Už nikdy ticho 2: kapitola 2

Vnútri boli už všetci vo vrave. Objala Allison a Alice, s ktorými sa zatiaľ nemala šancu privítať.

"Vitaj, Tina," ponúkol jej Andreas kreslo pred svojím pracovným stolom, na ktorom už boli nachystané hárky.

Dievčatá vstali z čalúnených pohoviek pri nízkom konferenčnom stolíku a prešli k Tine

Predložil ich všetkým štyrom, keď sa dvere znova otvorili a vošla jej mama.

"Dobrý deň," kývla manažérovi a s vážnu tvárou prišla k dcére. "Nepokladáš za dôležité, aby som tu bola s tebou?"

"Vravela som ti, že idem..."

"A ja som vedela, že podpisovať?"

"Mami, je tu aj kamera," usmiala sa chabo maskujúc situáciu.

"Je mi to jedno. Tu ide o princíp. Som tu preto, aby som bola pri tebe. Ak sa za mňa hanbíš..."

"Nehanbím. Vieš to!"

V miestnosti vládlo medzi ostatnými ticho. Pravdepodobne všetkým podľa tónov ich hlasov došlo, o čo zhruba v ich krátkom rozhovore išlo.

"Dobre, prečítajte si ich," uzavrel túto epizódu Andreas.

Tina sa tiež rozhodla k tomu viac nevracať, a tak ju zľahka prebehla očami. Zistila, že je komplikovanejšie napísaná, než so svojou nemčinou zvládala. Riadila sa Lukasovou radou a od tej panej, čo Andreasovi preložila mamino pozdravenie sa, si ju nechala preložiť.

Žena si k nej prisadla a vzala zmluvu do rúk. Mala dve strany a tri ďalšie kópie. Kým ju spolu prešli celú, Andreas stihol dopiť svoju kávu.

Poďakovala a sama si ju ešte študovala. Všetko sa jej zdalo byť v poriadku. Mama ju tiež schválila, aj keď sa jej zdala byť prísna. Uznala však, že by to inak nebola zmluva a pre ich prácu bude musieť byť určitá disciplína nevyhnutná.

Vravelo sa v nej, že budú musieť počúvať príkazy manažéra ako nadriadeného. Budú dodržiavať každú dohodu medzi nimi. Nebudú uzatvárať kontrakty so žiadnymi inými firmami, či jednotlivcami poza manažérov chrbát. Všetko akokoľvek spojené s ich prácou budú musieť najskôr prerokovať s Andreasom. Nič sa nebude vynášať von. Boli tu spomenuté aj isté autorské práva a mnoho ďalších podpobodov. Takisto sa tu písalo, že po dobu platnosti tejto zmluvy nebude môcť mať žiadna členka žiaden vzťah.

Hneď sa v myšlienkach dostala k Lukasovi. "To by sme spolu nemohli kvôli mojej práci chodiť?"  Dúfala, že nebude mať žiaden háčik, a práve na jeden narazila. Na druhú stranu dúfala, že by jej to Andreas nespravil a nezakazoval jej občas sa s Lukasom stretnúť. Pripadalo jej to postavenú na hlavu. Mysliac na to, ako pokojne jej Lukas vravel, že zmluvu čítal, ako ju ubezpečoval, že na nej nie je nič nezvyčajné a nádejajúc sa, že Andreasa v prípade potreby obmäkčí a zavrie pri nej oči, pozrela na Allison. Stále si ju čítala.

Sama sa k nej vrátila a prečítala si posledný odsek.

Porušenie zmluvy, či predčasné odstúpenie by malo súdnu dohru a nepodmienečnú pokutu pol milióna eur.

Z tej sumy sa Tine zatočila hlava. 

Mama sa jej naposledy spýtala, či si je istá, či chce tomu stopercentne venovať svoj najbližší rok.

Rozhodnuto si od manažéra vzala pero a spečatila to. Od tohto momentu je oficiálne súčasťou B.REAth, novej skupiny na nemeckej hudobnej scéne.

