Už nikdy ticho 2: kapitola 3

„Mrzí ma to, Andreas, vážne.“

„To sa môže stať každému. Mne chýbať nebude, len vám bude v jednej z izieb chýbať.“

„Bála som sa, že sa budeš hnevať.“

„To len kvôli tomu voláš?“

„Vlastne nie, chcem sa ťa spýtať na pripojenie na internet.“

„Samozrejme, to som vám zabudol povedať. Hneď ti nadiktujem heslo,“ povedal a Tina si pripravila na kolenách svojho malého elektronického miláčika.

Odľahlo jej, že ten telefón nebude musieť zaplatiť. Ony si pohodlne vystačia aj s jedným. Nuž čo, tak to bude putovný telefón. Ešte, že ju napadlo hľadať aj vo svojej izbe. Cezeň sa potom dovolala na recepciu tej žene, ktorá ju následne prepojila na Andreasa. Klapka sedela s číslom poschodia, takže by už nemala mať problém s kýmkoľvek z budovy sa spojiť.

„A ešte Tina, daj, prosím, vedieť potom aj ostaným dievčatám.“

„Samozrejme.“

Mama stála vedľa nej a keď sa jej zazdalo, že dcéra chce hovor pomaly ukončiť, štuchla do nej. „Spýtaj sa ho to!“

„Dopoču...“

„A-Andreas,“ zavolala do telefónu na poslednú chvíľu.

Začul ju.

„Chcela som sa ťa ešte spýtať na nábytok, čo je tu...“

„Áno?“

„Tak kuchyňa je hotová. Vyzerá super, aj mame sa páčila. V izbách sú postele...“ začínala nesmelo, „no čo ostatné veci? Mám na mysli, ja neviem,“ utrela sa opakom ruky čelo, „skrine, vešiaky, stôl, stoličky, taniere, príbory, paplóny, vankúše, návlečky a tak.“ Nebola si istá, či všetko povedala správne, ale zrejme áno, pretože jej nepoložil žiadnu nechápavú otázku.

„Viem, čo myslíš. Odkáž tvojej mame, že to ako si zariadite svoje priestory je výlučne na vás. Jeden deň vyhradím práve na takéto záležitosti. Vezmem vás do nejakého nákupného centra a všetky si povyberáte niečo podľa vlastného vkusu.“

„A ako to bude s platením? Nábytok, nájom, elektrina, internet, a podobne...“

„Ty si zmluvu nečítala príliš pozorne, je tak?“

Zahanbila sa a prešla si po vlasoch, akoby ju videl.

„Stojí v nej, že sa vám preto bude určitá čiastka strhávať z platu výnosov, čo získate počas debutu. A ten nábytok... To sa ešte dohodneme...“

„Dobre, ďakujem...“

Čosi Andreasovi píplo.

 „Prepáč, musím končiť, mám ďalší hovor.“

„Iste,“ prerušil ju opakovaný zvuk obsadzovania. Zložil.

 

Spravili si instantné jedlo, roztiahli si deku v budúcej obývačke, aby bolo na videu vidno peknú panorámu a volali domov.

Počiatočné otázky sa zhodovali s tými predchádzajúcimi, no potom sa posunuli o kus ďalej a Tina s mamou tu a Nat so starými rodičmi doma sa dokázali spolu rozprávať nečakane dlho.

Tina bola prinútená zmeniť niekoľko polôh, pretože aj keď mala pod sebou deku, tvrdá podlaha predsalen nebola mäkká.

Ešteže to bolo zadarmo.

 

Tina bola vo vnútri šťastná, že bolo tak, ako Lukas povedal a dnes im dal Andreas ešte voľno. Po ukončení hovoru s rodinou slniečko ešte nezapadalo, avšak iba preto, že letné dni trvajú dlho.

Chvíľu im trvalo, kým sa v byte zorientovali a uvedomili si, ktorými dverami sa dostanú do kuchyne. Vyhodili kelímky, z ktorých prijímali svoj provizórny zdroj energie, keď sa tichom bytu rozľahol krátky zvuk.

Vymenili si prekvapené pohľady.

Po chvíli ho počuli znova. To už nemohla byť ilúzia. Zakradli sa za krátkou silnejúcou melódiou.

Bol to zvonček pri dverách.

Tina sa postavila na špičky a zažmurkala cez zreničku dverí. Sklíčko obraz trošku zdeformovalo a Allison nabrala na originalite.

„Mami, to je Allison.“

„Tak otvor.“

Allison spustila skôr, než si uvedomila, že vo dverách nestojí iba Tina sama. Skončila uprostred vety, a trošku zaskočená a v rozpakoch „pani Greenovú“ pozdravila.

„Pozvi ju ďalej, Tinka,“ usmiala sa a gestom Allison tiež naznačila, že môže vojsť.

