Už nikdy ticho 2: kapitola 4

Aj Tinina mama pozrela k dverám. Lukas kývol hlavou aj k nej.

Neprešiel sadnúť si k nim, pretože by bol k Tine priblízko a nebol si istý, či bude dostatočne silný, aby ju pred dievčatami, svojím otcom a jej mamou neobjal a nezrušil tak svoje zúfalé plány, ktoré sa mu tak priečili. Keď sa rozprával o tom, čo spraví, s Canom, zdalo sa mu to také jednoduché. Bolestné, ale nie nemožné, ako v tomto momente, keď sa na ňu díval, ako sa na neho usmieva tým jej plachým, dôverčivým, myseľ opantávajúcim úsmevom. Bol z nej beznádejne hotový.

Tých pár zvyšných minút sa obšmietal v priestore dvoch metrov štvorcových.

Z diaľky sledoval ako po konci vysielania zatlieskali tešiac sa z iskričky úspechu. Videl otcove nabádanie, aby ďalej neotáľal, preto keď mu Tina s mamou prichádzali v ústrety, tiež o kúsok podišiel. Nerobil to však kvôli otcovi, ale kvôli jej šťastiu a bezpečnosti... a svojej hrdosti a strachu z ľútosti.

„Pani,“ uklonil sa Tininej mame, aby dievčina nemusela opäť zastávať úlohu tlmočníčky. „Ahoj, Tina,“ pozdvihol k nej zrak. „Nechceš sa prejsť?“

Otočila sa na mamu.

„Nebuď dlho, dobre?“

Podišla teda k Lukasovi. Srdiečko jej plesalo. Nechytil ju za ruku a Tina tú jeho takisto nehľadala. Spomenula si na zmluvu, tak nateraz nechcela provokovať. Vyšli spolu bok po boku, blízučko, tíško.

„Čo vravíš na začínajúcu popularitu?“ nadhodil naoko bezstarostne.

Tine to prišlo zvláštne smiešne. „Akoby to ani nebola pravda.

„Len aby si nám nespyšnela.“

„Tak v tom mi budeš musieť pomôcť,“ zámerne do neho vrazila a rozbehla sa cez trávnik k lavičke medzi stromami.

Lukas sa rozbehol za ňou a nemusel sa veľmi snažiť, aby ju čo chvíľa držal za pás v náručí a točil sa s ňou na mieste.

Znovu to boli oni, ako vtedy, keď medzi nimi nič nestálo.

Otočila sa tvárou k nemu. Nevedela čo čaká, iba cítila, že chce byť s ním. Stačilo jej, že je s ňou a že je šťastný rovnako ako ona.

„Ako v škole?“

„Je to oficiálne, v septembri nastúpim,“ tešil sa. „Anna mi dokonca ukázala moju učebňu. Je vážne milá.“

Tina si pri tom spomenula, že o tej neznámej Nine hovoril aj ráno.

„Anna? Kto to je?“

„Pracuje u nás na škole, cez ňu sa mi tam podarilo tiež dostať. Skvelý človek. Dnes ma normálne rozosmiala.“

Tinine vnútro sa trošku stiahlo. Začala snáď žiarliť? Nepripúšťala si to. „Je tiež muzikantka? Čo učí?“

„Tiež hudbu, len starších, ja budem mať úplné deti. Dnes sme si dokonca spolu zahrali. Ja a gitaru, ona na klávesy. Vážne má geniálny talent, to musím uznať. Tvrdo na sebe pracovala. Tiež by som sa mal gitare viac venovať.“

„Budem ťa aj počuť hrať?“

„Samozrejme, len si chcem dať dokopy nejakú moju hudbu. Začal som pracovať na jednej melódii. Anna mi s ňou dnes trochu pomáhala. Síce o texte nemám ešte ani predstavu.“

„Verím, že to bude skvelé. Niečo ťa určite k tomu napadne, keď sa do toho započúvaš.“

„Niečo určite, len čo.“

Tina otvárala ústa, že mu k tomu niečo odpovie, ale skočil jej do toho.

