Už nikdy ticho: kapitola 14

Keď sa dostala znova dopredu a videla Allison s tým fénom, nevedela, či je jej z toho do smiechu alebo do plaču.

„Prepáčte,“ oslovila fotografa a cvakanie blesku stíchlo.

Nie len on neskrýval prekvapenie.

Allison zažiarili oči, keď uvidela nástroj v Tininých rukách.

„Možno by sa k Allison hodila viac gitara.“

Tina by povedala, že jej chcel odvrknúť, keď si ju však Allison vzala k sebe a potichu na nej začala brnkať, nemo mu klesla sánka.

Zamestnanci i dievčatá čakali, čo z toho nakoniec bude.

„Prineste Allison stoličku!“

 

Ak ste si doteraz mysleli, že je jednoduché postaviť sa pred objektív na jednu-dve hodiny, mýlili ste sa.

Kým sa Tina späť odmaľovala a za jej už známou zástenou zo seba spravila obyčajného človeka, bolo krátko pred polnocou.

Ústa otvárajúce sa až dokorán skrývala dlaňou. Tak rada by navštívila krajinu snov v mäkkej posteli. Za dnešok toho bolo viac ako za mesiac jej priemerného života.

Omámená nasadla do auta a už o sebe nevedela.

 

Prebrala sa až na úvodné slová piesne nastavenej na budík. Celú predohru prespala.

Rozhliadla sa okolo seba. Ležala na posteli v ich hotelovej izbe stále oblečená v teplákoch od včerajšku. Položila si tvár do dlaní. Nespomínala si, ako sa sem dostala.

Po špičkách vošla do sprchy, aby nezobudila ostatné, ešte vždy spiace dievčatá. Veď aj ona po úbohých štyroch hodinách odpočinku po nekonečnom, namáhavom dni sotva vstala a prinútila sa nechať sa prebrať chladivými kvapôčkami vody. Chvíľami sa pristihla, ako znova zaspávala postojačky, ale napokon sa jej mrákoty podarilo zahnať a obliekla si čisté tepláky. Ešte, že ju doma napadlo zabaliť si nie len jedny, ako mala najskôr v cestovnej taške.

Tielko, vlasy do uzlu, a do malej taštičky, čo si pripla okolo bedier, dala mobil, mp3-ku a doklady. Človek nikdy nevie.

Neplánovala sa maľovať, alebo niečo podobné. Nepokladala to za dôležité. Mala ísť síce za Lukasom, ale ak myslel vážne, že sa mu páčila aj bez ďalších desiatich minút strávených pred zrkadlom, nemala čo riešiť.

Tak ako jej radil Xavier, chcela ísť von behať, preto sa musela s Lukasom dohodnúť. Normálne by šla za Andreasom, ale keďže tu momentálne nebol...

V kuchynke si do fľaše napustila vodu z vodovodu a rozmýšľala, či je to všetko, čo chcela.

Spomenula si, čo si zabudla zbaliť. Prehrabala ešte raz svoje veci, čo mala včera so sebou. Bez karty by sa odtiaľto nedostala.

Vyzrela von sklenenou stenou obývačky. Vonku bola ešte tma.

V prednej miestnosti pri dverách výťahu driemal Jeff. Sotva sa dotkla jeho ramena, otvoril oči pripravený spacifikovať možného útočníka. Keď uvidel skláňať sa nad ním iba dievča, ktoré mal chrániť, postavil sa a spýtal sa, či jej môže pomôcť.

„Možno áno. Neviete náhodou, Jeff, kde býva Lukas? Potrebujem s ním hovoriť.“

Videla na ňom, že sa snažil nerozoberať, čo takto skoro ráno môže od neho chcieť.

„Musíte zísť dole týmto výťahom a potom ísť druhým na tretie poschodie. Izba 31B.“

„Ďakujem.“

Stlačila tlačidlo, aby privolala výťah, no čakal hore. Dvere sa roztvorili a ona nastúpila.

„Nemal by som vás púšťať samú.“

„Ja viem, ale pokojne zostaňte pri nich, budem si dávať pozor.“

 

Zaklopala na dvere s označením 31B.

Prekvapilo ju, že jej Lukas otvoril takmer okamžite. Bol už oblečený. Pochybovala, že by spal v mikine s kapucňou, bez rukávov.

„Tuším nebudím.“

„Nie, čo potrebuješ?“

Bolo jej smiešne, či vážne chcel, aby sa rozprávali medzi dverami. Potláčala úškrn.

Potom Lukas viac otvoril a naznačil, aby vošla.

Čakala možno niečo nadľudské v jeho prípade, ale bola to obyčajná izba s menším neporiadkom, aký sa dá očakávať všade, kde sa žije.

Odhrnul oblečenie, čo mu v kopách stálo na stoličke, aby mohol Tine ponúknuť miesto.

Potom si vzal tenisky a obúval sa.

„Ideš niekam?“

Zdvihol k nej pohľad. „Čo potrebuješ?“ spýtal sa znova.

„Chcela som si ísť zabehať a nechcela som sa len tak vypariť bez toho, aby som ti to povedala, keď teraz zaskakuješ za Andreasa.“

„Dobre si spravila. Andreas by ma rozdrapil, keby sa dozvedel, že si bola behať sama, za tmy a v meste, ktoré nepoznáš.“

Postavil sa oproti nej.

„Môžeš ísť so mnou. Každé ráno si chodievam von natiahnuť svaly.“

Tento Lukas sa jej páčil oveľa viac, než ten záhadný nafúkanec, ktorého chcela nechať v lese zožrať medveďovi. A po ich včerajšom rozhovore...

Súhlasila, i keď jej to trošku komplikovalo plány.

Vyšli k výťahu a Lukas zamkol izbu.