„Máte krásny byt. Je úplne iný, než ten môj!“ žasla, keď prechádzala dnu.

„Tinka, idem spraviť horúcu čokoládu, vy sa pokojne porozprávajte. Spýtaj sa jej, či si dá s nami.“

Allison najskôr skromne odmietala, ale po opätovnej otázke, napokon pristala. Spočiatku nechcela robiť škodu, ale keď videla, že to myslia vážne, zbiehali sa jej slinky.

 „Zdá sa mi, že má nejaký problém a potrebuje sa s ním zdôveriť. Porozprávaj sa s ňou. Ja vám potom šálky prinesiem.“

Tina sa na mamu usmiala a schytila Allison za ruku „Ukážem ti zatiaľ moju izbu, poď!“

Omylom sa k izbe vydala cez kúpeľňu, tak si Allison mohla prezrieť aj kachličkový obklad na jej stenách.

Zasmiať sa ale nezasmiala. Mama mala pravdu. Síce nerozumela, čo na Tinu vysypala už vo dverách, vycítila to. Ešte, že si nevšimla, ako Tina vtedy vypúlila oči, pretože by pravdepodobne prekukla, o čo ide. Samozrejme, že základom Allisoninho trápenia bol nešťastný Can.

V izbe Tina Allison najskôr všetko poukazovala. Videla na dievčine totiž, že sa potrebuje najskôr trošičku vzchopiť a uvoľniť, pretože bola mimo, vykoľajená z konceptu.

Tak jej ukázala svojho medvedíka a porozprávala o tom, ako rozbila telefón, no ani to nezaberalo. Pokračovala o tom, že jej Andreas vravel o nábytku, aké plány má so zariaďovaním izby, čo by tam chcela, do akých farieb si ju vymaľuje, ako využije presklenený výklenok v druhej časti izby... Ukázala jej výhľad z balkónika. Spolu zistili, že keďže balkóny špirálovite objímajú budovu, poschodia sú navzájom spojené padacími dvierkami a sklápacími schodíkmi, ktoré sú prichytené o spodnú časť podlahy.

Allison každým slovkom čoraz väčšmi precitávala, až sa úplne rozplakala.

Tina ju objala a blondínka sa hlasno rozvzlykala.

Vrátili sa späť dnu a sadli si na Tininu posteľ.

„Andreas sa s Canom rozprával o našej zmluve!“

„To sa dalo čakať.“

„Pohrozil sa mu, že príde o miesto, ak si so mnou bude začínať. No a ja nemôžem tiež od rodičov žiadať peniaze na pokutu.“

„Vážne povedal, že príde o miesto? Keď som sa zhovárala s Lukasom, zdal sa byť pokojný. Andreas s ním musel predsa preberať to isté. Nebude to také zlé, neboj sa.“

„Nechcem o neho prísť. Ty ma chápeš, že?“

„Áno, tiež o Lukasa nechcem prísť...“

Allisom sa pokrčene usmiala. Privádzala Tinu k slzám.

Dievčina sa s lesom v očiach zasmiala a objala ju. „Sme my ale dvojka.“

Allison sa zasmiala. Konečne.

Tina si zotrela slzy z tváre. „A čo na to Can?“

„Chce to so mnou skončiť.“

Čakala túto odpoveď.

„Vraví, že ma miluje, ale nemôže si dovoliť prísť o prácu. A keby aj, ničomu to nepomôže, pretože potom by Andreas zatlačil na mňa. Nevidí iné východisko... A ani ja nie.“

Zmĺkla. Vážila každé slovo, čo sa chystala vypustiť z úst. „A keby sa stretávate tajne?“

Allison tiež spozornela a vážne na Tinu zazrela. „Myslíš, že by to šlo? Andreas nám na sto percent vytvorí taký program, že deň by musel mať šesťdesiatdva hodín, aby sme všetko postíhali a bol s naším výkonom spokojný.“

To bola pravda.

„Podľa mňa by bolo super už len to, že by ste mohli vo všetkom tom zhone byť spolu. On ako kameraman, ty ako speváčka. A raz za čas sa určite zhoda okolností usmeje aj na vás a dá vám chvíľu iba pre vás.“

„Veríš tomu?“

„Nemám na výber. Nahováram si to aj pri Lukasovi,“ tvárila sa akoby nič nepovedala a s anjelským výrazom jej hlas ustupoval do stratena.

Allison Tinu postrčila a obe sa zasmiali.

Opreli sa o stenu a hľadeli pred seba.

