Už nikdy ticho: kapitola 19

Toľké šťastie, čo ju náhle zalialo, sa nedá opísať žiadnym ľudským jazykom. Bolo to prekvapenie od všetkých ľudí, čo tu spoznala, a s ktorými si sadli. Dotkli sa jej duše.

Stáli pred ňou a s rozžiarenými tvárami jej spievali k narodeninám. Can, Lukas, ktorý priviezol aj jej mamu, i Andreas, tí dvaja sponzorujúci riaditelia, Allison... Dokonca aj Sabína s Alice sa pridali. Otočila sa za seba. Phoebe sa už tiež smiala, hrané prekvapenie zmizlo. Vedela o ich plánoch a Tinu zámerne vytiahla preč. Nechýbali samozrejme ľudia, čo im s týmto všetkým pomáhali. Zhruba dvadsiatka zamestnancov a dvaja kameramani, a... Orestes?

Keď dospievali narodeninovú pieseň, zatlieskali si a utvorili koridor pre osobu, čo niesla kus torty pre Tinu so svetielkom navrchu. Viac však ako sladkému sa potešila tej dievčine.

„Lena!“

„No samozrejme, snáď by som si nechala ujsť takúto parádu?“

Tina sa vyobjímala s každým gratulantom. S Lukasom dvojnásobne rada, pretože vďaka nemu tu mohla byť jej najbližšia osoba v živote, mama.

Posadali si za sviatočne upravený stôl a najatí ľudia z reštaurácie prinášali chody.

„A čo to malo znamenať?“ smiala sa Phoebs. „Dohodli sme sa na nanajvýš trištvrte hodine, čo som ju mala zabávať,“ obhajovala sa pred priateľkou. „Tina, vážne, nehnevaj sa, že som ťa toľko naťahovala. Sama by som ich najradšej odstrelila, keď mi volali, že sa im zrútila polovica torty.“

Tina si zakryla ústa, aby sa nerozchechtala. Ostatní, do plánu zasvätení ľudia pri stole, však svoj smiech nebrzdili.

„Nemysli si, že sme boli takí žgrloši, a že to, čo si z nej dostala, bol náš zámer.“

Atmosféra bola úžasná a Tine navždy utkvela v pamäti. Ľudia, obrazy a spomienky, ktoré nikdy nezblednú.

Andreas sa naklonil k Tininej mame a volal ju od spoločnosti. Dievčina obišla stôl a dobehla ich. Šli len k lavičkám pri bazéne.

„Deje sa niečo?“

„Nič Tina, pokojne choď, potrebujem sa len porozprávať s tvojou mamou.“

„Nevie nemecky,“ začala, len aby sa dozvedela, čo jej chce povedať. „Môžem prekladať,“ ponúkla sa.

„To nie je potrebné, myslel som aj na to, a preto tu mám tlmočníčku.“

Za Andreasom skutočne stála ešte jedna žena.

Nezostávalo jej iné, len sa teda otočiť a nechať ich samých.

Namierila si to priamo k Lukasovi, aby sa mu zdôverila so svojimi obavami. „Čo jej asi hovorí, keď tam nemôžem byť tiež?“

„Čoho sa bojíš?“

Z pohľadu vyčítal to slovo.

„Bozk?“

„Nič iné ma nenapadá.“

„Nerob si z toho hlavu, bude to dobré, Maličká“ usmial sa a pobozkal ju na čelo. „Myslím, že je čas otvoriť si darčeky.“

„Darčeky?“

 

„Tinočka, poď sem, prosím ťa.“

Poslednú podlhovastú škatuľku zabalenú v baliacom papieri odložila ako zhypnotizovaná. Bol to dar od Lukasa. Nechávala si ho zámerne na koniec, ale teraz verila, že on pochopí, že ešte chvíľku bude musieť počkať. Keď ju Andreas a jej mama samí volali za nimi, asi to bude niečo dôležité, čo jej chceli oznámiť.

Sadla si k mame, a tým zvedavým očakávaním na povrchu ututlávala to bojazlivé.

„Rozmýšľal som nad tým, čo si mi hovorila. Prečo si si nebola istá, že chceš pokračovať...“

Prekladateľka jej šepkala do ucha, ale Tina ju s poďakovaním poslala preč. Keď jedným uchom počúvala nemeckú a druhým anglickú verziu, nevedela zo žiadnej absolútne nič.

