Už nikdy ticho: kapitola 13

Odbilo sotva šesť večer a Tina bola na doraz vyčerpaná.

Netušila ako ostatné dievčatá, ale zosúladiť sled pohybov a myslieť na pieseň nebolo jednoduché. Ak si dávala pozor na kroky, nestíhala poriadne dýchať a zabúdala text. Ak sa naopak zamerala na všetko, čo sa naučila pri pani Mayerovej, zanedbávala rytmus krokov a v tanci sa strácala.

„Ja to snáď nikdy nezvládnem,“ zvalila sa na parkety, za čo ju Xavier zahriakol a prikázal jej strečing.

„Ale áno, zvládneš, neboj sa. Pre žiadneho začiatočníka nie je začiatok ľahký, všetko je to iba o tréningu.“

„Bojím sa, že keď sa pred ostatných postavím, zabudnem čo mám robiť.“ Musela si priznať svoje chyby. Zväčša jej neskoro dochádza, že ide o ten moment, na ktorý sa pripravuje a nedá do toho všetko, čo by mohla. Doterajšie postupy prišli ako čistý zázrak. 

„Zajtra to bude iné, o tom nepochybujem,“ neutešoval ju. Bol si úplne istý tým, čo hovorí. „A ešte niečo...“

Dostala ale od Xaviera pre ňu cennú radu, ktorej sa plánovala držať. 

 

Obdivovala oboch tanečníkov, že dokázali byť celý deň na nohách a všetko s dievčatami pripravovať. Tina, Lena, Xavier a ten ďalší tanečník zišli dole. Namierili si to na večeru k bazénu. Tentoraz ale s nimi Andreas nestoloval. Miesto vedľa Lukasa bolo prázdne.

Tina si sadla tam, kde sedela aj na obed a sledovala, ako sa ľudia pomaly schádzajú.

Odkiaľsi spoza rohu sa vynorili aj jej známe tri Američanky.

Prisadli si.

Tina sa nádejala, že snáď teraz by mohla mať dobrú príležitosť prehodiť s Allison nejaké to slovo. Neprekážal jej v tom ani príchod Caroline. Plány však narušil Lukas, ktorý sa postavil a požiadal o pozornosť.

„Rád by som vás všetkých privítal na večeri. Možno sa pýtate, prečo zastávam Andreasovu úlohu. Váš hostiteľ sa žiaľ nemohol zúčastniť. Preto ma, v jeho mene, poveril oznámiť vám nasledujúci plán. O ôsmej sa začína fotenie, takže všetkých žiada o dochvíľnosť. Takisto patrí vďaka vašim profesorom tanca a spevu,“ ukázal na nich a zídení zatlieskali.

Ako inak, slečna Mayerová chýbala. Pravdepodobne dávala predĺžené hodiny Sabíne. Jediná z nich nebola zatiaľ pri stole.

"A teraz dobrú chuť." Posadil sa a všetci sa vyhladnuto sledovali, ako im čašníci a čašníčky v rovnošatách prinášajú studené misy i teplú večeru.

Keď jej Phoebs ráno v kaviarni prezradila, že to nebude už len naučenie sa pesničky a koniec, považovala za vylúčené, že bude takto zničená. A ešte to fotenie. Nechcela vedieť, kedy skončia."Dnes sa tuším nevyspím," a to zvlášť, ak uskutoční svoj plán s názvom: "Zachráň Tinu". Rovno si na mobile nastavila ranné budenie na štvrtú. Sama považovala za absurdné, že to spravila dobrovoľne, ale keď sa už rozhodla, že bude bojovať, tak naplno.

Sabína prišla o hodných dvadsať minút.

 

Pri stole sa opäť ozval výbuch smiechu. Dievčatá rozbehli rozhovor o chlapcoch. Sabína dokonca nepoužívala žiadne nárečie ani slang, pretože celý rozhovor v nemčine by pravdepodobne viazol, keďže ona mala vždy čo povedať.

Ako však počúvala, viaceré dievčatá boli obozretné na to, čo o sebe hovoria. Neprezrádzali nič viac, ako chceli. Najmä Alice a Allison. Ako naschvál. Alicina mlčanlivosť nebola ničím výnimočným, ešte ju nepočula poriadne hovoriť. Čo ju však viac zaujímalo, bola Allison. Potrebovala o nej zistiť aspoň jednu informáciu, na ktorú by dokázala nadviazať rozhovor. A pritom z nej mala od začiatku dojem, že témy móda a vzťahy boli pre ňu preštudované kapitoly.