„Dnes večer sa máme s Lukasom stretnúť.“

„Kedy? Kde? Nezdržujem ťa?“

„Nie, vôbec. Ešte nie je v meste, vybavuje si brigádu na škole. Predstav si to. Bude učiť!“

Allison dvihla obočie, no potom ho pekne vrátila na svoje pôvodné miesto. „Vždy som tušila, že má k tomu sklony,“ tvárila sa podobne anjelsky ako predtým ona, čo si žiadalo aj podobnú odpoveď.

 

„Toto nemá riešenie!“

„Neviem ti pomôcť, braček. Musíš jej povedať pravdu. Ona to pochopí. Je v pohode baba.“

„Áno, ona je... Je to úžasný človek. Chápe ma, počúva ma, je mojou priateľkou, ktorej sa môžem zdôveriť snáď so všetkým...“

„Ale so zásadným faktom o tvojom živote nie.“

Lukas si podoprel hlavu. „Dlho som jej klamal. Dokonca som jej tvrdil, že Tariq je L.G.!“

Can vydýchol. Poznal Tariqa. Patril k nim. Boli pouličná trojica tvrdých chlapcov až na to, že on z toho nevyrástol. Po tom, ako sa každý vydal vlastnou cestou, Lukas smerom na rad nápraviek a Can po brigádach, o Tariqovi zostalo ticho. Dlho o ňom nemal žiadne správy. Jedno je však isté. Nič dobré by neprinieslo, keby sa dozvie o Lukasovej rozprávke. Kiežby sa tak nestalo a nedostal by šancu využiť ju.

„Radšej nech si myslí, že som sa s ňou len zahrával, ako by sa o mne mala dozvedieť všetku tú špinu a zatiahol ju do toho obrovského šialenstva. Bude lepšie, keď ju budem od toho držať ďalej. Aj od nebezpečenstiev. Navyše... Toto raz prebolí, a ona zabudne. Keby sa dozvie pravdu, stál by som pred ňou ako iný človek, ako L.G., už nikdy viac ako ja. Nedokázal by som sa na ňu viac pozrieť bez toho, aby...“

„Aby si sa hanbil, za to, aký si bol?“

Chlapec bezcieľne hľadel kamsi v diaľ, akoby jeho duša bola na úplne inom mieste.

„Tiež sa tak občas cítim. Ale Lukas, je to už preč. Je to minulosť. Ži pre dnešok, možno pre zajtrajšok, ale nevracaj sa. Nemá to význam. Ničíš sám seba a nikomu tým nepomôžeš, bratku.“

Zavrel oči a vrátil sa späť na zem. Can je jediný priateľ, ktorý s ním držal stále, mohol sa na neho otočiť vždy, keď bol bezradný.

Uvedomil si, že celý čas riešia jeho problémy, zatiaľ, čo Can je v rovnakej situácii.

„A čo ty a Allison?“

„Rozídem sa s ňou. Tvoj otec trvá na svojom.“

„Typický on,“ odmlčal sa, pretože hovor o vlku... a vlk je na telefóne. Andreas ho už zháňal.

„Pomôžem vám. Aspoň ty budeš mať dievča, ktoré chceš.“

„A čo teda s Tinou?“

„Tine budem musieť zlomiť srdce, aj keď tým zlomím aj to svoje.“

 

Hlasno si usrkujúc z čokolády, ktorej para ich ešte stále hrejivo šteklila na tvári,  stali sa si navzájom veľmi blízkymi. A Tina tomu bola iba rada. Pri príchode sem sa totiž obávala, že Phoebs zostane navždy jej jedinou blízkou dušou, zatiaľ čo Allison a Alice sa odseparujú. Nakoniec ich ale spojilo nečakane veľa spoločného. Dávalo jej to nádej, že sa raz možno zlepší aj jej chladný vzťah s Alice.

„Tvoja mamina sa nehnevá, že zostala teraz sama? Ja už pôjdem...“ postavila sa ukladajúc šálku Tine do rúk.

„Neblázni. Dopi najskôr, nemusíš sa ponáhľať,“ pekne jej horúci nápoj vrátila a upokojujúc ju, že je všetko v poriadku.

„Si taká pokojná. Nie ako ja...“

„Uzlík nervov?“

Allison sa to slovné spojenie zapáčilo a napokon ju predsa počúvnuc, ešte chvíľu zostala.

„Máš šťastie, že máš Lukasa.“

„A ty Cana,“ usmiala sa a chytila Allison za ruku.

Dievčina si oprela hlavu o Tinine rameno a tíško Tinu potešila a dojala viac, než akoby vykričala tisíc slov. „Si moja priateľka.“

 Rozlúčili sa pri výťahu.

Tina zamkla zvnútra dvere do bytu a unavene objala mamu stojacu vo dverách svojej izby.

„No čo? Porozprávali ste sa?“

Prikývla.

„To je dobre. A pozri, ako presne ste skončili.“

Za minútu osem.