„... A keďže sa náš konkurz pomaly končí, je načase dohodnúť sa o možnom kompromise. Pre každý prípad. Ak by si to miesto získala, tvoja mama súhlasila, že ho v skupine budeš môcť zaujať...“

Tisícky hormónov šťastia Tinu podnietili hodiť sa mamke okolo krku.

„... s tým, že neprerušíš školu. Informoval som sa o možnostiach tvojej strednej školy. Nastúpila by si do berlínskej triedy v rámci ročného výmenného programu, teda po dobu tvojho tretieho ročníka...“

Tine sa zastavoval dych. Otázky bez odpovedí, ktoré ju sprevádzali od prvého dňa tohto šialenstva prestávali byť záhadou. Riešenie prišlo postupom času samo. Nenápadne, no o to väčší vzruch so sebou nieslo.

„... Narozdiel od Sabíny ešte nie si plnoletá. Preto by sa tvoja mama mohla presťahovať s tebou. U Phoebe som riešil podobný problém, avšak ako sama vidíš, u nej to nakoniec skončilo inak. To je všetko, čo som chcel,“ postavil sa a nechával ich samé. Určite sa mali o čom zhovárať.

„Stále sa ale pohybujeme v rovine hypotéz,“ naposledy sa obrátil na Tinu. „Len ťa chcem upozorniť, že tvoja budúcnosť bude závisieť od toho, čo bude zajtra.“

Zatiaľ, čo Tina z celého srdca ďakovala mame a sľubovala, že ju nesklame, otec prišiel za synom. Skutočnosť, že má to dievča päťdesiatpercentnú šancu na úspech, nútila Andreasa pripomenúť Lukasovi ich dohodu. Uzavreli ju vtedy, keď Lukas zaujal miesto po otcovom boku ako jeho pomocník, vtedy si neuvedomil, že mu raz Tina nebude ľahostajná.

Nemusel vysloviť ani slovo na to, aby synovi došlo, o čo mu ide. Najskôr ticho spolu hľadeli na šťastnú Tinu s mamou v diaľke. No potom predsa.

„Lukas, nezabúdaj.“

„Nezabúdam. Nehovor mi to.“

„Ale ja musím. Robíš si priveľké nádeje a dievčaťu zbytočne motáš hlavu.“

„Nepovedal by si to tak či tak, aj keby sa nedostala do poslednej dvojky?“

„Ale ona sa dostala. Vtedy som ti nechal voľné ruky, dokonca som nechal zmazať ten tvoj ranný pokus. Teraz sa však situácia zmenila. Nenechám ťa zničiť moju ďalšiu skupinu. Bol si k nej vôbec úprimný a vie, prečo som proti? Pochybujem, to by ťa opustila aj sama.“

Lukas zhlboka dýchal, nemal v pláne zničiť Tininu oslavu. Zvieral stoličku vedľa seba. Ktovie, prečo ho prezradili zatínajúce zuby.

„Zbytočne sa namáhaš,“ odsekol Andreas nezaujate. „To nie len ja. Skupina bude mať v zmluve, že na zabezpečenie obratu vkladu investorov, rok nebudú môcť mať žiaden vzťah. Ako ťa poznám, dovtedy na ňu zabudneš.“

Tinin hlas sa približoval. Vracali sa na večierok.

„Ak zajtra vyhrá, ty sa jej vzdáš,“ ukončil a bez akéhokoľvek náznaku na tvári sa míňal s nič netušiacim dievčaťom.

Vzala si ten posledný balíček.

Pod papierom bol nejaký tvrdý tmavý obal. A v ňom?

„Lukas, toto nemôžem prijať. Je to príliš drahý darček od teba.“

„Ale áno, môžeš.“

Vzal tú retiazku, čo sa leskla v nútri škatuľky a pripol jej ju na krk.

„Nech sa stane čokoľvek, chcem, aby ti ma pripomínala.“

Vtedy nej ani náhodou neskrslo v mysli, v akom význame to hovoril. Bola šťastná ako nikdy doteraz. Keď zaspávala, posledná myšlienka patrila jemu.

 

Vstala načas. Phoebs ju prebrala hneď, ako sa sama prebudila na budík. 

Pätica dievčat sa bez vyslovených pravidiel v kúpeľni vystriedala. Obliekli si pohodlné oblečenie, iba si prečesali vlasy. Ani sa nemaľovali, počítali s tým, že by ich aj tak odmaľovali, keď im budú robiť vhodné líčenie.

Vedenie zmenilo dopravu. Dole ich čakalo už len jediné auto. Všetky nasadli do minibusu so zaťahovacími dverami.

