Už nikdy ticho 2: kapitola 1

„Nie je možné tmu zo srdca vyhnať. A pritom stačí otvoriť okno a nechať svetlo vojsť.“

        Autor neznámy

„Ľudia neplačú preto, že sú slabí. Plačú, pretože boli pridlho silní.“

Miss A Jia

"Milý denníček. Ty jediný si svedkom mojich "malých" životných rozhodnutí. Si mojím spovedníkom a dôverníkom. 

Ak som si myslela, že môj život nabral od Berlínu šialené obrátky, tak to nebola celkom pravda. Nie iba šialené, ale aj úžasné a jedinečné. Súčasnosť, krásne spomienky, ale aj nádejná vyhliadka do budúcnosti v role speváčky a všetko okolo toho postavené na hlavu, by som nemenila za nič na svete. Ani pre tie nepríjemné chvíle nie...

Rozdielna národnosť nehrá žiadnu rolu. Vďaka konkurzu do skupiny som stretla dievčatá z B.REAth. Američanky. Sú mi nečakane blízke... Možno pre to, že sú tak šialené ako ja. Pheobs, moja spriaznená dušička, ktorá ma často krát držala nad hladinou. Allison. Alice. Všetky ich mám rada.

Ďalej sú tu ľudia, ktorí mi navždy utkvejú v pamäti. Lena (odsťahovala sa naspäť do Grécka, kde budú mať s Orestom na konci prázdnin bezpochýb krásnu grécku svadbu), Can (Allison sa preriekla, že spolu začali chodiť, tak sa teším, prajem im to), ktorý sa stal vedúcim kameramanom. Jeff, teraz už náš hlavný osobný strážca a šofér Gas...

Ostatné dievčatá z konkurzu sa po svojom neúspechu zbalili a odišli. Viac o nich neviem, čo ma trochu mrzí, pretože som s niektorými strávila dosť času, ale čo už. Zrejme nedokážu prehryznúť, že som im to miesto "vyfúkla". Spočiatku som vôbec netušila, že po tejto práci tak túžim. Mne asi až problémy otvárajú oči. Doterz tomu dokážem len ťažko uveriť.

A spoznala som Lukasa, napohľad nepriateľa, z ktorého sa vykľul najlepší priateľ a moja láska, ktorú nedokážem a nechcem vypustiť z mysle, srdca ani z duše. Neviem si predstaviť seba bez neho. Je to, akoby som ho poznala večnosť. Sme v kontakte dňom i nocou. Nikdy som nebola taká vďačná za internet, keďže Berlín nie je za rohom. 

O L.G.-ím už viem všetko. Celú pravdu o záhadnom Andreasovom synovi, ktorého som ešte nemala tú česť (?) stretnúť. Lukas mi však o ňom dlho hovoril a dokonca mi poslal jednu jeho fotku. Veril by si, že Lukas, L.G. a Can kedysi spolu tvorili slávnu trojku? Lukasa a Cana som na nej takmer ani nespoznala, a to je len štyri roky stará! Vyzerali úplne inak. Tak trošku temnejšie, než teraz. Ak by som ich stretla v noci na ulici, možno by som sa ich poriadne bála. Lukas na nej pôsobil veľmi smutno a zničene. Nepovedala by som, že je to tá istá osoba. Tretia osoba je predpokladám ten L.G. Úprimne, neviem, čo si mám o tom chlapcovi myslieť. Dopočula som sa o jeho "užívaní si mladosti" a o tom, čo mal s hlavnou speváčkou zo skupiny, ktorá sa jeho zásluhou stala minulosťou. Urobil veľa chýb, to je pravda, ale Lukas je presvedčený o tom, že dnes je úplne iný. Tak ak aj nie L.G.-mu, Lukasovi dôverujem.

Čo ti však musím napísať, je o akomsi zlom tušení. Niečo sa deje a ja neviem čo. Možno si len hlúpo niečo domýšľam, alebo začínam nezmyselne žiarliť, ale čosi sa zmenilo. Začalo sa to už na tom námestí po vyhlásení toho, že som získala miesto speváčky. Lúčil sa tam so mnou vtedy, akoby to malo byť naposledy. A posledné dni, čím viac sa blíži naše ďalšie stretnutie, mi píše čím ďalej tým zriedkavejšie. Často si nachádza výhovorky, prečo musí odísť, a potom odpíše až neviem kedy. To by bolo ešte v poriadku, veď každý z nás môže mať občas nabitý program. Občas mám pocit, že sa rozprávam sama so sebou. Hovorí mi o sebe čoraz menej, iba úsečne. Niekoľko krát som si prečítala svoje maily, či som mu nemohla napísať niečo, za čo by sa na mňa hneval, ale nič som nenašla. Neviem si to vysvetliť... Chýba mi.