„Ono to nie je také jednoduché. A ani s tou hudbou. Ja mám veľa predstáv, počujem to v hlave, mám to v sebe a pocity. Ale Anna má dosť zaujímavé myšlienky. Myslím, že si ich začnem nejako spisovať a nechám si ich ako inšpiráciu.“

Pár viet sa prelialo cez niekoľko minút a stále bola hlavnou témou Anna. Chtiac-nechtiac, Tina o nej vedela viac, než túžila a  začínala mať dosť toho, ako ju neustále ospevoval.

Najhoršie bolo, keď spomenul, že má Anna problém s kolenom. To sa priznal, že sa ho celý čas, keď spolu chodili, držala za rameno, aby sa jej náhodou noha nepodlomila. Na tom by ešte nič nebolo, práve naopak, bola by na Lukasa aj hrdá. Ale bol tak zvláštny, keď o nej hovoril. Vraj mu ju do cesty zoslali anjeli.

Vôbec to dievča nepoznala, no už teraz jej liezla krkom. A keby len to. Zostávalo jej do plaču. Bol tu síce s ňou pri tom západe slnka, ktorý by bol inokedy veľmi krásny a Tina by chcela, aby trval dlhšie, dnes bol duchom kdesi inde – pri tej Nine. Túžila stiahnuť slnko z oblohy, aby noc skryla jej smútok a slzy, čo sa jej tisli do očí.

„Tak to vám želám šťastnú spoločnú budúcnosť,“ vytrúsila.

Lukas sa zasmial a pokračoval ďalej. Pravdepodobne prišiel na to, ako urobiť koniec medzi nimi bez toho, aby ju opúšťal.

 

Vyviezla sa na siedme poschodie s plačom na krajíčku, toto vôbec nebolo také, v aké dúfala. Jej nekončiacu sa naivnú radosť zničila krutá realita. Čo bolo pravdou v jeden deň v druhý už neplatí, a to ju zraňovalo. Dokonca mal natoľko naponáhlo, že predčasne ukončil svoje básnenie o Nine.

 „Tak skoro si späť? Nebola to ani pol hodina.“

„Áno, Lukas musel ešte odísť.“

„A ako?“ zrejme vycítila, že čosi nie je v poriadku.

Maminu otázku odbila nezrozumiteľnou skomoleninou, pretože sa uprostred slova zasekla, s prichádzajúcim plačom zabudla, čo to malo pôvodne byť a zavrela za sebou dvere do izby. Nechcela sa s ňou o tom baviť. Sama si musela urovnať myšlienky a rozhodnúť sa, ako to ovplyvní to, čo cíti... Zatiaľ to spôsobovalo len bolesť.

Tina to nechápala. Nechápala, čo sa stalo s tým Lukasom, ktorého poznala, čo sa zmenilo a ani to, ako udržala slzy až po zatvorenie dverí do svojej izby.

Nezostávalo jej nič iné, ako sa so svojím smútkom ticho vyplakať do svojho vankúšiku, ktorý zvierala v náručí.

A to, keď sa predvečerom rozprávala s Allison, si myslela, že im to vydrží naveky. Teraz sa začínala báť, že ju viac nemá rád ako doteraz a jej miesto v jeho živote pomaly zaberá tá votrelkyňa.

Nedokázala si pomôcť. Do dnešku nepoznala, čo je to trápiť sa kvôli láske, nikdy doteraz nebola vážne zamilovaná. Lukas jej ako prvý ukradol srdce, myšlienky a bozk. Stal sa prvým, ktorý jej povedal, že je krásna a prvý, pri ktorom vnímala bezprostrednú blízkosť šťastia, bezpečia a chýbajúcu časťu jej samej. Tieto všetky prvenstvá mu patrili. Zmenil ju zo šedej myšky na ňu. Dnes sa nemohla smiať z tých dievčat, čo by dokázali hodiny vykladať o tom krásnom sne, ktorý je tak sladký, až z toho bolia zuby, alebo tak horký, že ti z neho puká srdce a nie si schopná zdravo uvažovať, pretože sa k nim tejto noci sama pripájala.

 

Temnú oblohu posiatu žiariacimi hviezdami od východu menil úsvit na nový deň.

