Už nikdy ticho: kapitola 16

Prvá šla Lena.

Dievčatá sa zhromaždili medzi otvorenými dverami mimo dosahu akejkoľvek zo štyroch kamier, z ktorých dve zaznamenávali Lenu. Zvyšné dve sa zameriavali na výrazy poroty.

Tine bolo čoraz horšie, až akoby mala vyvrátiť svoje raňajky.

Vedľa nej sa objavila Caroline. Minulosť sa opakovala. V jej štrnástich rokoch sa držala veľmi dobre, Tina by to nezvládla lepšie. Bola hrdá a neochvejne sa tvárila, že verí, že sa nemá čoho báť. Tina sa však pýtala inú otázku. Ako dlho to bude môcť hrať sama pred sebou?

Lena mala svoj štýl, ktorým sa odprezentovala. Jediné, čo si všimla bolo, že jej robila problém tá istá vec, čo samej Tine. Ako sa nezadýchať počas choreografie? 

Porota jej výkonu zatlieskala a Lena sa krátko poklonila.

Ďalej vyzvali Caroline.

Bola dobrá, ale nie bezchybná. To však nebola žiadna z nich.

Tina čakala opretá chrbtom o stenu.

Trošku závidela Lene, že to už má za sebou. Nemohla sa viac pozerať dnu. Nevedela, čo ju tak pochytil stres. Možno preto, že predtým, keď mala spievať, prišlo to z ničoho nič. Buď meškala, alebo ju to, že nasledovala, inak zaskočilo. Teraz sa však na tento výstup poctivo pripravovala. Urobila všetko preto, aby vypilovala všetky chyby. Viac sa nedalo spraviť.

Hudba a spev ustali. Zvnútra sa ozval potlesk.

Caroline sa vrátila k nim do provizórneho zákulisia. Stále mala hrdo zdvihnutú bradu. Bola si sebou istá.

So Sabínou sa na seba pozreli. Na rade je jedna z nich.

„Tina,“ začula svoje meno. Takže ona.

Pomaly vstúpila a snažila sa usmievať, nie však do kamier. Takisto sa snažila nevnímať to, ako ju sledoval Can. Ani na Lukasa sa nemohla uprene zadívať a upokojiť sa jeho pohľadom, zvlášť po tom, ako sa ju dnes pokúsil pobozkať a ona zdupkala.

Ktosi jej podal mikrofón. V ruke jej oťažel, akoby nevedela na čo slúži.

Na zázname bude síce vidno len to, čo sa kameramanom hodí, možno akoby tam bola sama, no ona sa musela pozerať na ľudí z hneď niekoľkých oborov, ako ju pozorne sledujú. Prebodávali ju pohľadmi a ona sa mala tvárila, že ju obklopuje len vzduch.

V hlave si dookola opakovala úvodné slová, aby náhodou nezabudla, čím pieseň začína. Premietala si kroky ako na filmovom plátne.

Xavier sediaci na kraji pri prehrávači spustil hudbu rovnako, ako už toľkokrát predtým. 

Ocitla sa v telocvični, kde ju sledoval nanajvýš jeden pár očí. Existovala už len ona a tá melódia, ktorá akoby vychádzala z jej srdca. Už to len dostať von. 

Spev a tanec tvorili rytmus života dievčaťa, ktoré stvárňovala. Tina mala trpieť. Od Martiny to chcelo kus herectva. Bola niekým iným v tom istom tele.

Spievala dbajúc na to, na čo ju upozorňovala pani Mayerová a tancujúc, ako najlepšie dokázala.

Tak ako vravela Allison, našla si človeka, s ktorým udržiavala očný kontakt. Vytipovala si jedného z tých dvoch mužov v oblekoch. Mal chladnú tvár, úplne bez náznaku záujmu.

Počas slohy spievala jemne, trošku smutne. Ani tanec spočiatku nebol taký náročný, tak jej zostávalo dosť priestoru na nepatrné pohyby dotvárajúce detaily scény, na „spomienky na milého“ a plaché úsmevy, ktoré odvieval „vánok reality“.

V hudbe nastala pauza a Tina znovu dala na radu blondínky. Prerušila spojenie medzi ňou a tým mužom a zranene uhla pohľadom.

Vycítila, aké napätie to medzi jej publikom vyvolalo. Získala si pozornosť aj toho, na ktorého sa zamerala, nahol sa dopredu. 