Mám tak zvláštny pocit zo zajtrajšku. Niečo sa končí a niečo začína.

Dnes bol posledný školský deň, odovzdávanie vysvedčení a moja rozlúčka s priateľkami. Nie, že by sa mi mejkap, (na ktorom som si dala tak záležať), nerozlial... Budú mi chýbať.

Som rozpoltená. Nehcem meniť to, čo už mám, som šťastná, že som mohla byť tu a teraz z týmito ľuďmi, no nechcem prísť o šancu žiť spevom. Už to nie je len bublina, je to na dosah, stačí sa načiahnúť, prípadne podpísať zmluvu. 

Už zajtra ráno nám to letí. Priamo do Berlínu za naším manažérom Andreasom podpísať všetky potrebné dokumenty na prvý rok. Musím uznať, že zatiaľ som nemala príležitosť presvedčiť sa, že by patril k vypočítavej skupine ľudí. Ako manažér nám zatiaľ plne - v rámci možností - vychádza v ústrety.

Nechcem opustiť svoju rodinu a už vôbec nie odtrhnúť mamku od Nat na tak dlho... Dúfam, že sa to nejak utrasie, no vôbec nemám predstavu ako. Nat sa už zmierila s tým, že to zatiaľ vyzerá tak, že najbližší rok strávi so starými rodičmi, keďže maminka pôjde so mnou. Cítim sa tak previnilo. A mám na to aj ďalší dôvod. Ako pred pár minútami odchádzala spať, povedala mi niečo, nad čím som sa zatiaľ nepozastavovala: "Tebe sa plní môj sen..."

Sú dve minúty po polnoci.

Pochybujem, že dnes len tak zaspím..."

Kufre sú už zbalené. Vzali si so sebou takmer celý šatník, keďže sa sťahovali na neurčito dlho. Napriek tomu, že si každá nabalila dva kufre plné všakovakých tričiek, šiat, či topánok – Tina si uložila pár svojich vecí aj do maminej batožiny, teda sa pomer posúval na jeden ku trom - opúšťali oveľa viac. Tak ťažko sa pozeralo na to, keď sa jej sestra a mama lúčili.

Nevedela si vysvetliť, ako je to možné, no sama necítila vôbec nič.

Stará mama plakala, keď ich taxík odvážal. Zbytočne ich na poslednú chvíľu neprestajne odhovárala, aby si to ešte rozmysleli. Prosbami aj vyhrážkami. 

Síce s pokrčeným úsmevom a mama s očami plnými sĺz, naposledy im zamávali cez okienko, kým sa nestratili v spleti ciest vnárajúcich sa hlbšie do mesta.

Tina si z minúty na minútu, čím ďalej boli od známych miest, začínala uvedomovať, že naozaj odišli, že to nie je len fantázia, z ktorej sa preberie a znova bude pokračovať tam, kde kedysi začínala snívať. Vznášajúc sa nad mrakmi sledovala, ako sa jej domov stráca rovnako ako necitlivosť. 

Obe, utápajúc sa v návale smútku, bojovali s vlastnými démonmi samé. Ich komunikácia stroskotala počas letu na plnej čiare. 

 

Konečne známa tvár medzi toľkými neznámymi, čo sa v zhone haly mihali ako tisícky rýb v oceáne. Akoby iba ony narúšali tú podivnú harmóniu zmätku. No a Jeff, čo tam medzi nimi stál ako skala so stále rovnako kamenným povrchom. Nenápadne ako päsť na oku pôsobil však oveľa prívetivejšie, než ostatní.

V hĺbke duše túžila, aby ju sem prišiel vyzdvihnúť Lukas.

Nemohla sa dočkať ich opätovného stretnutia. Potrebovala mu toho toľko povedať, no nazdávala sa aj, že by jej stačila jeho čistá prítomnosť a veci by znova začali ísť správnym smerom.

Nebol tu však. Napriek tomu, že vedela, že dnes doobeda mal byť mimo mesta, dúfala, že ju predsa prekvapí.

Ochrankár ich pozdravil a rovnako ako vždy im vzal tašky. Žiaden iný medziľudský vzťah, či akákoľvek, hoc len zdvorilostná, konverzácia z jeho strany ešte nemala príležitosť byť uskutočnenou.