Can sa zrejme osvedčil, pretože znovu dostal lukratívnu časť kameramanského remesla, keď cestoval s nimi a s Jeffom, ktorý sa stal ich hlavným ochrankárom. 

V kufri ich čakali rýchle raňajky, ktoré zjedli cestou.

Ak sa nemýlila, Andreas to chce dneškom ukončiť a vybrať si štvrtú členku. Sabína si to určite tiež uvedomila, pretože bola výnimočne mĺkva. To sa dosiaľ nikdy nestalo. 

Tina tiež veľa nehovorila. Skôr si užívala tieto posledné chvíle. Vnútro nevedelo, či sa má smiať, alebo plakať. Tušila, že sa niečo práve končí. Situácia sa zmenila o stoosemdesiat stupňov. Okolnosti ešte síce nepoznali, no nemusela sa zaoberať opačným názorom rodiny, svojou nerozhodnosťou, nezodpovedanými otázkami, podivnými vzťahmi s ostatnými dievčatami, či ohrozujúcim vysielaním v televízii. Dnes to stálo iba na nej, jej schopnostiach a tým, čo predvedie. 

 

Vystúpili na námestí.

Ohromilo ich pripravené javisko s obrovskými pútačmi s logom: "Jeden obyčajný život, jeden nenápadný talent, jedna obrovská šanca." Pod tým stálo, že dnes o šestnástej sa každý divák stane svedkom výberu poslednej členky do súčasnej skupiny od Andreasa medzinárodnej formy. Andreasovo meno bolo zrejme zárukou úspechu napriek všetkým škandálom i dlhej odmlke z jeho strany.

"O štvrtej? Čo tu budeme dovtedy robiť?" zalomila Tina rukami.

"Veľmi dobrá otázka," ozvalo sa spoza nej.

Andreas.

"Pôjde o to, aby sa na vás prišlo pozrieť čo najviac ľudí. Pri troche šťastia a presvedčivom výkone si získate prvých fanúšikov, o tých najdôležitejších ľudí každej skupiny, krvou v ich žilách."

Dokázal hovoriť v metaforách v hovorovej reči. Obdivovala to na ňom, tiež by chcela využívať takýto slovník v bežných situáciách... Až na to, že na dnešku nebude pre žiadnu z nich nič bežné.

"Preto samé priložíte ruku k dielu," každej podal asi desaťcentimetrovú kôpku prospektov.

Tina si jeden hneď vložila do tašky, čo mala so sebou. Chcela si ho uchovať na pamiatku. S Phoebs sa od ostatných odpojili a začali oslovovať ľudí. Po niekoľkých minútach ich našla Allison. Niečo s ňou bolo. Obe to okamžite postrehli.

"Pýtala som sa Andreasa, či má nejaký svoj tip na víťazku konkurzu."

"A?" predbehla Phoebs Tinu.

"Nevie sa medzi Tinou a Sabínou rozhodnúť. Vraj by ich mal v skupine rád obe a ak na neho zapôsobia rovnako, tak nemôže vylúčiť ani to, že obe budú v skupine."

"To by bolo úplne..." Tina pochopila len jednu stránku z toho, čo Allison vystrašilo.

"Nie nebolo," zahriakla ju. "Počet štyri by sa nemenil."

Stíchli.

"Vyhodil by jednu z nás," skonštatovalo ryšavé dievča a aj v takom teple, aké bolo vonku, im prebehol mráz po chrbte.

"Vy ste ešte nepodpísali zmluvy?"

Len pokrútili hlavami.

Tina za takúto cenu vyhrať nechcela.

 

Ľudia reagovali na dievčatá rôzne. Niektorí so záujmom, iní si papier od nich vzali iba preto, aby ho vyhodili do najbližšieho smetiaku. 

Pred obedom s nimi Can natočil pár minút do toho videa. 

Hneď boli všetci pred kamerou zaujatí a dievčatá si mohli len pohmkávať. 

Na obed im nezostal ani jediný kus papieru. Sadli si do reštaurácie a trávili spolu možno posledný deň.

Práve sa bavili o tom, ako Andreasov výrok zapôsobil na Alice. Rovnako ako Allison to počula aj ona.

Podľa dievčininých slov ju to vzalo. Nebolo na tom nič podivuhodné po tom, ako sa jej Andreas už raz vyhrážal, že ju nahradí pri akomkoľvek prešľape. Tina ale neverila, že rovnako ako o nej nemôže premýšľať o ktorejkoľvek z nich.

