Kapitola 25: kapitola 1

Akýsi tieň sa pohol a spoza rohu vkĺzli do izby tiché lúče. Aj takýmto spôsobom sa dá opísať koniec sladkého spánku. Žiaľ, čas neúprosný a nezastaviteľný si povedal, že si vytiahne slnečný kotúč nad horizont.

A tak aj ona, spisovateľka na voľnej nohe, vo voľnom čase aj úplne obyčajná žiačka v tretiaku na gympli, musela vystrčiť nohu spod teplej prikrývky. Nestihla ani otvoriť oči a pozrieť von oknom, aby zistila, že v noci pršalo a ulice sú celkom zmáčané. Viac sa zababušila a ani za svet by ju nikto neprinútil ísť do toho chladu.

Zažmúrila a otvorila jedno oko. Konáre stromu rastúceho priamo jej pri oknách šuchotali pod dychom vánku a po skle stekali posledné kvapôčky pred tým, ako sa o ne oprelo slniečko a vysušilo ich.

Prevrátila sa tvárou k oknu a pozorne sa zadívajúc, zbadala sčasti priesvitný pruh farieb tiahnuci sa skrz celú oblohu. Zabudnúc na prvotný plán, pribehla k oknu a rukami sa oprela o parapetu hneď vedľa ešte spiacich kvietkov v kvetináči.

Deň sa rozžiaril a konečne aj múzy uvoľnili uzdu fantázie jedného dievčaťa, čo práce obdivovalo dúhu. Dostala nápad, ako by mohol pokračovať príbeh, ktorý sa pokúšala už niekoľko týždňov ukončiť, no akosi zakaždým prišlo niečo, čo jej dej prenieslo do novej zápletky.

„Viki, si už hore?“

Obzrela sa ku dverám na svoju mamu. Dlhé, tmavé kučery si nechala výnimočne len tak rozpustené. Veľmi jej to pristalo. Ani sa nedivila, že ju jej spolužiačky vyhlásili za jednu z najkrajších mám ich triedy. Len ju mrzelo, že jej kučeravé vlasy tiež nezdedila.

Držala v rukách svoj plášť, zberala sa na odchod.

„Áno, som.“

„Nezabudni zobudiť svoju sestru, keď budeš odchádzať,“ utrúsila berúc si zo stolu kabelku a ponáhľala sa ku dverám. Meškala.

Viki ju odprevádzala, keď zbadala mobil svojej mamy bezstarostne oddychovať pripojený k nabíjačke. Podala ho majiteľke, než zbehla dole po schodoch.

„Ďakujem, zlatko. Zavolaj mi potom, či ideš s kamarátkami oslavovať, alebo sa to zrušilo, dobre?“

Prečo by sa malo čokoľvek rušiť, keď už bolo celé prekvapenie prichystané? Rýchlo súhlasila, a tu už sa jej známy krok ozýval zo schodiska točiaceho sa okolo výťahu dole.

Zabuchnutie vchodových dverí a ticho.

Viki zatvorila a uzamkla ich dvojizbový byt, kde žili iba ony tri. Jej mama (hľadajúca kľúče, ktoré sú väčšinou niekde na dne jej bezodnej kabelky, do ktorej sa zatiaľ vždy zmestilo aj to, čo by Viki nenapratala ani do kufru, slnečné okuliare, cez ktoré práve hladí, či mobil, ktorý sa vybije vtedy, kedy nemá), jej mladšia sestra Lucia večne nespokojná so svojimi vlasmi, ktoré sú príliš kučeravé, príliš blond a príliš husté, či "spľasnuté" a ona, ktorá ako inak zmeškala autobus do mesta, síce majú zastávku od paneláku sotva dve minúty. Môže snáď ona za to, že byť dievčaťom chystajúcim sa nie len do školy ale súčasne aj na narodeninovú oslavu, je také komplikované?

Na jej vlastné šťastie, na nultú hodinu nemeškala viac ako sám profesor, takže ani nezistil, že do učebne fyziky vpadla zadychčaná a navyše neprezutá.

„Pokoj, ešte tu nie je,“ zasmiala sa Domča kývnuc jej , aby si prisadla. „Máš super topánky, ale hľadala si všetky kaluže?“

Zasmiala sa. Skutočne musela vyzerať komicky.