Tina na ňu hľadela smutnými očami. Bledý mesiac sa jej odrážal na tvári, ako sedela na posteli napoly nevnímajúc. Nemala viac silu plakať ani premýšľať. Nedokázala však tiež nechať sa odpočinúť si. Iba bola.

Hodiny strávila vracajúc sa ku včerajšku. Ráno ho ešte spoznávala, večer nie. Donekonečna si čítala správy, čo od neho dostala, maily, čo jej posielal, keď spolu neboli a hľadala odpoveď. Napadali ju všemožné riešenia. Dokonca začínala pochybovať, že ju kedysi naozaj bral ako svoje dievča. Bála sa, že by bolo možné, že si celý čas niečo domýšľala a on ju bral iba ako... Ako čo? Ako malé dievča, čo sa mu zverilo a on ju ľutoval? Kedy jej povedal, že ju má rád? Rád nie ako sestru, ale ako dievča? Iba spomienky ju sklamali a nesiahali do toho dňa, alebo to nikdy nepovedal?

Začínala sa vidieť ako hlupaňu, keď vtom si spomenula na to, ako ho našla počas prvého fotenia hrať na gitare. V tieňoch, pod korunou stromu. Na jeho slová... a ako spolu behali. Ako si rozumeli a držali toho druhého nad hladinou všetkých starostí. V ten deň sa k nej pokúsil priblížiť a pobozkať. Ušla. Potom ako boli šťastní na jej narodeniny, počas oslavy. V posledný deň kástingu, keď si pre seba ukradli pár chvíľ a bláznili v meste. Fotili sa, robili video s ich grimasami a výmyslami... Najlepšie boli tie chvíle, keď sa im niečo nepodarilo a vyšlo to ešte vtipnejšie... A konečne sa ich pery spojili.

Nedokázala určiť pomer skutočností, bolela ju z toho hlava.

Slnko vyšlo a ona nevediac, čo robiť, bokom sa zvalila na posteľ a zafňukala od bezradnosti. Pozrela na nebo.

„Čo teraz?“

 

 Príručné zrkadielko praskalo. Bola natoľko hotová, že sa jej nechcelo o seba starať. Nenamaľovala sa, prezliekla si iba tepláky a ledva sa jej darilo dostať do seba malé raňajky, aby aspoň sčasti dobila energiu.

Lakťami sa opierala o zábradlie balkónu pri svojej izbe a vyzerala na svet za bránami.

 „Čo sa včera stalo?“ Prehŕňajúc sa vo vločkách sa spoza nej vynorila mama. Pridala sa k dcére.

Sklopila zrak a rozmýšľala, čo povedať.

„Ale nič,“ začala. „Len musel skôr odísť.“

Odmlčala sa. Bolo na Tine, aby hovorila. Mama presne vedela, ako na ňu, aby sa jej zdôverila, ale aj Tina vedela, na čo sa cíti.

„Vôbec si nevšimol, že som mala nové šaty...“ tvár jej pokrčil kyslý výraz.

Mama sa nechcela začať smiať, tak to riešila kompromisom. Objala dievčinu a povzbudila ju.

 

Doobeda im dala recepčná vedieť, že Andreas už zložil rozpis úloh, a vyvesil ho na nástenke a vraj sú tam už aj tie ich.

Poschodie po poschodí sa pozbierali.

Štvorica sa spolu vmiešala medzi zamestnancov, čo si prezerali ich prácu na tento týždeň.

Dievčatá mali celkom nabitý program začínajúci už dnes, zostávalo im iba pár minút, aby rozlúštili, čo ich to vlastne čaká.

 

Čas	Predmet	Vyučujúci	Miestnosť
9:00 – 12:00	Kurz nemčiny	M. Toma	E01
14:00 – 16:00	Tanec	X. Dietrich	C24
17:00 – 19:00	Spev	I. Mayerová	A12

 

Phoebs oslovila akéhosi neznámeho mladšieho muža, alebo skôr chlapca, Tina ho podľa farby visačky považovala za technika, a spýtala sa ho na tie značky. Zistili, že celé to vyzeralo omnoho komplikovanejšie, než akým to bolo.

Chopil sa úlohy informátora a všetko im vysvetlil.