„Chcela som ešte zájsť za mamou, aby o mňa nemala strach. Od večere som jej o sebe nedala vedieť.“

 

Napriek faktu, že ju zobudila, Tinina mama dcéru objala šťastná, že je všetko v poriadku.

„Večer sme ešte fotili a vracali sme sa neskoro, tak som ti už nevolala.“ Polopravdy Tina nemala rada, pretože boli ako lož, ale dnes ráno ju uprednostnila, aj keď by nemala. Nechcela včerajšok zamotávať a robiť starosti, keď nakoniec všetko dobre dopadlo.

Lukas stál pri nej a už nedokázala dlhšie ignorovať maminu otázku v očiach.

„Lukas pracuje pre Andreasa.“

„Samozrejme,“ neprotirečila a s úsmevom si chlapca premerala.

„Ideme behať, mami, a neviem, čo za program potom budeme mať. Dám ti vedieť.“

„Dávaj si pozor. Ak by sa ti čokoľvek nezdalo, zavolaj.“ Výhoda, že slovensky nevedel.

Tina sa s mamou narýchlo rozlúčila a odišla.

„Kam pôjdeme?“

„Kam by si chcela? Mne je to jedno.“

„Najlepšie niekam, kde bude málo ľudí, ktorých by som mohla zobudiť.“

„Pri behu chceš niekoho budiť?“

„Xavier vravel, že ak sa mi podarí pri behu spievať, nájdem si rytmus krokov a zistím, ako sa nezadýchať a nemýliť sa v texte. To kvôli tancu.“

V podstate mu práve oznámila, že ho bude rušiť v koncentrovaní sa, ničiť mu sluch a je dosť pravdepodobné, že už nikdy s ňou behať nepôjde. A to ešte ani nevie o tom, že behala naposledy snáď pred rokom.

Lukas sa usmial a vôbec na Xavierovo meno nereagoval. „Bude ti stačiť hodina?“

„Iste.“

„Tak nastúp,“ odomkol mercedes stojaci na špeciálne platenom parkovisku pred budovou a otvoril jej dvere.

 

Vonku sa začínalo brieždiť.

Celú cestu jej nedal žiaden dôvod komukoľvek volať. Zaviezol ju k ich komplexu.  Zvnútra pri bráne hliadkovali strážnici, ale inak tu bolo prázdno. Celý areál patril iba im.

„Ostatní prídu až o šiestej. Tvoja sľúbená hodina.“

„Čo taká náhla zmena?“

Pozrel na ňu, akoby nevedel, o čom hovorí.

„Si úplne normálny. Včera, dnes...“

Našťastie si „normálny“ nevzal osobne.

„Donútila si ma zamyslieť sa.“

Tentoraz bola ona mimo obraz, ale pohľad, ktorý sa jej naskytol na Lukasa bol viac, než úprimný.

„To ako si vravela o sebe. Celý čas som myslel iba na to, že ja mám problémy s otcom a s mojou minulosťou a bol som presvedčený, že všetko stojí proti mne. A prišla si ty a otvorila mi oči napriek tomu, že si to nemusela robiť... Obdivujem ťa. Všetko si mi hovorila tak pokojne.“

Bolo dojímavé počúvať ho a sledovať, ako občas nevie nájsť tie správne slová. Zrazu jej bol oveľa podobnejší a oveľa bližší, i keď jeho otca ani problémy nepoznala.

„Doteraz som si kládol otázku a vyčítal Tomu, čo ho popieram, prečo sa práve na mňa toho toľko navalilo, no teraz... Prečo ty? Ja som si za mnohé veci mohol sám, dnes to viem, ale ty?“

„Možno by som nebola taká, aká som.“

Opäť na ňu tak zvláštne pozeral.

„Tak zostaň, prosím, taká, aká si teraz.“

Nikoho ešte nepočula hovoriť takýmto odzbrojujúcim spôsobom.

Pomalým poklusom začali ich beh. Spočiatku sa rozprávali, kým ju Lukas nevyzval, aby si pokojne spievala, ak jej to pomôže a iba počúval jej hlas.

Po pár minútach sa Tina musela zastaviť a predkloniť, aby si trošku oddýchla. Zatiaľ neprišla na to, ako nestrácať dych pri večnom nadskakovaní. Navyše každý pohyb jej bol počuť na hlase.

Lukas sa o kus zastavil tiež a čakal, kým ho znova nedobehla.

Nebolo to naposledy.

„Ak nechceš, nemusíš ma čakať, pri mne si nezabeháš,“ dychčala, ako bežala popri ňom. Bolo nad slnko jasnejšie, že sa jej prispôsobuje, ako to len ide.

„Ak by som nechcel, nerobil by som to.“

Tine sa chcelo spievať ako nikdy doteraz. Nevzdávala sa napriek neúspechom pri nenachádzaní rytmu a pokračovala.

 

Krátko pred šiestou Lukas otvoril dve sprchy pri telocvičniach a dokonca našiel uteráky. Tina sa pri jeho víťazoslávnom úsmeve rozosmiala.

Tak, kým sa ulice opäť zaplnili ľuďmi, už si nesmrdeli.

Tina si ešte šúchala vlasy uterákom, keď Lukasovi zazvonil mobil.

Cez vodu dopadajúcu na kachličky nebolo počuť celý rozhovor a Tinu to ani nezaujímalo. Nechcela načúvať, ale nedalo sa nepočuť niektoré slová. Pochopila z toho, že ostatné dievčatá z konkurzu majú práve budíček, viac slov jej skomolil hluk.

„O pol hodinu prídu tvoje kamarátky,“ prezradil jej vyjdúc von. 

Takže mali chúďatká na prebratie sa zase iba pár minút.