Už nikdy ticho: kapitola 15

Kráčali z nohy na nohu cez areál.

Mali čas.

„Andreasovi nebude vadiť, že sme tu boli?“

Pozrel na ňu. „Nie, a ak aj áno, vezmem to na seba. Ja som ťa sem predsa priviezol.“

Tajne sa nádejala, že povie viac a vysvetlí jej, čo za zvláštna tolerancia to medzi nimi je, ale nedočkala sa. Namiesto toho načali novú tému.

Únava zo včerajška opadla a Tina ožila. Dokázala sa pri ňom smiať a ani jeden z nich neriešil, či si ich niekto iný zo zamestnancov všimne.

Zašli spolu na raňajky do služobnej budovy, pretože tá pre nich bola ešte počas príprav na začiatok natáčania.

„Chcela som sa ťa ešte niečo spýtať. Môžem?“

Podal jej tácku, na ktorú si mala naukladať zo švédskych stolov, čo chcela. Uskromnila sa však iba na kus pečiva so syrom.

„Pýtaj sa.“

„Včera v noci som asi zaspala počas cesty do hotelu. Aspoň si myslím. Nasadla som a...“

„Viem, na čo myslíš. Can bol s vami v aute. Potom ťa odniesol hore.“

Zvážnel. Ani náhla kamuflácia otočením sa inam nezabrala.

„Čo sa deje?“

„Nič.“

Tina si vzdychla. „Tak nič? Čo ten výraz? Myslela som si, že si viac neklameme.“

„Odniesol by som ťa aj sám, len mal vlastne výhodu menšej vzdialenosti,“ priznal a trošičku sčervenel. Sám sa na tomu začal smiať.

Neuveriteľne rada ho videla s úprimným úsmevom, pretože vtedy sa mu smiali nie len pery.

„Can mi vravel, že si mu pomohol získať prácu.“

„To ti vážne povedal?“

„Nie je to pravda?“

Sadol si na koniec lavice pri dlhom stole, zatiaľ, čo ona sa zložila hneď oproti, aby, keď sa budú ešte baviť, na seba dobre videli.

Tiež by musela byť slepá a hluchá, keby jej ušla reakcia hlúčiku mužov na opačnej strane.

„Iba som sa dozvedel, že sa uvoľnilo miesto kameramana a navrhol som starého priateľa, ktorý potreboval peniaze.“

Počúvala, čo hovoril, ale stále sa musela vracať k tým mužom sotva dva metre od nich. Nie, že by ich vyslovene ohovárali, ani by sa nedalo povedať, že by všetkému rozumela, ale občas začula isté dvojzmyselné poznámky, ktoré neboli práve príjemné.

Pevne jej stlačil ruku, aby ho znova začala vnímať. „Človek sa občas musí naučiť nevšímať si niektoré reči.“

Čakala, kým aj Lukas dojé a potichu žasla, ako málo stačí na to, aby sa spustilo ohováranie. Prečo sa snažia zničiť niečo, čo ani nie je, lžami?

Vnútorný rozhlas komplexu zachrapčal a zamestnancom oznámil, že sa začína natáčať. Dievčatá z konkurzu prišli.

Hala sa behom pár minút vyprázdnila a aj muži o kus od nich sa so šomraním postavili a pustili sa do svojej práce vonku.

„Mám ešte čas, nie?“ usmiala sa.

Sledovala ho.

Ešte pred dvoma dňami by si povedala, že to, že sa s Lukasom bude nie len rozprávať, ale aj medzi nimi vznikne nečakané priateľstvo, je pravdepodobné asi ako to, že celý tento konkurz vyhrá a stane sa jedným z hlasov skupiny.

Zvieralo jej vnútro z predstavy, že sa toto doobedie bude musieť postaviť pred Andreasa a ktovie, akú ešte porotu a predviesť svoju pieseň.

„Ako sa tá skupina bude vlastne volať?“

Možno preto, že doteraz brala túto možnosť za vylúčenú, sa nepozastavovala nad tým, čo za meno skupina bude niesť.

Chlapec ani nezdvihol pozornosť od svojho taniera. „To je utajované. Vie to iba Andreas,...“

Tina chápala, že jej to nemôže prezradiť, preto nechcela ďalej vyzvedať.