Koho bol vlastne nápad, trápiť úbohé deti nultou hodinou, a navyše fyzikou? Aha, iste. Je výhodou mať riaditeľa, zarytého fyzika. Ich život bude odteraz bezpochyby šťastný. Už aby bol koniec vyučovania a pred víkendom ju čakala len tá oslava.

Zložila sa k Domči. Jej zvyčajný spolusediaci neprišiel, má chrípku.

Tvárila sa, akoby sa nič nedialo, no pritom jej mohla čítať z tváre, ako sa nevie dočkať, kedy jej zablahoželá k osemnástke.

„Všetko najlepšie!“ zvolala a Domču silno objala.

Oči sa jej zaleskli hravým šťastím. „Ty si nezabudla?“

„Akoby som mohla?“ zasmiala sa a ešte raz ju objala.

Vtom do triedy vošiel profesor, pripravený odovzdať im toľko vedomostí, koľko za tých zvyšných tridsaťpäť minút bude schopný nadiktovať.

Nebolo nikoho, kto by usilovne nezapisoval každé jedno slovo vyjdúce z fyzikárových úst, alebo sa tak aspoň úspešne tvárili a nechávali ho v súcitnej nevedomosti. Väčšia polovica triedy písala úlohu z nemčiny, ktorá nasledovala hneď po teste z bioly, ktorý dúfali, že natipujú. Ďalšia časť spolužiakov si buď vyplňovala krížovky, alebo sa hrala piškôrky.

Ak si myslíte, že Viki je práve tá, ktorá tak urputne míňa tuhu pera na kvantovu teóriu, mali by ste sa zamyslieť nad tým, či ste si svojou ideou úplne istí. Ak v to veríte i naďalej, sklamem vás.

Bola to dvadsiata tretia kapitola zatiaľ neukončeného príbehu, s ktorým Viki dúfala, že raz prerazí. Nádejala sa, že nájde nejaké vydavateľstvo, ktoré bude chcieť predávať aj jej výtlačky. Všetko to však bolo zatiaľ iba vo fáze snov.

Práve si lámala hlavu nad tým, ako vyhovieť internetovým čitateľom a vyriešiť otázku lásky jej hlavnej hrdinky. Poškriabala sa perom po nose. Niečo jej láske chýbalo - osobitá vlastnosť, symbol, čokoľvek, čo by sa nenápadne nieslo celým dejom a na záver sa iba podčiarklo.

Od ruky sa jej odrazila malá guľôčka z papieru. Pristála priamo na stole.

Pod lavicou linajkový papier vytrhnutý zo zošitu rozprestrela a prečítala si odkaz od ďalších dvoch kompábeliek dnešného prekvapenia pre Domču. Na otázku, či je všetko vybavené, si vyhľadala ich pohľady na opačnej strane triedy a žmurkla na nich.

„Čo to máš?“

„Nič,“ odvetila Domči pokojne a naspäť list pokrčila a vhodila do lavice. „Baby ti gratulujú.“

Zdalo sa, že uverila a nebude vyzvedať. „Nevieš mrzutá na päť?“

 

„Neotváraj oči ešte!“

„Vravela som vám, že nemám rada prekvapenia... Navyše som práve šliapla do niečoho mokrého. Prosím, nech je to len voda. A určite sa na mňa všetci pozerajú. Musím mať zaviazané oči? Nebudem pozerať,“ protestovala.

Dievčatá uznali, že spôsob prepravy obete medzi školou a ich cieľom nedomysleli natoľko, nakoľko by sa patrilo, ale Viki zistila len pred niekoľkými dňami, že Domča ešte nikdy nedostala šancu jesť v žiadnej ázijskej reštaurácii, a keďže si nechávali plány na darček na hodinu dvanástu, padol tento nápad vhod.

Dievčatá sa pohľadmi dohodli, že je ten správny okamih, aby jej dovolili pozrieť sa. Napäto sa prestali chichotať a odviazali uzol. Šatka Domči skĺzla po tvári.

Zvýskla a rukami si zakryla ústa. Priamo pred ňou sa čnela príhodne zdobená budova reštaurácie. „Baby, ste super! Ďakujem!“

„Neteš sa, platíš ty.“

„Nepočúvaj ich, žartujú. Prekvapená?“

Usmiala sa. Bol to úprimný úsmev. „Áno, mám vás rada.“

Neotáľali viac a vošli dnu.