„Písmeno značí budovu, ktorá to je. Jednoducho si to zapamätáte. Ako vyjdete, tak v smere hodinových ručičiek sa zástavba začína od A. Teda po vašej ľavej ruke sa rad končí. Číslo je označenie dverí.“

Prezrel si ich rozpis. Prstom ukázal na posledný riadok. „A12, vidíte? To je prvá budova vpravo, prvé poschodie, druhá miestnosť.“ Ich pozornosť upriamil o kúsok vyššie. „Tu, C24. Tretia budova vpravo, druhé poschodie, štvrtá miestnosť.“

Znovu sa od rozpisu vrátil k Phoebs a ako najkrajší anjel sa na ňu úprimne zahľadel.

„Ďakujeme,“ kývla mu a otočila sa mu chrbtom ťahajúc Tinu za sebou. Allison a Alice mu tiež poďakovali a bažali za nimi von.

„Čo to bolo?“ smiala sa Tina.

„Nemôžeme meškať na našu prvú hodinu,“ odvrkla jej blúdiac očami po okolí, akoby tie veľké budovy stojace len niekoľko desiatok metrov od nich prehliadala.

Tina prikývla, akoby tomu verila. „Aha, samozrejme, máš pravdu. Ale bol milý, že?“

„Čo?“ prekvapila sa, akoby sa tam Tina objavila v tom momente. „A-Áno, bol...“

„A pekný, tiež...“

Pheobs mykla plecom. „Neviem, nevšimla som si,“ poprela to, síce už o zlomok sekundy na to sa znovu neprítomne usmievala.

„Nevšimla,“ potvrdila Tina vážne a ďalej to nerozoberala, pretože videla, ako sa k nim blížia ich zvyšné dve súčiastky. Z hlavy to však nemienila pustiť a plánovala to Phoebs ešte pripomenúť.

„Ideme?“ pristúpila k nim Allison oprúc sa o ich ramená.

„Ideme.“

 

Vďaka tomu milému chlapcovi trafili na prvý krát. Bola to moderne zrekonštruovaná budova s drevom po stenách. Rozhodne Tinu zaujala, a keby nemali tak naponáhlo, určite by si ju rada lepšie poobzerala. Bola príšerná detailistka a to, ako čo vyzerá, ju vždy dokázalo zaujať.

Prešli cez chodbu a zaklopali na správne dvere.

Na vyzvanie vošli.

Privítal ich muž po tridsiatke, vysoký, s vlasmi vo vrkoči, čiernymi, iba miestami s kdesi-tu so strieborným leskom.

Sedel za katedrou, avšak keď vošli, prišiel im v ústrety.

Allison, ktorá mala cez stoosemdesiat centimetrov, má o problém menej. Tina, ktorá bola najmenšia a v porovnaní s All o dvadsať centimetrov nižšia, nie. Hľadela na neho ako malé dieťa, s hlavou vytočenou dohora, aby mu dovidela do tváre. Nechcela pôsobiť nevychovane. Avšak, ak pri nich bude stáť často, bude mať permanentne stuhnutú šiju, to bolo jasné.

Tina si netrúfala tipovať, čo ich na prvej hodine nemčiny bude čakať. Odpoveď ju však nedržala dlho v napätí. 

Z obdivovania záhrady hneď za terasou, na ktorú sa z triedy dalo vyjsť, ju vytrhol jemný závan kolínskej.

Sotva si sadli do lavíc, boli pred ne predostreté testy. Pán Toma teda vôbec nezaháľal.

Uvoľnil ich o dve hodiny skôr, než bolo na rozpise. 

Alice mala po práci už po minúte a pol. Táto doba sa odvíjala iba z dvoch činností. Najskôr pochopila, že ide o test zo znalostí z nemčiny, a teda to bude veľmi rýchla práca. Druhá časť bola podpis prázdneho papieru.

Allison mala vypracovanú viac než polovicu. Niektoré cvičenia preskočila, keď ich nevedela, a tak skončila za trištvrte hodinku. Tina s Phoebs hodinu uzatvárali, keďže končili zhruba v rovnakom čase.

Pán Toma si od nich vzal ich vypracovania a podchvíľkou si ich prezeral.

Potom mali voľno. Kopu času.