Odpočítavala sekundy: „Päť, štyri, tri, dva...“

Na „jeden“ opäť zdvihla zrak a muža to zapikovalo do operadla.

Hudba vybuchla a Tina spievala v nebeských výškach neochvejným hlasom. Putá zlomeného srdca sa rozpadli. Zmenila sa na silné dievča rozhodnuté odhodiť zúfalosť a pokračovať bez „neho“. Efekt dopĺňala choreografia takisto vygradovaná dejom piesne.

Nikto už na ňu nepozeral ako doteraz.

 

Koniec predstavoval koniec síl, a tak to Tina zahrala tak, akoby sa jej pri poslednom slove zlomil hlas a s „plačom na krajíčku“ zaspievala poslednú predĺženú, na dĺžku výdychu namáhavú slabiku.

Zatvorila oči.

Uvedomila si, že to s tým dýchaním nakoniec nebolo až také zlé, ako to bolo na začiatku, keď dve úlohy krkolomne spájala v jednu. 

Hudba doznela.

Nič. 

Ticho.

Tine napadlo, že možno začnú bučať a ukážu jej palce smerom dole. Tá predstava jej prišla morbídne vtipná, ale ovládla sa. Keď už pre nič iné, tak preto, že by sa výbuch smiechu po tak dojímavej piesni nehodil.

To ticho prestávalo byť vhodné.

Tina pozrela na ľudí pred sebou.

Fakt, že by pri jej vystúpení zaspali vyvracal prinajmenšom jeden viditeľný dôkaz. Mali otvorené oči. 

Krátko nato ešte absorbovali to, čo práve zažili, keď muž v obleku, ktorý si pomerne dlho držal odmietavú fasádu, zatvoril ústa a výraz jeho tváre pôsobil, že je znova pri vedomí, začal divoko tlieskať. Z očí mu tiekli slzy.

Ako vlna vodopádu, čo znenazdajky padne, ozvala obrovská ovácia.

Neodolala a pozrela aj na Lukasa, pohybom hlavy jej vzdal obdiv.

Každý, kto ju počul a videl, tlieskal.

Tine len pomaly dochádzalo, čo sa práve odohrávalo.

Mozog jej vyslal istý signál. Zacítila páľavu v končekoch uší.

Usmiala sa a krátko sa uklonila a už jej nebolo. Ani nevedela, ako prešla okolo ostatných dievčat. 

Zabuchla za sebou dvere na toaletách a rozplakala sa. 

Kvôli takýmto chvíľam, čo práve prežila, stála všetka námaha za to, a už si bola stopercentne istá, že nechce aby táto bola tou poslednou v jej živote.

Oprela sa o umývadlo a pozrela do zrkadla. Utrela si rozmazané šminky. Snažila sa upokojiť a prestať už fňukať... Musela sa vzchopiť a vrátiť. 

Niekto zaklopal. Z opačnej strany dverí sa ozval Lenin hlas.

„Tina, všetko v poriadku?“

Chcela ju odignorovať. Síce na ňu včera pôsobila ako milá a priama, vôbec netúžila, aby o tom potom neskôr náhodou vykladala Sabíne. Možné bolo dokonca i to, že jej hneď za chrbtom číhala nejaká kamera.

Lena naliehala a prosila ju, aby jej otvorila. Nedalo sa zostať tam a čakať, kedy si to vybuchovanie naozaj ešte niekto všimne.

Odomkla a nechala dievčinu vojsť dnu.

Keď uvidela, aká je Tina uplakaná, silno ju objala.

„No tak, zlatko, čo sa stalo?“ prihovárala sa k nej citlivo. 

Pokrútila hlavou. „Ja... Len ma dojalo, aká reakcia bola na tú pieseň.“

Lena sa usmiala. „Podarila sa ti. Aj Orestes mi to vravel.“

Tina nevedela, o kom to hovorí.

„Môj priateľ. Orestes. Prišiel, keď si začínala spievať,“ zasmiala sa. „Povedal, že keby nebol zadaný, aj by si šiel vypýtať podpis.“

Tina sa cez posledné slzy zasmiala. Lena sa k nej správala, akoby bola jej staršou sestrou.

„Máš šťastie, že máš Oresta.“

Lena jej podala vreckovku.