Can vravel, že odvtedy nemá žiadne jej nahrávky, pretože so Sabínou ju nenašiel.

Začínali mať o ňu strach, ktorý sa ešte prehĺbil, keď Sabínu stretli a o Alice nemala ani tušenia. Pokojne sa prišla naobedovať.

V dievčatách skrsla menšia panika. Celé doobedie o nej nemali žiadnu správu. Čo si tá mohla vo svojej hlavičke domyslieť?

Tina vyhľadala Lukasove číslo v adresáre na mobile.

"Ahoj, kde si? Neruším?"

"Nie, ty nerušíš nikdy. Čo sa deje?"

"Alice sa asi stratila. Odvtedy, čo manažér povedal, že ani miestá členiek nie sú isté, o Alice sa nič nevie. Možno o nič nejde, ale máme o ňu strach. Musíme ju nájsť."

"Zostaňte, kde ste. Prídem za vami, pomôžem vám prehľadať mesto."

Kým Lukas prišiel na dohodnuté miesto. Ostatní ľudia sa zatiaľ rozdelili do vzdialenejších častí mesta. Allison a Can šli spolu, Phoebs vzala so sebou Sabínu, ktorá napokon tiež precitla. Nikto nešiel sám, pričom v každej dvojici bol aspoň jeden človek, ktorý sa v meste vyznal, aby sa zbytočne nezatúlali ďalší.

Na Lukasa a Tinu zostalo, aby prehľadali okolie.

Prešli spolu každú uličku, vošli do každého obchodu, pýtali sa okoloidúcich. Nič. Anilen ju nevideli.

 

Canovi sa deň rozjasnil. S Allison našiel spoločnú reč a po tom čase, keď mu každé dievča, ktoré stretol, pripomílalo Tinu, sa jeho myseľ konečne uvoľnila. Chvíľami mal problém sústrediť sa na ich cieľ - nájsť Alice. Zo zasneného sledovania Allison ho prebral hovor od Lukasa.

"Takže je už všetko v poriadku?"

 

"Áno Phoebs, našli sme ju a je v poriadku. Bola  na moste smerom ku stĺpu... Hej,... A čo so Sabínou?"

Tina sa na Phoebe zasmiala. Hovorila síce jedno, no Tina rozoznala ten podtón. Akoby ju živo videla. "Tak dobre, stretneme sa tu, aby ťa naozaj neumučila."

Vrátila sa k Alice. Sedela na obrubníku chodníka a utierala si tvár. Zdala sa Tine náhle taká zúbožená... Vôbec by nepovedala, že je to tá istá osoba.

Neskúšala viac na ňu nemčinu.

Lukas dohovoril s Canom a tiež sa k nim pridal.

"Chcela som dokázať, že na niečo mám. Že prvý raz niečo dotiahnem dokonca, že nie som úplne neschopná. Dúfala som, že aj mne sa môže splniť sen."

Znovu sa uplatnilo pravidlo, že človek nedokáže nosiť tvrdú masku navždy. A Alice je možno ešte oveľa zraniteľnejšia.

Tina nechala dievčinu vyplakať sa jej na pleci.

Konečne od nej zistila pravdu. Aspoň jej časť.

Alice žila v chudobnej štvrti New Yorku, kde si našla pouličnú partiu. Jediné, čo vedeli, bol tanec. Zvyšok toho, čo robili, nestálo za veľa. Skôr ničili samí seba. Rodičia pri nej viac nezmohli. Avšak na jej dvadsiate prvé narodeniny, keď sa dopočula o tom, že sa chystá konkurz na nejakú dievčenskú skupinu, jej napadlo, že by mohla všetkým dokázať, že aj dievča ako ona má svetu čo ukázať a všetkým dokáže, že vie viac, než len chodiť z jednej párty na druhú po celé noci a zabíjať čas vonku na ulici namiesto toho, aby si dokončila konečne maturitu.

 

"Nie, Lukas," smiala sa Tina a zakrývala dlaňou objektív.

Napriek tomu, že nebola namalovaná ako na mólo a ešte sa nestala objektom kaderníka ani kostyméra, stále to bola Tina so svojou osobitou krásou, tá ktorú Lukas nechcel opustiť.

Po tom, čo prišla Phoebs so Sabínou, Lukas si Tinu ukradol pre seba.

Mali poslednú hodinu do začiatku príprav.