Po podpise čakala nejakú záplavu emócií, alebo jedným slovom zmenu, veď týmto momentom nastane v jej živote obrovský zlom a už nič nebude, ako bolo. Nič však neprichádzalo. Možno akurát nevoľno, pretože zo svojej mamy cítila, že je na ňu znova nahnevaná. Pozerala na ňu s dojmom de ja vu. Ako vtedy, keď sa ešte počas konkurzu zaviazala, že sa po týždennej prestávke znova vráti a bude pokračovať, akoby všetko bežalo tak, ako podľa pôvodného plánu malo. Vtedy na ňu bola skutočne rozhorčená, pretože síce dcére priala šťastie a už len tým, že jej vôbec dovolila dostaviť sa vtedy do Berlínu a aspoň sa o víťazstvo pokúsiť, to dokazovala, v skutočnosti jej nekonečná túžba Tinu ochraňovať bránila v predstave, že by svoj život zasvätila spevu a hudbe. Práve tento pocit sa v nej dnes násobil, keďže Tina nebude môcť od zmluvy odstúpiť po dobu celého roku. Ktovie, čo všetko sa za ten čas môže v ich životoch odohrať a ako ich to môže zmeniť?

Vtedy sedemnásťročnú Tinu táto otázka ale zatiaľ vôbec nezaťažovala a neodpútavala od jej ružového sna. Bolo jej jasné, že to nebude jednoduché a mnoho detailov si nevedela ani predstaviť, strácali sa kdesi v diaľke v šere neznáme, no verila, že s mamou, novými priateľkami a Lukasom všetko zvládne.

Andreas si dokumenty starostlivo odložil a pre potreby televíznej šou sa na dievčatá usmial so slovami: "B.REAth, ste dychom budúcnosti s hlasmi stúpajúcimi k nebesiam..."

Podaktoré sa zasmiali, Tina mu opätovala úsmev.

Andreas chcel po kratšej dramatickej prestávke ešte povedať akúsi ďalšiu, možno ešte poetickejšiu vetu. Nedozvedeli sa ju.

Alice po tvári prebehol prešibaný úškrn a čo na srdci, to na jazyku, prerušila manažérov myšlienkový prúd s výkrikom: "Kto sme?"

"B.REAth!"

 

Can zastavil natáčanie a po porade s manažérom dal ako vedúci svojho oboru ostatným prestávku na kávu v hlavnom stane.

Požiadajúc dievčatá, aby počkali na mieste, Andreas odišiel hneď za Turkom.

Tina si uvedomila, ako Allison práve trpí. Chcela sa s Canom rozprávať. Bolo jej to jasné. Hľadala jeho pohľad. Mal však plné ruky práce a bez povšimnutia odišiel.  Až sa jej to zdalo byť nenormálne, veď bol do nej zbláznený!

"Allison, ahoj! Ako si sa mala? Nestihli sme sa ešte vôbec porozprávať," prišla k nej, no spiatočne k nej vyslala len letmú odpoveď. Všetko, ako ju vzalo, keď sa za Canom len márne hľadela, každý pohyb, hoci len nepatrný, spôsob akým sa s Tinou úsečne rozprávala. Ich rozhovor však poväčšine predstavoval len Tinin monológ. 

Znova sa zadívala do dievčininej tváre. Chcela jej pomôcť zvládnuť jej smútok, a keďže odpútavanie pozornosti nezaberalo, spýtala sa jej priamo.

"Myslíš ešte na ten odsek, podľa ktorého za ten rok nemôžeme nadviazať žiaden vzťah, je tak?"

Ako sa na ňu pozrela, zaleskli sa jej oči a večná elegancia a dokonalá úprava zmizla ako nič. Stálo pred ňou už iba utrápené dievča potrebujúce objatie.

"No tak," žmurkla na ňu. "Rozmažeš si riasenku."

Allison vydala taký zvláštny zvuk. Bol zmesou vzlyku a smiechu. "Je vodeodolná," odvetila utierajúc si zármutok tečúci v pramienkoch po jej líci. Trpký vtip ukončil ich rozhovor. Už len blondínka šepla: "Nehovor to nikomu," keď v tom sa k nim Tine od chrbta pridali Phoebs a Alice.