„Máš sedemnásť, ty svoju lásku tiež ešte určite nájdeš,“ žmurkla na ňu.

„Mám šestnásť. Sedemnásť až...“ začala počítať dni, čo jej zostávajú. „Skoro som zabudla, že mám už o týždeň narodeniny. V sobotu.“

„To vážne? Tak to ti už čoskoro budeme gratulovať!“ 

Kedysi považovala Lenu len za akýsi Sabinin prívesok. Všade boli spolu. A keďže to Sabína dominovala, Lenu nikdy poriadne nespoznala. 

„Ideme?“

Vyhodila vreckovku do smetného košu.

„Poďme... Ďakujem.“

„To nestojí za reč...“

 

Tina premeškala celý posledný výstup. Phoebs sledovala Sabínu za ňu. Bola jej predĺženými očami a ušami, a z jej výrazu tváre neveštila nič dobré.

„Tak ako?“ spýtala sa Lena Oresta stojaceho hneď vedľa Tininej priateľky.

Odpoveďou jej bol hlasný potlesk, cez ktorý nebolo počuť odpoveď. Tina by dokonca povedala, že bol hlasnejší, než ten Lenin a Carolinin dokopy.

„Bola až taká dobrá?“

Phoes sa dalo z tváre jednoducho čítať. Nemala na ňu slov.

Zúfalo nazrela dnu, Sabína sa práve klaňala.

Andreas po doznení hlasného uznania voči Nemke všetky dievčatá zavolal dnu.

Zoradili sa vedľa seba deliac sa na už vybrané členky a kandidátky. 

Takisto všetci zo sedačky vstali ako porota na súde. Andreas vystúpil dopredu a pohľadom prebehol po zostave, čo mal pred sebou.

„Kde je Alice?“

Nikto nevedel. Ani Tina ju od rána nevidela.

„Máte na ňu telefón?“ spýtal sa krotiac svoj prekypujúci hnev. 

Allison vytiahla mobil a okamžite vytočila.

Alice podľa toho, čo blondínka zistila, sa ráno kamsi vybrala autom a zostala trčať v zápche.

Andreas sa zhlboka nadýchol a pokračoval.

„Nechcel som vás zbytočne rozrušovať, ale teraz by som vám predstavil mojich spoločníkov.“

Muži v čiernom pristúpili k manažérovi.

„Obaja sú naši sponzori a mediálni partneri. Riaditelia rádia, kde bude skupina V.I.P. hosťom, a hudobného kanálu, kde sa odvysiela naša reality šou.“

Boli vysokí a za vážnymi výrazmi sa skrýval dobrý pocit z investície, o ktorej obrate ani jeden nepochyboval.

„Najskôr som si nebol istý, či to bude pre naše rádio prínosom, ale keď som videl tieto mladé talenty, som rád, že sa môžem zúčastniť tohto projektu,“ prezradil pre kameru hľadiac na dievčatá.

Tina periférnym videním sledovala, ako Can odďaľuje objektív zo záberu tváre.

Andreas prikývol a znova sa ujal slova. Z vnútorného vrecka saka vytiahol hrubú svetlohnedú obálku.

„Mám tu aj včerajšie fotografie. S kolegami si ich teraz prezrieme a zhodnotíme vaše výkony. Zatiaľ budete mať náhľad do záznamov videa, čo náš tím spravil,“ na tvári sa mu nenápadne rozohral spokojný úsmev. „Natočíte k tomu vaše reakcie na rôzne zábery. Pracovníci na to určení vám ešte presne vysvetlia, čo sa od vás očakáva. My zatiaľ vyberieme tri do užšieho výberu. Alice po príchode pošlite za mnou do pracovne,“ dodal. Dievča má problémy.

 

Can bol vedúcim archívu. Aspoň tak sa vychvaľoval, keď mal práve on viesť natáčanie dokrútok. Bol to neoficiálny titul, ktorý si vymyslel v momente, keď ho vyslovil.

Dievčatá sa pohodlne usadili na mäkkom gauči v útulne vymaľovanej miestnosti nahrávacieho štúdia.

Can im premietal rôzne časovo usporiadané zábery a nechal im voľné slovo. Prípadne, ak sa to týkalo len niektorej z nich, tak si tá osoba presadla, aby bola v zábere sama a potom to vo vysielaní vyznelo, že to bola vážne intímna spoveď z bezprostredne prežitého zážitku.