Chcel jej povedať pravdu. O sebe a o Andreasovi. O tom, čo sa stane, ak vyhrá.

Nedokázal to však spraviť. Príliš sa bál, že ju stratí. Takto mal aspoň nádej, že sa tak nestane, i keď si rovnako prial vidieť ju šťastnú, keď sa jej sen stane realitou. Bude to však naozaj to, čo chce najviac?

Prešli sa spolu na most, potom zašli do parku. Bolo im spolu dobre. Strávili veľa krásnych spoločných chvíľ držiac sa za ruky.

Boli ako skutočný, po uši zamilovaný párik, ktorý vidí svet cez ružové okuliare. Všetky, aj tie najbežnejšie veci, im prišli také jedinečné a bláznivé.

Otočili oproti sebe foťák a spravili si aj spoločnú fotku.

Tina sa milo usmievala, zatiaľ, čo Lukas robil grimasy. To bola prvá.

Na druhej nafukoval líca a Tina sa na ňom smiala a ukazovala na neho.

Tretia zachytávala ich prvú pusu. Nebol to bozk na dlhé trate, ale predsalen bola skutočná. Lukas začal a Tina mu ju konečne opätovala. 

 

Príprava.

Mejkap, šaty, vlasy, zvuková skúška. Tento raz mali iba mikrofóniky pripojené o ucho s odposluchom. Začiatok bol na spadnutie.

Allison po príchode celá žiarila. Can takisto. Tina k tomu nepotrebovala návod. Priala im.

Lukas sa s ňou zatiaľ rozlúčil, vraj privezie jej mamu, a potom bude musieť ešte niečo zariadiť, ale sľúbil, že kým sa to celé začne, bude späť.

Na počudovanie, sa ľudia všetkých vekových kategórií začínali zvedavo zbierať pod pódiom.

Tina už bola hotová a zo zákulisia nakúkala dopredu.

Celá sa chvela od napätia.

Andreas vystúpil a všetkých privítal. Začínalo sa to.

Uviedol Sabínu, ktorá následne odspievala svoju sólovú pieseň. Celá pozornosť patrila jej. Dokázala si ich získať, na čo jej odpovedali hlasným tlieskaním do rytmu.

Na plátno premietali rôzne zábery Sabíny na vytvorenie zaujímavého pozadia.

Bola úžasná, pre pódium ako stvorená. Tina k nej iba neisto vzhliadala, akoby po tom, čo jej miesto sama zaujme, ju mali vypískať a žiadať si späť Sabínu. Prípadne do Tiny hádzať aj nejakú tú zeleninu.

Po posledných tónoch zostala stáť tam, kde bola, na čo okamžite pustili ďalšiu melódiu. Prišli k nej aj Allison, Alice a Phoebe a predviedli spoločnú pieseň ako skupina. Aj keď v piesni Alice nemala poprednú úlohu, pri choreografii vystúpila dopredu snažiac sa snáď ako nikdy doteraz.

 

"Druhá kandidátka, čerstvo sedemnásť ročná Slovenka. Už na letisku sme jej priezvisko doplietli," odpoveďou bol tichý smiech zdola, "preto si to zjednodušme. Privítajte Tinu Green!"

Tinu to oslovenie zaskočilo, no nie natoľko, aby nevedela, že má vyjsť hore.

Nahodila úsmev a zamávala.

Prešla do stredu na značku. Medzi tými ľuďmi uvidela svoju mamu, sestru a starú mamu. Nie len v prenesenom význame, ale aj fyzicky jej držali palce. Nepochybovala o tom, kto v tom má prsty. Bola najšťastnejšia na celom svete, že tam boli, no zároveň aj najvystresovanejšia.

Zhlboka dýchala, no dávala si pozor, aby príliš nefučala a nebolo to počuť v reproduktoroch. To by nebol ten najlepší úvod.

Pieseň šla podľa plánu a Tina začula odozvu z hľadiska. Svojím potleskom odbúravali všetok strach a neistotu, až pódium patrilo iba jej. Zrazu sa skutočne cítila ako Tina Green. Ona je Tina Green!

Znova tesne pred vyvrcholením piesne použila ten trik s pohľadom, na čo sa oval jasot. Hudba vygradovala, blížil sa koniec piesne.