"Čo sa deje?" spýtala sa Phoebs súcitne vzhliadajúc z Allisoniným slzám.

"Za to môže B.REAth." Neklamala, len nepovedala celú pravdu. Nechcela nič hovoriť, pokiaľ to sama nechce prezradiť.

Potom sa zapojila aj Alice, čo bol pre Tinu nezvyk. Málokedy ju počula hovoriť a takmer jej nerozumela. Allison striedavo hovorili anglicky a nemecky, aby Tina nebola celkom mimo obraz, no napriek tomu sa stále necítila ako doma. Náhle, síce mala všetky rada, i keď jej bola niektorá bližšia ako druhá, keď boli všetky pokope, cítila sa byť cudzia. Zvnútra bola štvrtinka, no jej zvyšok bol v jednom malom mestečku.

Vrátila sa k mame s pokornými očami. "Nehnevaj sa na mňa, ja som ťa nechcela vynechať, naozaj!"

"Ja ti verím, Tinočka," vzdychla si neprestajne ustarostená. "Ja len, že navždy budeš moja malá Tinka a to sa nezmení. Počítaj s tým."

"To rada, beriem ťa za slovo!" zasmiala sa.

"Dúfam, že dnešok nikdy neoľutuješ. Stále si stojím za svojím, že si mohla doštudovať a ak by si aj naďalej chcela spievať..."

"Neboj sa..." Takéto upokojovanie bolo však ako hrach na stenu hádzať. Mamy sú aj na to, aby sa báli. Možno dokonca viac, ako si deti nedokážu predstaviť, pretože narozdiel od nich dokážu mať nad vecou väčší, ničím nezastieraný nadhľad.

 

Nebolo to tak dlho, kým sa Andreas vrátil.

Pripojili sa k nemu, pretože sa im chystal odovzdať kľúče od izieb. Zo spoločenskej miestnosti na treťom sa výťahom vyviezli o podlažie vyššie. Ak by mali vnútri schodisko, vybehli pešo, no to by muselo viesť vyššie. Od časti budovy, kde sa bývalo, viedol už len výťah.

Zastavili na štvorke. Záhadne prepojenými mysľami všetky vykukli. Na iné, ako sú chodbička a dvere, sa im pohľad nenaskytol. Otočili sa na zaštrnganie kovu o kov. Andreasovi sa v dvoch prstoch hompáľal zväzok kľúčikov s krásnym lesklým príveskom. Bol plochý a na rube mal ozdobným písmom vyrytí Alicine meno.

Mulatka zvískla a už-už išla hľadať ten správny do konkrétnej zámky, keď ju muž ešte zastavil.

"Dievčatá, teraz dávajte pozor všetky. Okrem kľúčov od hlavnej brány, dverí od tejto budovy a od vchodu do apartmánu, som vám nechal vyrobiť aj tieto kľúčenky. Na prvý pohľad zrejme žiadnej z vás nenapadlo, že je v nich čip. Na to, aby sa vám akékoľvek dvere podarilo odomknúť kľúčom, potrebujete si ich najskôr odblokovať. Možno si myslíte, že sú moje opatrenia prehnané, ale je to potrebné."

Prikývli.

"Ak by ste kľúče niekde náhodou stratili, je menšia pravdepodobnosť, že dovtedy, čo vymeníme zámky, by sa dostali cez bránu. Takisto vchody do akejkoľvek budovy. Čip každej z vás je jedinečný a náš človek za kamerami vám ich odblokuje."

Na Tinu to pôsobilo ako vo filme a keď mame vysvetlila ten princíp, zrejme sa v ňom ocitla aj tá.

Alice vysadili, počkali, či sa jej podarí odomknúť a pokračovali vyššie.

Na ďalšom poschodí sa rozlúčili s Allison, na šiestom s Phoebs. Tina si všimla tú spojitosť medzi poschodiami a ich vekom. Ako najmladšia dostala apartmán na poschodí hneď pod Andreasovým s dvoma zväzkami hrkotajúcich vecí na krúžku - jeden z toho pre Tininu mamu.