Bolo zaujímavé sledovať tie nahrávky. Vžívali sa do úlohy divákov, čo sa ešte len teraz zoznamujú s hlavnými postavami filmu. Mali kino zadarmo, len pukance chýbali. 

Sledovali zostrih príletov. Ten, čo sa s tým pohral, mal na svoju prácu cit, pretože aj nudné chvíle spracoval zaujímavo. 

„O môj Bože!“ zvolala Sabína, keď sa uvidela. „Hrozné!“ zasmiala sa a rukou si skryla ústa. „Vyzerala som príšerne!“

Nebola to pravda. Bola upravená a Tina predpokladala, že predtým strávila pred zrkadlom hodnú pol hodinu.

Ale v záujme budúcich divákov museli dávať všetky najavo nejaké dojmy. Tina nefalšovane vybuchla do záchvatu smiechu, keď ju s mamou kameraman po prvý raz zaznamenal na letisku. Akurát ukazovala priamo na kameramana. Spomínala si, ako sa mamy ešte pýtala, či je možné, že skomolili ich meno. To samozrejme nebolo na nahrávke počuť. A potom tam bol ten prekvapený výraz, keď si toho kameramana spoza Jeffa vôbec všimla. To sa už smiali všetky dievčatá. Tina z plátna práve zazmätkovala a nevedela sa vykoktať.

„No a čo? Ja som ho vážne nevidela!“ bránila sa ukazujúc na obraz. Smiech si však nebrala k telu, aj jej to prišlo smiešne a tiež sa smiala na ostatných.

Tinina mama nastupovala do limuzíny pred letiskom a dievča už vedelo, že to nevedie k ničomu dobrému. Sotva ticho hlesla, aby to tam nebolo počuť, keď sa ozval jej hlas ako povedala: „Možno nás predajú na orgány!“

Schovala sa do dlaní. Can chcel, aby to do kamery preložila.

O niekoľko desiatok minút si Tina pozrela aj svoj prvý spev. Bolo zvláštne pozerať sa na seba samú. Všetko prežívala od začiatku. Ale na tom videu vyzeralo všetko neuveriteľne zjednodušene a naopak iné detaily, ktoré si sama nevšimla, v ňom hrali pomerne dôležitú úlohu. Na videu už bola natočená Andreasova reakcia. V pozadí videla, že bol ešte v divadle. Museli to zaznamenať cez prestávku, ako sa rozhodoval, komu dá ešte šancu. Slová, ktoré adresoval k jej spevu sa jej trošku dotkli: Bola len jedným z desiatok dievčat. 

„Je ako vlčí mak. Jej talent rastie na divoko. Bude to chcieť veľa práce. Avšak má šestnásť, to je ešte dosť času, aby medzery, čo má, dohnala. Bude musieť ale veľa pracovať.“

Ešte pár minút nad tými vetami rozmýšľala. Mal pravdu.

Po ďalšom výstupe si so záujmom, ale i so štipkou úzkosti vypočula ďalší názor na ňu. Prečo ju vlastne nechal postúpiť?

„Toto kolo nebolo príliš vydarené. Žiadne z tých dievčat nevydalo zo seba všetko, čo mohlo. Nechal som napokon iba tie, čo sa ako-tak držali. Mal som vyššie nároky. Keby sa však mám podľa nich riadiť, skupina by mala len tri členky. Je to pre mňa sklamanie.“

Ďalej ukázali rozhovor medzi Allison a Andreasom. Priamo pred kamerou mu hovorila o tej Francúzske, čo chcela obísť pravidlá. Bez pochýb mali ten rozhovor pripravený dopredu. Veď čo za priamy rozhovor sa dá nahrať do trojice s kamerou?

Večer prvého dňa bol zaznamenaný celkom pohodlne, čo znamenalo, že si to nevyžadovalo takmer žiadne špeciálne reakcie. Toho dňa panovala zábava, čiže úsmevy pri vracaní sa spomienok prichádzali samé.

Po prvej trištvrte hodine, čo zodpovedalo jednému dňu z konkurzu a tiež jednému dielu televíznej šou, sa dostavila Alice.

Nie príliš s potešujúcimi výrazmi ju poslali k manažérovi. Čo im však zostávalo? Ony s tým nič nemali.

Vrátila sa po asi dvadsiatich minútach. Tina už nebola jediná uplakaná.