayerová bola už za stolom. Vôbec si nevšimla, kedy vošla a či ich počula. 

A ešte niečo ju zarazilo. Zelené dúhovky očí, to jediné, čo v tom šere svietilo. Lukas ju uprene sledoval. Ako mačka myš. Už len skočiť a zožrať ju. 

 

Na poobedňajšom tréningu spevu sa stretla so slečnou načas. Nemeškala ani sekundu. Neskrývala údiv, keď ju čakala pri dverách dokonca o päť minút skôr.

Postavila sa k stojanu a bez toho, aby ju do toho sama súrila, Tina sa rozospievala. Dbala na to, aby splnila všetko, čo jej predtým slečna vytýkala. Poriadne dýchala, otvárala ústa, myslela na rytmiku a sústredila sa na noty pred sebou.

Pred tým, než odspievala celú prvú časť, a to bez toho, aby ju slečna čo len raz upozornila, zastavila ju ďalším jej krátkym gestom.

„Konečne sa môžeme pustiť do tvojej piesne.“

Po ďalšej hodine a pol bola príprava jej spevu na zajtrajšok ukončená. Zdvorilo sa slečne pozdravila a poďakovala. Nech bolo čo bolo, nemienila sa na ňu špeciálne hnevať.

Pred triedou sa stretla s Lenou. Vymenili sa s Caroline a Sabinou, ktoré zatiaľ trénovali tanec.

Prešli do vedľajšej budovy. Počas tej krátkej cesty sa rozprávali. Neboli to síce dôverné reči priateliek, ale bol to dobrý začiatok k prekonaniu tej priepasti medzi nimi. Nakoniec sa zdala ako v pohode dievča.

Pred telocvičňami ich čakali dvaja tanečníci. Jeden z nich bol ten, čo sa s ním pochytil Lukas doobeda. Ako sa tak k nim blížili, modlila sa a prosila, aby nemusela trénovať s ním. 

To šťastie však nemala. Andreas jej vybavil špeciálnu výučbu u muža, čo na ňu zazeral ako na posledného tvora na zemi.

Vošla s ním dnu. Po všetkých stenách zrkadlá a bradlá. Mohla sa vidieť zo všetkých možných uhľov. Zo zamrežovaných okien nad nimi dopadali dnu lúče svetla, zútulňujúce prázdne kúty. 

Tina sa tu cítila príjemne a nebyť nadchádzajúceho času, čo tu musela prežiť s ním, dokázala by tu stráviť celú večnosť a sledovať, ako sa svetlo láme v lesklých plochách. 

„Nezačali sme dobre,“ ozvalo sa spoza nej.

Otočila sa.

Mulat o hlavu vyšší od nej jej podával ruku. „Xavier.“

„Tina postačí.“

Viac sa o ich prvom stretnutí nezmienil.

Na začiatok mala predviesť čokoľvek, čo chcela, aby sa mohol „odraziť“ od zamerania jej najbližšieho druhu tanca. Pravdou bolo, že tanec nebol jej najsilnejšou stránkou, tak celú situáciu otočila na vtipnú scénku. Robila tie najšialenejšie pohyby, aké dokázala. Jednoducho povedané, nebolo toho veľa, od čoho by sa dalo akokoľvek „odrážať“.

Xavier pochopil a rozhodol sa, že najskôr začnú rozcvičkou a potom uvidia, čo z toho bude.

Tina pochopila čosi iné. Čoraz jasnejšie si uvedomovala, že svoje telo poriadne zanedbávala. Slabá kondícia a stiahnuté svaly jej sťažovali nie len rozcvičku, ale aj zužovali možnosti tanca. Už po krátkej chvíli sotva lapala po dychu. A nechcelo sa jej veriť, že ani po tom, čo ho zopakovala desaťkrát, stále zabúdala, čo za sebou ako nasleduje.

„Uvoľni sa, si strašne stŕpnutá,“ opäť ju napomenul a mal pravdu. „Neboj sa urobiť hluk, dup!“ skočil z celej sily a podlaha zavŕzgala. „No tak, poriadne!“

Zľahka nadskočila, Xavierovi to však nestačilo.

„Vyššie a hlasnejšie, znova!“ skákal spolu s ňou.

Pomohol jej preraziť akúsi bariéru.

Xavier vyšiel na svetlo ako človek na správnom mieste a vychádzal jej v ústrety, ako sa len dalo. Mal pevné nervy a všetko s ňou trpezlivo opakoval. Donekonečna. Stále ale myslela na to, ako sa s Lukasom pochytil. Nemohla si to vyhodiť z hlavy.

Voči Sabíne a Caroline, ktoré mali tanec skôr ako spev, má výhodu. Mohla si svoju pieseň skúsiť súčasne s choreografiou. 

„Pripravená?“ spýtal sa Xavier s prstom na tlačidlu play.