„... ani jeho syn nie.“

Práve si odpíjala z Lukasovej malinovky, keď jej do uší vrazili posledné slová. „Andreasov syn? On má syna?“

Tentoraz zabehlo aj Lukasovi. „Ty si to nevedela?“ Odrážalo sa na ňom skutočné prekvapenie.

„Nie, vôbec. A on je tu?“

Lukas prikývol.

Chcelo to poriadny nádych, pretože toľko otázok, čo ju napadlo by ju inak udusilo. Prečo sa o ňom nevie? Stretla ho už? Čo je zač? 

„Poznáš ho?“

„Nie je zas až taký tajomný,“ zasmial sa.

„A aký je?“

Vzal si od Tiny svoj pohár a dopil zvyšok. „Prečo ťa to zaujíma?“

Neprekvapila ju táto otázka. Pravdepodobne by ju na Lukasovom mieste sama položila. Narovnala si chrbát a znova sa oprela lakťami o stôl. „Je to čistá zvedavosť. Ktovie, aký je? Vieš, či je namyslený ockov chlapček alebo nejaký šprt...“

Tina začínala rozvíjať svoje teórie a Lukasa od srdca rozosmiala. Keby ešte pokračovala, skončila by pri spojitosti s mimozemšťanmi. Skoro mu nahnala slzy do očí. Hodnú chvíľu nevedel zo seba dostať súvislé slovo, aby aspoň potvrdil alebo vyvrátil, že je hippies. To Lukas bol predsa Andreasov syn. Tina by túto možnosť očakávala najmenej. Mala k nemu dôveru a verila mu každé slovo. 

„Nie, nie je ani jedno z toho,“ vyhabkal napokon po veľmi dlhej chvíli. „On má mnoho chýb s nie moc slávnou minulosťou,“ pripustil.

„Takže úplne obyčajný dobráčisko človek?“ zatvárila sa naoko sklamane, no popri tom sa prešibane usmievala.

„Nie je dobrý človek.“

Tina stíchla a iba počúvala. „Ako to myslíš?“

„On bol skôr ten typ, čo mal zámožného otecka, čo naň nemal čas, a čo svoju neprítomnosť kompenzoval kreditkou.“

Z rozprávania získavala aký-taký obraz o Andreasovom záhadnom synovi. Bolo jej z toho smutno, pretože sama to v podstate poznala.

„Boli mu otvorené dvere do všetkých klubov, nič mu nebolo odoprené.“

„Okrem lásky,“ dodala.

„Prežil všetko, i to, na čo vo svojom veku nemal právo,“ skonštatoval sucho a vzal aj Tininu tácňu, aby ju odložil k špinavému riadu na pult.

Snažila sa vcítiť do toho života. „Úprimne, aký by si bol ty?“

„Presne taký,“ odvetil bez premýšľania. „A dúfal by som, že raz stretnem niekoho ako si ty.“

Dojal ju. Už toľký krát. Slovom po slove, úsmevom po úsmeve, nenápadnými gestami, ako keď jej prichytil dvere, keď spolu vychádzali, jej kradol srdce, až sa bála, že jej napokon zostane iba prázdna diera v hrudi.

„Jeho mama bola jediná, voči ktorej mal rešpekt a úctu. Aspoň spočiatku. No po tom,... Cez deň žil v paláci, kde dostal všetko na čo si spomenul, pretože bol Andreasov syn, a v noci si budoval svoje vlastné meno na ulici. Tak vznikol L.G., jeho prezývka.“

Tina tíško kráčala vedľa neho. Chcela sa mu nejako prihovoriť. „Prežíval dva životy, no v skutočnosti vôbec nežil,“ zamyslela sa nahlas. „Vieš o ňom viac, než som čakala, že sa dozviem. Koľko má rokov?“

„Tento rok bude mať dvadsaťjeden.“

Chvíľu spolu ešte išli, kým Lukasovi nezapípal mobil.

Zodvihol.

„Áno, ešte je so mnou... Dobre, privediem ju rovno tam... Áno... Áno,“ a zložil.

„Andreas?“

Prikývol.

„Máme ešte pár minút.“

Tinin žalúdok spravil salto. Tak to už fakt nebolo veľa času do prezentovania sa.