„A čo ty, Tina, máš priateľa?“ spýtala sa jej Sabína hneď po tom, ako sama priznala, že je voľná.

„Nie, nemám.“

„Ale niečo sa ti rysuje, priznaj to!“ ťahala z nej.

„Neviem o čom hovoríš,“ zaklamala.

„Ktorý sa ti páči viac?“

Zákerná otázka.

Mysleli na Lukasa a Cana. Nechcela odpovedať, tak len povedala: „To by si chcela vedieť?“ a usmiala sa s prefíkanou iskričkou v očiach, no bola to obrovská lož. Maska na ochranu seba samej. 

Dievčatá sa rozosmiali a pokračovali v rozoberaní opačného pohlavia.

 

O ôsmej už boli všetci na svojich miestach. Dievčatá si pod svoje krídla vzali maskérky, kaderníčky a kostymérky. Konečne prestalo tak páliť a zostalo celkom príjemne. Sedem dievčat sedelo vonku na čerstvom vzduchu vedľa seba na vysokých stoličkách a nechali sa skrášľovať - jedna polovica vlasy, ďalšia make-up. 

Madzi tým osvetľovači, fotografi a kulisári dorábali posledné úpravy a prispôsobovali scénu prichádzajúcemu západu slnka.

Tina sedela úplne na kraji a zo všetkého toho púdru ju šteklilo v nose. Už pár minút na ňu dievčina nanášala líčidlá, až sa bála, ako to celé skončí. Pozrela na Sabínu vedľa nej. Make-up už mala hotový. Skoro ju nespoznala. Nedokonalosti na tvári zmizli. Na okamih v nej skrsla závisť. Snažila sa ju zahnať a priať jej to. 

Dievčina si Tinu prezrela, ako kedysi ona svoje obrazy, aby zistila, či na nich treba ešte niečo dokončiť. Zrejme už bola spokojná a jej miesto zaujal mladý kaderník.

„Aké máš jemné vlasy moja, s tým bude treba niečo urobiť.“

Keď uvidela v jeho rukách nožnice, nasucho prehltla.

„Žiaden strach, dlhé vlasy ti pristanú, upravím ti len strih,“ ozvalo sa spoza nej a pramienky pomaly klesali k zemi. „Hodil by sa ti tmavší odtieň,“ uvažoval krúžiac okolo. „Máš klasickú hnedú.“

Tým chcel povedať nudnú.

Skutočne si prezrela pramienok, čo jej schádzal na rameno.

„To ale môžeme urobiť aj nabudúce. Teraz by vás tu bolo príliš veľa tmavovlások. Keby ste už len posledné dve, tak by som sa na tebe vyhral.“

„Ak tu budem nabudúce...“

Za hodinu boli pripravené. Práve včas, žiariaci kotúč sa pomaly blížil ku strechám panelákov.

„Dobre, hotovo,“ zalomil rukami. „Podám ti zrkadlo.“

Zvedavosť a trochu aj obavy šli ruka v ruke.

Otočila k sebe lesklú plochu. Zažmurkala. Možno chcela nachytať odraz.

„Sú dievčatá hotové?“ zavolal na maskérov prichádzajúci Lukas.

Vtom sa za nim objavil zástup ľudí s nádhernými vecami v rukách. Rozptýlili sa medzi dievčatami. Oblečenie už mali vybraté. 

„Tina?“ spýtala sa jej mladá žena.

Prikývla.

„Tak toto je pre teba.“

Roztiahla okolo nej prenášateľnú zástenu a vpredu jej držala plachtu, aby sa mohla obliecť.

Číslo jej sedelo. Bolo to ako vyrobené priamo na ňu. Možno až príliš nápadné. Pochybovala, že by mala niekedy odvahu si to obliecť doma, a už vôbec v tom vyjsť von. Topánky boli na vysokých podpätkoch, až mala dojem, že sa v nich určite dorazí, ale keď do nich vkĺzla, bola vďačná za platformu.