„Nechce sa mi veriť, že sme tu už deň!“

„Nechce sa mi veriť, že sme tu iba deň!“

Tine to zjavne preletelo oveľa rýchlejšie, než jej mame. Možno je to tak preto, že tu nie je tak celkom z vlastnej vôle, ale iba kvôli dcére.

Telefón v Tininej izbe sa dožadoval pozornosti.

Tak sa zdalo, že dnešok sa ešte nekončí.

„Máme sa stretnúť v spoločenskej miestnosti, vraj nás to bude zaujímať.“

Mama zaváhala, či má ísť tiež.

„Ja chcem, aby si bola so mnou. A ak by s tým mal ktokoľvek akýkoľvek problém, aj keď nemá absolútne dôvod čokoľvek namietať, nič ho do toho nie je. Ty si tu so mnou a ja s tebou, mami.“

Na mame bolo badať, že je na Tinu hrdá. Nepovedala na to nič viac. Zmenili tému.

Obuli sa a čakali, kým sa uvoľní výťah. Práve prišli na nepraktickosť a nedomyslenosť tohto systému.

Konečne sa im podarilo uchmatnúť si ho. Nastúpili a zastavovali poschodie po poschodí. Sporadicky tak nabrali Phoebs, ktorej sa okrem nich ako poslednej nepodarilo dostať sa dole.

Druhé poschodie, spoločenská miestnosť.

Prisadli si k Alice, Allison a Andreasovi na gauč. V televízii bežal hudobný kanál s farebnosťou pútajúcim práve bežiacim klipom a Tina si uvedomila, že by sa jej presne teraz viac, než v ktorejkoľvek inej etape jej doterajšieho života, hodila dobrá angličtina, aby sa aj ona mohla pripojiť. Prerušila ich konverzáciu, keď zo solidarity začali aj trochu nemecky.

Krátko po štvrť na deväť upriamil Andreas ich pozornosť na program, ktorý sa práve vysielal.

Tina mala spočiatku problém s rýchlou výslovnosťou moderátorky. Aj keď nerozumela úplne všetko, význam sa dal pochopiť. Hovorila... o B.REAth!

„A je to tu. My vám prinášame dlho očakávaný príchod novej dievčenskej speváckej skupiny spod krídel známeho a kariérne veľmi úspešného manažéra a producenta Angrasa Gaynora. Iba na našom kanáli spoznáte kompletnú zostavu a máte šancu spoznať dievčatá so zlatom v hrdlách. Veľa zábavy pri prvom diely...“

Moderátorka z obrazu zmizla a z pri čiernom obraze sa rozozvučal Tinin hlas v úvodnom tóne tej piesne, čo sa naučili spievať spoločne pred koncom konkurzu. Bola sprevádzaná sledom záberov na „ich Američanky“, a postupne všetky dievčatá, ktoré sa v diely objavili a Andreasa s vážnou tvárou sudcu.

„Toto je tá reality show, čo o nás mali vysielať?“

Adreas – usmejúc sa - potvrdil, a tak Tina napäto sledovala každú sekundu z polhodinového vysielania. S tým spracovaním scén, ktoré už videla pri tom, ako natáčali dokrútky s reakciami na ne, to už bol hotový minifilm. Prišlo jej však zvláštne pozerať sa sama na seba na obrazovke vo večernom vysielaní. A dokonca počuť svoj hlas! Zakaždým, keď pozerala hudobný kanál, každého z tých ľudí, čo sa na ňom vyskytovali pokladala za tak slávnych, úžasných a jej tak vzdialených... a teraz, akoby to nebol taký V.I.P., keď tam videla známe tváre z reálneho života.

Počas tej polhodiny pozorne sledovali každý pohyb na obrazovke, akoby im za to platili. Občas sa na sebe zasmiali a navzájom sa komentovali.

Dokonca aj Tinina mama Tine pošepla: „Tak konečne som sa dozvedela, čo ste na tých kástingoch robili.“

„Ale veď si to vedela...“

„Nie, nevedela.“

Nechcela sa hádať, tak to nechala tak a radšej sledovala program.

Už pred koncom vyhradených tridsiatich minút, v ktorých bol obsiahnutý jeden ich deň, začula Tina spoza steny cinknutie výťahu. Natočila hlavu ponad okraj operadla.

K miestnosti sa pomalým krokom priblížil Lukas. Zaoberal sa svojím mobilom.

Odložil ho do vrecka na nohaviciach a obzrel sa po miestnosti. Všimol si Tinu, ktorá si jeho pohľad priam vynútila. Kývol jej, no nedokázal sa usmiať, aj keď si to veľmi prial. Čakala ho veľmi nepríjemná vec, za ktorú by sa na Tininom mieste sám nenávidel.