Vzal ju k lavičke pod stromom uprostred zeleného trávniku. Slniečko ich hrialo. Bolo tam pokojne.

„Aj s ním si bol spolužiak?“ pokračovala v rozhovore.

„Áno,“ vyskočilo z neho. Klamal jej. Nadával si preto v duchu. Nemohol chodiť do triedy sám so sebou.

„A čo ty a vaši? Zdáš sa mi byť smutný.“

Trochu sa od nej odtiahol, a tak hlboko sa jej zadíval do očí, akoby mu už-už mohla sama nazrieť do duše. Bola zranená a osamelá.

„Čo mám povedať?“

„Ja neviem, len tak mi to zišlo na um, keď sme už boli pri tejto téme. Ak ti je to nepríjemné, tak nemusíš...“

Lukas sklonil zrak a zadíval sa jej kamsi na krk. Ako pri sebe sedeli a dotýkali sa ramenami, cítila i jeho dych, tak bol blízučko. 

„S otcom sa takmer nepoznáme a mama je mŕtva.“

Tine došli slová. Cítila sa previnilo, že v ňom jatrila citlivé rany. Dokázala si predstaviť, čo sily ho muselo stáť, že sa jej zveril. 

Skryla mu ruku do svojich dlaní a iba šepla: „Mrzí ma to.“

 

Dobehla do kostymérne.

Žena, čo jej včera večer priniesla tie nádherné šaty práve obskakovala Lenu. Nevedela, kam sa najprv pohnúť, tak šla za ňou.

„No dievča, že si sa ukázala. Tam som ti už niečo pripravila,“ okomentovala tá žena, sotva Tinu zočila. Neskôr zistila že sa volá Nani. Teda, aspoň ju tak prezývali.

Lena sa zaškerila a potláčala smiech. Pohľadom Tinu ľutovala, ale tiež už obdržala svoju dávku Naninho temperamentu.

Tina nazrela, čo za veci jej to viseli prevesené cez opierku stoličky. Musela uznať, že v nej driemal vkus ako v málo kom. Trošku svojský, no Tina k tej žene mala úctu. Nani  bola vo svojom obore najlepšia spomedzi všetkých kostymérok. Aj pohodlné oblečenie s ultramodernými doplnkami, čo k tomu mala pribalené, sa dokonale hodilo k jej romantickej piesni o sklamaní z lásky.

Začala sa obliekať. 

Phoebs sa tam tiež objavila. Práve popíjala rannú kávu, no na krátky rozhovor s Tinou si čas našla.

Tá najskôr zatrhla zips, ktorý jej Nani našťastie narýchlo šikovne opravila. To zase bolo zalomenie rukami, no potom bolo všetko tak, ako malo skôr, než si všimla, ako to stihla.

Potom jej kamsi spadlo zapínanie z náušnice. Nenašlo sa, tak jej priniesli iné.

Phoebs pri nej zvraštila čelo. „Čo sa deje?“

„To je len stres.“

Phoebs si ju premerala, no Tinina odpoveď ju nepresvedčila.

Počkala, kým Lena odišla.

„Počula som, že si bola dnes ráno behať s Lukasom.“

„To nie je žiadne tajomstvo,“ odvrkla a obula si topánky. Naopak.

Phoebs sa naširoko usmiala. „Pobozkali ste sa?“

Tina vypleštila oči. Nie len preto, že sa jej stojac na jednej nohe vo vysokej topánke podvrtol členok a skoro spadla.

Obzrela sa dookola, no zrejme ich nikto nepočúval. Našťastie.

„Takže áno?“ Phoebs skoro jasala nadšením.

„Nie.“

„Ako to, že nie?“

„Ja som odišla.“

Phoebs kútiky klesli a nechápavo na Tinu zacivela. 

Pri ďalšom ozname z éteru sa Tina rozochvela ako osika. Andreas už na ne čakal.

Phoebs k nej okamžite priskočila. Tina  ešte nemala na sebe hotové nič okrem toho oblečenia, čo jej nachystala Nani. Nebyť jej, zostala by asi v teplákoch.

„Ako že nie?“

„Jednoducho nie. Mňa len tak nezbalí.“

Phoebs si vzdychla. „Ty si uprav vlasy a ja sa postarám o ostatné,“ povedala cez kútik popri tom, ako z kozmetického stolíku brala púder.