Spoza tenkých názorných stien začula znova Lukasa. Zdal sa byť blízko.

„Si už?“ nakukla za plachtu tá žena.

Keby tak nespravila, tvrdila by, že sa ešte oblieka, kým by sa Lukas nevzdialil. Akonáhle však uvidela, že Tina je oblečená, plachtu pustila k zemi a zástenu zrútila.

S rovnako zaskočeným výrazom, ako bola, keď ženu nestihla zastaviť pri "zrušení kabínky", zahliadla, ako sa na ňu Lukas otočil.

Vystrela sa a trochu stiahla žalúdok.

Líčidlá z nej urobili na pohľad iného človeka. Jedno z tých dievčat z reklám na čistú pleť. Tiene jej zväčšili oči ešte viac, než aké ich mala. Keď sa sama dívala do zrkadla, musela sa dotknúť vlastnej tváre, aby uverila, že je to ona v tom odraze.

Vlasy boli o niečo skrátené a páčili sa jej oveľa viac, než predtým. Mierne jej ich pre zmenu zvlnil a natupíroval. Chlapec odviedol výbornú prácu, ktorá vhodne dopĺňala jej vzhľad. Skutočná koruna krásy.

A šaty? Tie jej zvýrazňovali pás, ktorý vyzeral štíhlejší, než bola pravda. Žensky oblé boky, ktoré vždy nenávidela, v tomto oblečení pôsobili prirodzene a dokonca Tine nielenže nevadili, ale páčila sa sama sebe. Topánky jej opticky predlžovali nohy až uvažovala, či sa práve nezobudila v inom tele. 

Nevedela, čo si má myslieť, keď na ňu Lukas tak zvláštne pozeral.

Potom na neho zavolal Xavier a odvrátil sa od nej. Bola natoľko zasnená, že si hneď ani neuvedomila, čo zvláštne sa práve odohralo. Xavier sa prišiel jednať z Lukasom? Čo mohlo byť tak dôležité, že to nepočkalo do zajtrajšieho stretnutia s Andreasom? Muselo to byť niečo, na čom záležalo aj samému Lukasovi, keď spolu dokázali komunikovať ako dvaja dospelí ľudia.

Ostatným dievčatám to tiež pristalo. O žiadnej z nich nepochybovala, že je jedinečne pôvabná, ale zjavne sa mali problém navzájom rozoznať.

Allison sa veľmi nezmenila, ona sa každý deň upravovala precízne.

Alicin extravagantný účes ešte zvýraznili skrátením chlapčenského zostrihu a predĺžením nabok ostrihanej ofiny, ktorá jej teraz čiahala až po úroveň brady.

Phoebs bola jednou z tých, čo sa najviac zmenili. Kačiatko zmizlo a stála pred ňou originálna rusoláska. 

Caroline a Lena boli obe čiernovlásky a čiernovláskami zostali. Carolinine rovné vlasy boli zospodu o niečo dlhšie a postupne skrátené. Končeky boli asi v desaťcentimetrovom pruhu odfarbené na ryšavo. Naopak, Lenine husté kučery zmizli. Vyzerala na nespoznanie inak. Obe s ňou mali podobné šaty, len v iných farebných odtieňoch.

Sabínina zmena bola asi najbadateľnejšia. Zo svetlohnedej blondíny sa stala platinová a Tina si nebola celkom istá, či je tým nadšená. Obzvlášť, keď pozrela na Tinu a pochválila ju, že dobre vyzerá.

Caroline a Lena tiež najskôr na Tinu nemo pozreli. Caroline bola pre dievčinu čoraz väčším sklamaním. Z neznámeho dôvodu jej dala pocítiť náhlu neprajnosť. Možno kvôli tým šatám. Tak ale prečo tak nezazerá na Lenu?

Fotograf sa správal veľmi profesionálne.  

Najskôr zaznamenal celú sedmičku v rôznych verziách. Potom kandidátsku štvorku a na záver všetky možné verzie budúcej skupiny. Desiatky fotiek.

Po zotmení menili osvetlenie, aby spravili ešte pár snímok každej samostatne. Mali teda pár minút voľna. Akísi ľudia im priniesli kávu. Nemala rada kávu, tak ich poprosila iba o vodu.

Usmiala sa na Allison, čo práve podišla k stoličke vedľa nej a unavene sa o ňu oprela.