"Dovidenia," zopakovala po dcére pozdrav Andreasovi a Tina musela uznať, že so slušným prízvukom.

Keď ho už nebolo, Tina bola zvedavá na mamin prívesok, či aj ona má na ňom vytepaný nejaký nápis a keď, tak aký?

Musela sa zasmiať. Andreasova kreativita Tinu presviedčala o tom, že buď prácu berie príliš vážne, alebo si z nej strieľa. Stálo na nich totiž: "Tina Green" a "Mrs. Green".

Tina vyskúšala svoj prívesok na otvorenie dverí a fungovalo to. Po otočení kľúčom zámka šťukla dvere sa dali otvoriť. Kufre preniesli hneď za dvere, kde ich ledabolo postavili a šli bádať po miestnostiach.

V prvom momente sa do nich oprelo slniečko. Vnútorná chodbička, na ktorej sa ocitli mala hneď oproti vchodovým dverám zasúvaciu sklenenú zástenu, cez ktorú dnu dopadali lámané lúče slnka. Mama dvere potichu odsunula. Šli ľahučko a nevydali ani hláska.

Bolo to údolie zaliate mäkkým svetlom prenikajúcim cez obrovské okná, ktoré Tina miluje. Boli po celej jednej stene. Vždy z podobných žasla. Tieto nemali zatiaľ ani závesy ani rolety, tak nič nebránilo svetlu vojsť dnu.

 Tina zhypnotizovane pricapla nos na sklo a sledovala okolie. Mala dokonalý výhľad na celú východnú stranu areálu a dokonca aj za jeho hranice ďalej na Berlín.

„Mami, tu si spravíme obývačku.“

„Môžeme, len sa pozrime aj ďalej,“ otvorila jedny dvere vedúce z miestnosti. Mamka uznala, že ani menšia kuchyňka, ktorú práve objavila, nie je na zahodenie.

Poobzerali sa aj po ostatných kútoch. Zistili, že miestnosti putujú do kruhu, a obchádzajú výťah, keďže vedie do stredu apartmánu.

Na západnej strane boli spálne. Aspoň sa tak obe dohodli, že práve takto tieto miestnosti využijú, keďže už v oboch stála posteľ a nepokladali za dôležité kamkoľvek ich prevlákať.

Inak bol byt takmer prázdny. Andreas doň zaobstaral len pár základných kusov nábytku.

Tina uprosila maminu, aby si mohla vziať práve jednu konkrétnu izbu, ktorá sa jej zapáčila už na prvý dotyk kľučky a jej na oplátku prenechá hoci aj väčšiu hneď vedľa. Na veľké psie oči a sľub, že nič nevyvedie si teda do nej privliekla svoje tri kufre.

Pustili sa do zdomácňovania sa.

Dievčina si po poprechádzaní sa poloprázdnou izbou spokojne vzdychla a ulahodene si sadla na posteľ pod oknom. Vedela, prečo si ju vybrala a bola so svojím výberom patrične spokojná. Chcelo to len pár úprav a čo i len slabšie estetické cítenie.

Pretlačila posteľ na stenu oproti. Nechcela by, aby keď sa otvoria dvere, spala hneď oproti.

Postavila sa do dverí a uznala, že je to lepšie a už vo svojej fantázii vymýšľala rôzne variácie toho, akoby jej izba mohla vyzerať. Doma izbu nikdy neprestavovala, pretože sa o ňu delila so sestrou. Sama mala veľa vecí a keď sa k tomu pripočítali ešte tie Nat, bolo ich natoľko, že nič na priestor úspornejšie než to, čo sa vymyslelo voľakedy, pre nich neexistovalo.

Rozopla zips jedného z kufrov a veci jej z neho skoro povyskakovali pod tým tlakom, akým do neho všetko pri balení natlačila. Hneď na vrchu mala svoj malý vankúšik a malého plyšového medvedíka, bez ktorého by nebola schopná odcestovať. Uložila ich na koniec postele k stene, nie k dverám. Tam si pekne naaranžovala vankúšik, pod ktorý položila svoju farebnú deku so strapcami po bokoch zloženú do obdĺžnika.