Útulné orientálne zariadenie na Domču zapôsobilo už od prvého okamihu. Miestnosťou sa niesla príjemná vôňa jedla, pri ktorej sa im zbiehali slinky. Pri dvoch stoloch sa už hodovalo, čašníčka prichádzala a odchádzala, ďalšia stála pri pulte s vyleštenými pohárikmi pozavesovanými hore nad pokladňou.

Usadili sa k stolu pri okne pre štyroch. Usmievavá aziatka im priniesla jedálne lístky. Mala na sebe bielu košeľu a čierne kostýmové nohavice a keby za nimi nepríde, možno by si ani nemysleli, že tiež nie je hosťom.

Zvonček na dverách zazvonil a vošli ďalší ľudia. Milo sa im uklonila a privítala ich.

„Vyberáš, Domča.“

„Hocičo, čo chcem?“

„Hocičo.“

Zajasala. „Tak dvadsať päťku.“

Viki pozrela do lístku zvedavá, čo jej to padlo do oka. „Vážne si tu nikdy nebola?“

„Nie. Prečo?“

„No preto, lebo to bol vážne bleskový výber,“ začudovala sa.

„Veď ja tiež netvrdím, že viem, čo to je!“

Zasmiali sa.

„Aj tridsaťdvojka je sympatická,“ zažmurkala. „Neviem sa rozhodnúť.“

„Môžeme objednať aj oboje.“

„Vďaka," uškrnula sa. "Dáme si ich na polovicu?“

„Podľa mňa by sme sa z toho najedli aj všetky štyri.“

Partia na ňu neveriacky zízala. Pravdepodobne im napadlo, že je žgrloška.

„Vážne! Porcie sú tu kopcom. Nikdy som sama nezjedla ani detskú.“

Samozrejme, nešlo im to do hlavy, tak nakoniec objednali štvoro rôznych jedál s prílohami.

Žena si zapisovala všetko, čo jej diktovali. Viki to bolo smiešne. Už videla, ako si polovicu z toho nechajú zabaliť. Nemienila ich však viac prehovárať. Zistia to samé, keď im prinesú tie obrovské misy.

„A mohla by som sa vás spýtať, čo máte na pitie?“ nadhodila Domča, keď mali objednané.

„Čašníčka neodpovedala, na sekundu sa zarazila a Viki napadlo, že jej zrejme nerozumela, preto otázku ešte raz zopakovala dbajúc na to, aby nehovorila prirýchlo, či neartikulovane. Jasne a zreteľne.

Problém bol vyriešený. Žena prelistovala jedálniček až na koniec a ukázala na zoznam nápojov. „Tu.“

 

Skutočne stálo zato neprehovárať dievčatá, aby zvážili, koľko toho dokážu zjesť, pretože to prekvapenie v ich tvárach bolo za nezaplatenie. Keď im priniesli poslednú misku s ryžou, na stole nezostalo ani kúsok nezaprataného miesta. Mohli už len skonštatovať, že to určite zvládnu, i keď opak sa nedal  nepoprieť.

S chuťou sa pustili do jedenia. Po vyučovaní neboli na školskom obede, ale ponáhľali sa rovno sem, teda boli značne vyhladované. Nech však bol ich apetít akýkoľvek, spolu zvládli jednu misu s akousi zmesou mäsa, zeleniny a húb. Na zvyšok si netrúfali. Oči by jedli, len so žalúdkom by to bolo horšie.

Robili si z toho vtipy. Bezpochyby sa oslava s dobrou náladou každopádne podarila. Ich priateľstvo a nikdy ich neopúšťajúci humor zakryl všetky nedostatky.

Zvonček znova zahral svoju vzdušnú pieseň. Tina bola dverám otočená chrbtom, preto nevidela, kto prichádzal. Popravde ju to ani nezaujímalo. Iba keď prechádzali okolo nej, zbadala, ako čašník ukazuje skupine niekoľkých študentov na voľný stôl na opačnej strane miestnosti.

„Prepáčte,“ oslovila ho s úsmevom.

Pozrel na ňu, akoby ho práve vyrušila, ale podišiel k nej.

„Ešte jednu minerálku, prosím,“ vyslovila pomaly, trochu smiešne, ale chcela, aby jej rozumel.