Tina si sadla pred zrkadlo a ešte raz si sťahovala hladký vrkoč.

Američanka bezmyšlienkovite kmitala zápästím pri Tininej tvári a takým veľkým štetcom jej na tvár nanášala svetlý púder. 

Keď tým istým štetcom zašla do čiernych tieňov, ktorý sa jej práve chystala zafarbiť očné viečka, Tina na ňu vystrašene zažmurkala.

Phoebs sa ale tvárila, že si nič nevšimla a bez prestania, či zaváhania pokračovala. Bez odvahy zatvorila oči a zverila sa do rúk priateľke. Nemohla sledovať tento proces. 

„Hotovo. Tak?“

Skláňali sa nad ňou dve zvraštené čelá. Phoebs prišla na pomoc aj Allison. 

Za minimálny čas maximálna spokojnosť. Dopadlo to nad očakávania dobre. Žiaden gýč, ako si spočiatku myslela. Spoločnou prácou urobili z Tiny dievča z videoklipu. Na tmavom základe mala nafúkaný zlatistý prášok a oči obkreslené mačacou linkou. Na záver stačila už len riasenka a lesk na pery prirodzenej farby. Rovnako ako včera pútala očami. Nežná, zraniteľná, smutná, zúfalá a silná, rozhodná a tajuplná zároveň. Pomaly si na svoj nový vzhľad zvykala.

„K tvojej piesni sa to bude hodiť,“ usmiala sa Allison a ešte raz si premerala dielo ku ktorému prispela aj svojou prácou. „Nájdi si niekoho, s kým budeš udržiavať zrakový kontakt. V správnom momente v dojímavej chvíľke sklop zrak. Keď sa naň znova pozrieš, bude to, akoby si mu lámala srdce,“ radila jej.

Tina ukradomky pozrela na Phoebs.

Ryšavé dievča na ňu žmurklo.

Znamenalo to, že Tina získala v tomto kole Allisonin hlas?

„Bež už, lebo zmeškáš,“ popohnala ju. „Nespravilo by to na Andreasa dobrý dojem.“

Po radosti, že ju Allison možno začala brať, jej zostalo nevoľno od žalúdku.

Vybehla von, no čoskoro zistila, že jej krásne topánočky nie sú určené na beh. Prešla v nich teda iba cez chodník, a potom to vzala krížom cez zeleň.

Výťahom centrálnej budovy sa vyviezla na poschodie, kde nečakali iba jej profesori a Andreas. Nazrela cez otvorené dvere do miestnosti plnej technikov, kamier a rôznych káblov na zemi pri stenách, aby sa potom o ne nepotkli.

Na sedačke pred sklenenou stenou, podobnou tej, čo jej učarovala v hotelovej izbe, sedeli ďalší dvaja muži. Tí istí, ktorých už videla v Andreasovej pracovni. Za nimi všetkými sa cez sklo črtal výhľad na dve budovy z areálu a časť Berlínu.

Výťah za ňou znova zapípal. Niekto si ho zdola zavolal. 

Keď sa dvere znova otvorili, dnu vošla dvojica. Zaskočilo ju, koho to tam spolu videla. Allison s Lukasom. Rozprávali sa. V duchu si vravela, že je sprostá, že tomu prikladá dôležitosť, že je prehnane žiarlivá a precitlivená. Ale Allison pri ňom žiarila s neodolateľným úsmevom.

Obaja si ju všimli. Allison sa zastavila pri nej a kývla Lukasovi, ktorý vošiel dnu.

Znova nazerala dnu. Lukas si najskôr podal ruku s technikmi, medzi ktorými nechýbal Can. S ním sa zvítal ako so starým priateľom. Potom pokračoval k profesorom. Postavili sa aj tí muži vedľa Andreasa. 

„Tak toto je Lukas, môj...“

„Pripravená?“ spýtala sa jej nevšimnúc si, čo Tina sleduje.

Nepočula, čo Andreas dopovedal, ale muži Lukasovi úctivo podali ruky. Dokonca akoby sa pri tom mierne uklonili. Zdalo sa jej to až nezvyčajné pri takom radovom zamestnancovi, za akého Lukasa považovala.

„Nie som si istá,“ odvetila polohlasne.