V rovnakom tichu sa vyhli niekoľkým novinárom, čo číhali pri hlavnom východe. Pri služobnom ich už čakal ich odvoz.

Nasadli, Jeff hodil všetku batožinu do kufru a skôr, ako za sebou stihol zabuchnúť dvere, unikli pred približujúcimi sa hlasmi.

Tina nakukla dopredu.

Sedel to Lukas za volantom? Je to možné? Než ho však oslovila, v zrkadielku uvidela pohľad sledujúci pasažierov. 

Nepatril tomu človeku, čo si myslela.

"Deje sa niečo, slečna?" spýtal sa jej Gas.

Pokrútila hlavou a znova sa oprela dozadu. 

Začínala mať podozrenie, že za chvíľu nerozozná ani to, kedy ho vidí naozaj a kedy sa jej to iba zdá. Obávala sa, že sa stane, že jazyk predbehne úvahu a niekoho osloví Lukasovým menom.

Konečne tú "pracovnú" mlčanlivosť prekonala mama. Odľahlo jej, keď si mohla zložiť hlavu na jej plece s tým nenahraditeľným pocitom istoty.

 

Za bránou ich nového domovu zbadala Phoebs sedieť pri fontáne na lavičke, ako čosi čítala. 

Rozbehla sa jej v ústrety, keďže si ju Phoebs takisto všimla.

Objali sa a hodnú chvíľu hovoriac jedna cez druhú sa pohupovali zo strany na stranu. Potom sa na seba pozreli, usmiali sa a znova so smiechom objali a zopakovali predchádzajúci scenár. Baby bláznivé.

Phoebs sa pozdravila aj Tininej mamine, ktorá ju už dobre poznala a brala ako tunajšiu dcérinu najbližšiu priateľku. 

Chvíľu im prekladala, kým sa jej mame nedostala do rúk Phoebina kniha, čo čítala - nemecká gramatika. Sadnúc si na lavičku si ju začala listovať, zatiaľ, čo ju vynechali z ich rozhovoru.  Nič sa nezmenilo na skutočnosti, že nemčina bola ich spojovacím lankom rovnako ako to, že mama nerozumela.

"Čo ty a Lukas? Ako pokračujete?"

"Myslím, že celkom dobre. Rozumieme si. Lukas je skvelý človek," usmiala sa so štiphou hanblivosti a líca jej pokryl rumenec.

"Veď ty si z neho úplne preč!"

Nemala na to, čo povedať. Bola to pravda. "Neviem sa dočkať, keď sa znova stretneme," priznala.

"Čo nie je, môže byť," žmurkla na ňu a rozlúčila sa s pani "Greenovou". Jej oficiálnou úlohou bolo totiž Tinu odviesť do hlavnej budovy, kde ich čakal Andreas so zmluvami na podpis. 

Držiac sa za ruky prebehli cez práve zavlažovaný trávnik krížom do stredu areálu.

 

Vnútri to už vyzeralo inak, ako keď tu bola naposledy.

Všetko lesklé bolo dokonale vyleštené, čiže žiarila celá miestnosť, vrátane toho obrovského honosného lustru. Za pultom už stála recepčná prepájajúca hovor do príslušného apartmánu. Keď prechádzali okolo nej k výťahu, kývla im na pozdrav, aj to bola súčasť jej práce, za ktorú bola platená.

Privolali si výťah, ale nikto ním akurát cestoval. Sledovali, ako sa postupne osvetľujú čísla nad dverami označujúcimi poschodia. Šesť, päť, štyri, tri...

Tina neprítomne pozorovala, ako sa dvere, na ktorých sa odrážala jej vlastná tvár, roztvorili a odhalili prekvapenie.

Už zase sa jej zdalo, že vidí Lukasa ako zamyslene hľadí kamsi pred seba do zeme. Namiesto toho, aby sa spamätala, zdvihol k nej prekvapený pohľad.

"Ahoj, Lukas," kývla mu Phoebs vstúpiac dnu.

Tina zostala ako kus sochy stáť na mieste. Tak trošku nabral sivú farbu, akoby mal zamdlieť.

"Ahoj," dostala zo seba polohlasne. Mal byť preč.

"Tina, poď," potiahla ju Phoebs a tvárila sa, že si nevšimla, ako zo seba nemôžu spustiť oči, keď sa míňali.

Otočila sa tvárou k zužujúcej sa škáre, za ktorou sa jej Lukas strácal stále k nej otáčajúc hlavou, keď dvere zmenili smer pohybu a znova sa roztvorili.

Rukou zastavil jedno krídlo.