Snažila sa získať jej pozornosť pochvalou, ale iba neprítomne prikývla. Potom začula tú hudbu, ktorej načúvala. Niekto hral na gitare.

„Máš rada starý rock?“

Allison na ňu pozrela. „Mám rada hudbu.“

„Dobre to znie...“

„Hrá to pomalšie,“ odsekla a usrkla si z kapučína, akoby si náhle uvedomila, že povedala niečo, čo nechcela.

Tina sa lepšie započúvala, a keď si tú melódia predstavila v mysli o niečo rýchlejšie, uvedomila si, že tú pieseň pozná.

„Let the river flow through my callosed hands...“ šepla potichu. Spievala spolu s gitarou.

„And take me from my own, the eyes of the damned,“ dokončila blondínka. Po prvý raz Tine opätovala milý výraz tváre.

Potom už len ticho sedeli vedľa seba a počúvali toho neznámeho.

Tina mala samé pozitívne myšlienky v hlave z toho, že konečne dokázala s Allison prehovoriť, keď  jej pozornosť upútali dievčinine ruky. Konkrétne jej nechty. Vzhľadom na to, ako si na sebe nechávala záležať, nešlo jej do hlavy, že by si nezastrihla nechty na rukách do rovnakej dĺžky. Na ľavej ich mala krátke, zatiaľ, čo na pravej nie.

Fotografa osvietilo a zmocnila sa ho myšlienka, že každé dievča bude mať  so sebou iný predmet. Na rade bola Allison. Neprítomne stála na mieste a čakala, čo jej vymyslia.

Videla na nej, ako túži prevrátiť oči stĺpkom, keď sa rozhodovali medzi fénom na vlasy a párom topánok, ktorým bude akože nadšená.

Tinu čosi napadlo. Vymiesila sa s davu ľudí za objektívom, ktorí sledovali fotenie. Stále počula hru. Nasledovala zvuk, ktorý silnel každým krokom. Už uvidela, že za stromom asi tri kroky od nej ktosi sedí s gitarou v rukách.

Obišla kmeň.

Lukas k nej dvihol tie zelené oči. Odrážalo sa v nich len minimum vzdialeného svetla, no stačilo to na to, aby žiarili a Tina sa od nich sotva odtrhla.

Prestal hrať.

„Prepáč, nechcela som ťa prerušiť,“ ospravedlnila sa. „Teda vlastne chcela,“ zamračila sa nad protirečivou vetou, čo práve vyslovila.

Lukas vymenil prvotné nepochopenie za náznak smiechu. „Tak áno, či nie?“

„Allison chcú fotiť s fénom,“ začala. „Ja si myslím, že nepochopili, že viac ako šminky a vzhľad ju baví hudba. A keďže hrá na gitare...“

„To všetko si sa od nej dozvedela?“

„Všimla som si to.“

Nastalo ticho.

Lukas sa postavil a oprášil si nohavice, keďže sedel na trávniku. Podávajúc jej gitaru sa ich ruky dotkli. 

Tina kývla na vďaku a vracala sa znova k svetlu.

„Tina...“

Obrátila sa.

„Už predtým som ti chcel povedať, že ti to veľmi pristane.“

Znova prikývla a trošku sa pousmiala. Zalichotilo jej to.

„A to nie len dnes večer.“

Takže nemyslel na to, ako ju upravili?

„Na začiatku som si povedal: pekné dievča. Nič viac. Ty ma však stále prekvapuješ a presviedčaš o opaku. To, ako sa dokážeš na človeka pozrieť tvojimi veľkými očami. Tvoja úprimnosť a všímavosť. Nechcel som si čokoľvek priznať, ale keď som ťa videl s Canom...“

„Ďakujem...“

Dal jej ruku na ústa, aby nepokračovala. „Neďakuj mi.“

Znova sa usmiala. Fakt, že takéto slová patrili jej, pre ňu nebolo ničím zvyčajným. A od Lukasa? Vzdával sa svojej škrupiny? Vždy si takéto scény predstavovala na konci dojímavých filmov. Neverila, že niečo také zažije práve s týmto chlapcom.

„A Tina...“ podišiel nej bližšie, a to až natoľko, že by jej dokázal spočítať dlhé riasy.