Na tvári sa mu objavil výraz, akoby skrýval úškrn. Tu sa ale Viki otočila naspäť k stolu a pokračovala v rozhovore.

O niekoľko minút sa k nim priblížila znovu tá milá žena. Mysleli si, že ich obíde, pretože v rukách niesla akúsi cudziu objednávku, ale nie. Pohár minerálky spolu so zákuskom položila priamo pred Viki.

„Prepáčte, toto som si ale neobjednala. Bude to omyl.“

„Nie, žiaden omyl.“

Dievčatá si vymenili pohľady.

„Pozdrav od tamtoho stolu,“ odvetila a odstúpila nabok, aby Viki zbadala miesto, kam sa usádzala tá skupina študentov. Celá sčervenela a zahanbene prižmúrila oči. Tvárou k nej sedel chlapec, ktorého považovala za... Objednala si u neho!

Kútik sa mu zdvihol, ako si všimol, že si dievčina uvedomila, v čom bola chyba. Zdvihol svoj pohár a naznačil jej prípitok.

Pri stole na okamih utíchlo pomykovom.

„Viki... To je... on?“ ubezpečovala sa Domča, že správne pochopila, o čo tu ide. „A ty si...“

Prikývla.

Ktorási stlmila výbuch smiechu a Viki zostalo ešte viac zle. Cítila sa neopísateľne trápne. Práve takýmto situáciám sa vraví, že by sa chudák človek v ich stredobode najradšej prepadol pod zem. Okamžite sa napila zo dva hlty bubliniek, aby na mieste neodpadla.

Reč nepostála a pokračovalo sa v klebetení. Viki ale stále myslela inde. Znovu pozrela krížom k tomu druhému stolu. Ten šikmooký chlapec ale akoby zabudol, čo sa len pred niekoľkými minútami odohralo, a viac k nej pohľadom ani len nezablúdil. Keby sa aspoň nejakým zázrakom odpojí od ostatných, šla by sa mu aspoň ospravedlniť. Kým však dievčatá vyplatili svoj účet, nenaskytla sa jej príležitosť.

Hanba a či nie, nemohla odísť len tak.

Zatiaľ, čo sa dievčatá uberali k východu, Viki nesmelo krok za krokom pristupovala k baviacej sa partii. 

Všimol si ju, až keď zastala pri stole a ostatní sa na ňu spýtavo zahľadeli. Prekvapene si ju premeral, až jej napokon pozrel do tváre. Nemihol ani brvou. Ani jemný mimický náznak, že by ju dnes v tejto reštaurácii videl. Tváril sa neutrálne, až to Viki trochu zmiatlo.

Pokojne čakal na to, čo chcela povedať.

Viki si za ten zlomok sekundy, čo k nej upriamil svoju pozornosť, všimla, že je v skutočnosti krajší, než za akých aziatov kedy považovala. Mal hravé, jasné oči uhrančivej farby, malý noštek a celkom pokojný, nebadaný úsmev. Práve začínala vnímať aj jeho vlasy stiahnuté vzadu do uzlu, keď sa jeho pery začali pohybovať.

„Potrebuješ niečo?“

Viki nemo zažmurkala a až nato si uvedomila, čo sa jej spýtal.

„Ja... nie.“

„Dobre," prikývol a nezaujato sa od nej odvrátil.

„Teda,“ vyhŕkla.

Zazrel na ňu, akoby začínal mať dosť jej prítomnosti a zbytočného míňania času.

„Mrzí ma to.“

V ušiach nezaujatých do deju muselo Vikino vyznanie znieť v inom kontexte a medzi zakašlania sa pri stole nahlas smiali. Aj ON sa uškrnul a skloniac hlavu dole sa snažil trochu ovládať. Viki však bolo neodškriepiteľné, že sa smeje rovnako ako zvyšné štyri osoby.

Dostal ju. Chcel si z nej vystreliť na odvetu?

Bolo to nepríjemné. Ocitla sa v koži hlupane. Bola by sa k nim pridala aj ona sama, keby sa smejú na tom nedorozumení, ale teraz bola na smiech iba ona sama. Zahnala rozochvenie v žalúdku a napriek podlamujúcim sa kolenám ich bez ďalšieho slova nechala v ničom nerušenej dobrej nálade.