Phoebs prižmúrila oči, a potom sa potmehúdsky pousmiala. "Jasné, chápem, vidíme sa hore."

 

Phoebs už stúpala hore, keď sa Lukas na Tinu hodil ako ešte nikdy, nedokážuc sa od nej odpútať. Zvieral jej útle plecia a driek v náručí tak pevne, akoby zabudol, že ju svojou silou dokáže aj rozpučiť. Jej to však bolo jedno. Skrývala sa v ňom s hlavou zloženou na pohodlnom, bezpečnom miestečku medzi jeho ramenom, krkom a kľúčnou kosťou.

Trošičku povolil. Možno si uvedomil, že sa mu nechystá nikam utiecť, a nežne ju hladiac pobozkal ju na čelo.

"Už som si myslela, že sa obídeme."

"To by som nedokázal." 

Nevšímal si, ako recepčná odvrátila pohľad a po tom, ako jej ovoňal vlasy, pobozkal ju na krku. "Tina," šepol a znova si ju k sebe pritisol.

"Aj ty si mi chýbal," venovala mu ten najkrajší úsmev, aký dokázala vyčarovať. "Nemal si dnes vybavovať tú brigádu, čo si mi spomínal?"

"Áno, mal," prešiel si po krku, akoby ho bolela šija. "Pôjdem tam o," pozrel na hodinky, "desať minút," a zavolal pre nich výťah. Takže ho otočila z cesty. Zjavne mu to ale vôbec neprekážalo. Aspoň sa tak kvôli nej tváril.

"Budeš to popri tejto práci stíhať?"

"Vezme mi to z môjho voľného času a pravdepodobne nebudem mať čas na nič ďalšie, ale chcem to, čo už viem, učiť tých, čo ich to bude baviť a budú to ďalej rozvíjať. Navyše som rád, že ma vzali, aj keď som nevyštudoval pedagogiku."

"Veď kto by ti odolal? A k tomu vieš tú gitaru aspoň ako-tak držať narozdiel odo mňa..." uškrnula sa s pohľadom: Ja nič, len trošku provokujem...

Výťah cinkol a nastúpili.

"Ako-tak?" štuchol do nej a Tina so smiechom nadskočila.

Potom štuchla ona do neho a navzájom sa dobiedzali , až kým jej nechytil obe ruky a v podstate bezbranná sa opäť ocitla v jeho náručí.

"Keď budem učiť cudzích, naučím aj teba..."

Zasnívane počúvala jeho hlas tú minútu, čo im ostávala. Bol taký nadšený, že bude môcť pracovať na škole v rámci krúžku pre gitarové talenty. Nezažila ho takéhoto, nikdy takto nevravel o práci pre Andreasa.

"... A vraj sa tam každoročne koná vystúpenie žiakov. A Anna mi vravela, že ako profesor budem môcť prezentovať aj svoje veci."

"Anna?" Nevedela, o kom hovorí, ale na to už nezostávalo nateraz viac príležitostí. "Ty sa na to vystúpenie tuším tešíš viac, než deti!"

Zasmial sa. "To áno."

Pozreli pred seba. Zostali stáť pred Andreasovou pracovňou. Vychádzali z nej slečna Mayerová a Xavier.

Pozdravili sa a čakala, ako sa pri stretnutí so Xavierom zachová Lukas.

Tvárili sa, že sa nevideli.

Lukas zostal stáť pri nej s rukami vo vačkoch a prehodil pár zdvorilostných slov so slečnou.

"Čo ty tu, Xavier?"

"To čo ty, budeme tu pracovať."

"Vážne?"

"Úplne. Andreas sa rozhodol zamestnať pedagógov, ktorí viedli víťazku konkurzu, takže..."

Tina sa zasmiala. "To som nevedela. Gratulujem."

"Aj ja tebe. Ahoj, vidíme sa na tréningoch."

Slečna Mayerová odišla so Xaviérom a za nimi sa pomaly zberal aj Lukas.

"Porozprávame sa večer. To by ste s Andreasom nemali mať žiadnu prácu, pokiaľ viem." 

"Dobre vedieť," usmiala sa a chytila kľučku, keď ju ešte oslovil.

"A Tina, čítal som si tú zmluvu."

"Áno?"

Prikývol. "Chcel som ti len povedať, že je to klasická zmluva s podmienkami typickými pre tento obor, aby si sa nezľakla. Čakaj aj kameru a tlmočníkov. Keby si niečomu nerozumela, pokojne sa spýtaj, nie je to hanba, sú za to platení, hej?"

"Ďakujem..."

"Veď... Večer."

"Večer."