Vedela, že každý iný človek v jej veku by ju možno vysmial, no k týmto predmetom mala citový vzťah. Veľa pre ňu znamenali. Spájali sa s ľuďmi a spomienkami.

Druhá časť jej izby začínala vo vchode do šatníku. Viedol po dĺžke steny, ku ktorej bola otočená hlava postele. No a po pravej strane od dverí mala presklenený rožný výklenok, z ktorého sa prechádzalo na terasu pred jej oknami. Zamilovala sa do svojich predstáv o tom, akoby to mohlo vyzerať pri prvom západe slnka po úpravách jej rukou. Jednoducho nádherná romantika.

„Tinočka, idem volať domov, poď aj ty k telefónu potom,“ zakričala na ňu cez stenu mama.

Prešla k nej na návštevu.

Sedela na opustenej stoličke uprostred podobne opustenej izby ako mala Tina s mobilom na uchu. Zrejme už zvonilo, keď Tina vošla.

„Ahoj, zlatíčko,“ začala.

Podľa toho čo hovorila a ako to hovorila, na opačnej strane bola jej mladšia sestra. Mama si to pravdepodobne neuvedomovala, no ešte vždy na Nat hovorila trochu maznavým sa tónom hlasu, napriek tomu, že už toto leto bude mať štrnásť.

„Mami, povedz, že sa idem spýtať, či sa budem môcť pripojiť na nejakú internetovú sieť a zavoláme si cez môj notebook, bo takto sa nedoplatíš,“ šepla mame.

„Áno, áno zlatko, daj mi aj babku. Posielam pusinku...“

Tina sa v duchu zasmiala a už bola mysľou pri tom, ako aj ju čakajú niekoľko hodinové otázky, keď zakopla o koliesko maminho kufru a natiahla sa na podlahe ako žaba.

Mama vyskočila zo stoličky s výkrikom: „Ježišmária!“ a ďalšie podobné citoslovcia z reproduktoru maminho mobilu. To babka práve prežívala šok.

„Nič mi nie je, len som zakopla,“ zviechala sa cítiac pod svojím pravým ramenom čosi tvrdé. Bol to akýsi čierny telefón, ktorý zrejme patril do výbavy izby. Na stene bol totiž pripevnený držiak, v ktorom mal pôvodne stáť. Musela ho nejako zachytiť pri tom páde. Tak trochu sa rozbil.

Mamina si vydýchla, keď sa Tina posadila bez viditeľných zranení a podávala jej telefón.

Vzala si babkin hovor.

„Čo nedávaš pozor pod nohy? Ešte sa dolámeš! Čo potom? Nebolí ťa niečo? Mala by si ísť radšej domov. Odkedy ste odišli, vieš ako som plakala? Stále ťa v byte hľadám...“

„Nie, nič mi nie je, len som zakopla,“ zopakovala znova a na zvyšok nereagovala.

„No a aký bol let? Ja by som lietadlom nešla. Ešte padne... No nešla by som s ním. Veď aj aký kus sveta som videla a vždy iba autobusom, prípadne loďou...“

„Let bol v poriadku, myslím, že som ho aj predriemala.“

„Aspoň tak.“

„Rozmýšľala som babi, že sa pôjdem spýtať manažéra, či sa nebudem môcť pripojiť na net a zavolali by sme si cez webkameru. Čo ty na to?“

„Natálka, zapni sa na zeleno na počítači,“ ohriakla ju mimo ich rozhovor. Takisto k nej doľahla Natkina otázka znudeným monotónnym hlasom pomedzi rýchly klepot jej prstov po klávesnici: Myslíš, že sa mám zapojiť na sieť? Ešte počula nejaké frflanie, no nevedela presne určiť, komu patrilo, pretože babka podľa predpokladu zakryla mikrofón rukou. „No dobre, budeme čakať,“ ukončila podobne preťahujúc slabiky, ako keď mamina hovorila na Nat.

„Ahoj zatiaľ,“ zložila.

Podala mame jej mobil a v druhej ruke zakývala s rozpadávajúcim sa rozbitým aparátom.

„Bude sa to dať podľa teba opraviť?“