 

Lukas ju sledoval zozadu. Prial jej všetko šťastie sveta a mal radosť z toho, ako si to počas svojej chvíľky slávy užíva. Videl, ako sa snažila a dennodenne do toho vkladala svoje úsilie, len aby sa o kúsok zlepšila. Dnes tam videl skutočne dobrú speváčku hodnú pódia, ktorá si zaslúžila šancu. On jej na ceste ku sláve nechcel stáť. Ale zároveň sa o ňu bál. Bál sa, že život sledovaný tisíckami očí nie je presne to, čo si Tina predstavuje.

Začul jej zúfalý hlas, ako sa zlomil v polovici, a potom už len predĺženú slabiku strácajúcu sa v potlesku.

Diváci si vyžiadali dvojminútovú prestávku na svoje ovácie. Počas jej spevu sa tlieskajúci hlúčik pod pódiom zmenil na veľmi vďačný dav. Naozaj sa im páčila, čo Sabíne naháňalo hrôzu. Bezmocne sa prizerala, ako sa im klania a úsmevom ďakuje. Nikdy v Tine nečakala súperku takejto kategórie. Mali vyrovnané skóre, a to ju čakala ešte spoločná pieseň.

Reakcia na prvú, smutnú, pieseň jej dodala neskutočne veľa energie, takže sa pri druhej vybláznila. Táto totiž nebola o zlomenej láske, ale o hudbe a tanci. O živote mladých ľudí, v ktorých pumpuje rytmus. Mali síce náročnejšiu choreografiu, ale keď mali rozdelený text, dalo sa to zvládnuť. Spolu totiž tvorili niečo, čo chcel Andreas dosiahnuť. Nebola to Tina a dievčatá, bola to skupina. Jeden celok, ktorý pracoval spoločne. Toto bolo to, o čo tu celý čas šlo. 

 

Andreas k nim vyšiel z jednej strany, Sabína z druhej. Manažér so spokojným výrazom pokojne pokyvkoval hlavou a bolo na ňom vidno, ako ešte nad niečím premýšľal. 

"Ako som bol svedkom, obe dievčatá sa na toto pódium dostali právom. Bodaj by mali vždy také skvelé publikum ako ste vy!"

Ďalší potlesk.

"Preto si zaslúžite byť pri tom, ako sa sen jednej z nich stane jej životom. Páve teraz, na tomto mieste."

Mladí aj starí sa začali prekrikovať. Každý chcel dať čo najhlasnejšie najavo svoj názor.

Tina so Sabínou prišli k sebe s pohľadmi ako pred porážkou. Počuli skandovať meno tej druhej.

Naťahovanie atmosféry ani jednej z nich nerobilo dobre. Zaujímal ich iba výsledok. Nepočúvali ho. Hľadeli jedna na druhú, držiac sa za ruky. Tina nevedela, ako sa tvária jej blízki, ako sa tvária dievčatá, nevidela, ako tŕpne Lukas. Nebola schopná čokoľvek vnímať, akoby stála vo vzduchoprázdne, kým to Andreas nevyslovil.

"... Predstavujem vám skupinu B.REAth. Phoebe, Alice, Allison," spravil krátku pauzu a hlasno vyslovil ukazujúc na dievča: "Tina!"

Tina začula ešte len prvú slabiku svojho mena, vedela, čo to znamená, no zrejme to vyzeralo úplne inak, pretože nereagovala. Mozog začal pracovať na plné obrátky, až keď ju Sabína objala.

Zakryla si ústa dlaňou a vyhŕkli jej slzy.

Ona to zvládla. Má to! 

Keď Sabína cúvla do úzadia, Tina sa objala s Phoebe a úplne sa rozplakala. Pridali sa k nim aj Alice s Allison a Tina sa cez slzy zasmiala.

Tlieskali, všetci tlieskali. Mama plakala s dcérou ako jedna. Všetko prežívali spolu ako jedna. Silné to puto...

B.REAth, to sú ony.

 

Nádeje padli. Tina sa stala najlepšou a Lukas?

Sám sa musel popasovať so svojím smútkom a jeho prejavmi.

Videl ju, ako prešla dopredu a znovu začala spievať ako poďakovanie. So slzami. Nebolo to možno tak dokonalé, no o to viac emocionálne. 

Napodiv to ale nebola pieseň od B.REAth.

„Verím, že to dokážem, verím, že budem, že budem spievať, tancovať, že moje sny sú skutočné. Verím sebe. Verím Jemu.“

Potom k sebe zavolala aj priateľky a spievali spolu.

Pohupovali sa zo strany na stranu, slnko svietilo, svet sa točil ako každý deň. Nebol však taký obyčajný. A rozhodne to nebol koniec, ale obrovský začiatok.