Kapitola 25: kapitola 2

„Ako sa podarila oslava?“

Viki sa zvalila na posteľ. Mamina prišla iba krátko pred ňou a chystala večeru.

„Oslava bola fajn,“ zakričala jej späť cez dvere miestnosti do kuchyne, no nechcelo sa jej vychádzať. Stále ju trápilo, čo sa odohralo v meste. Tvár mala ochabnutú a myslela na tých pár momentov stále dookola. Ako ho oslovila, ako jej priniesli ten koláč a ako sa na ňu díval, keď sa prišla ospravedlniť. Položila si hlavu na vankúš a zanadávala mu do idiotov, pretože po tom musel nasledovať výsmech, z ktorého by teraz najradšej plakala.

„Nejdeš jesť?“ nakukla jej do izby.

„Nie, vďaka,“ odpovedala do vankúšu, sotva jej bolo rozumieť. „Som najedená.“

Mamina sa na ňu usmiala, no Viki to nemohla vidieť, pretože ešte neodlepila tvár od bielej obliečky.

Prisadla si k nej na posteľ a pohladila ju po chrbte. „Čo sa stalo? Pohádala si sa s kamarátkami?“

Pokrútila hlavou a konečne mame opätovala očný kontakt. Ledabolo sa pozviechala s postele. „Nič sa nestalo,“ dostala zo seba, avšak vedela, že jej stekajúca zradkyňa slza vraví niečo úplne iné.

Rýchlo ju zotrela opakom ruky. „Som hrozná, že plačem za každú hlúposť,“ zasmrkala.

Chcela dostať mamino utrápenie z výrazu, akým na ňu pozerala a snažila sa ju utešiť. Pomedzi ďalšie slzy sa zasmiala nad tým, ako ju to dostalo.

„Objednávala som si minerálku... až na to, že som si pomýlila zákazníka s čašníkom.“

Nadvihla obočie. „To skutočne nie je do plaču.“ To, že to bolo skôr do smiechu, nemusela dodávať.

„Veď práve!“ dodala dôrazne a mamu objala.

Pod zámienkou, že je unavená, sa rozhodla zostať v izbe sama. Lucia nebola doma, so spolužiačkou šla do kina.

Vyložila si nohy hore a ľahla si objímajúc vankúš. Piatok sa zásadne neučievala na pondelok. Aj tak majú mať branné. Nie je predsa blázon. 

Pustila si hudbu a ešte stále plná emócií sa rozhodla využiť svoju citlivú chvíľu a napísať novú kapitolu do príbehu. Šlo jej to od pera. Za hodinku bola hotová, pričom by to za iných okolností zo seba súkala pol dňa a aj to by nemuselo vyjsť natoľko kvalitne. Spokojná sama so sebou mohla zaspať. 

V driemaní sa usmiala, ani nevedela, že si pospí až do rána.

 

„Zlatko, vstávaj.“

„Uhm,“ zamrmlala hodiac rukou. Ešte sa chvíľu mrvila v posteli, keď sa prudko posadila. „Pondelok!“ Musel byť pondelok, keď ju mamina budila. "Koľko som spala? Snáď nie celý víkend... Čo mi preskočilo?"

„Pokoj, je sobota,“ nakukla jej cez pootvorené dvere, keď začula ako v šoku vykríkla.

Viki si hlasno vydýchla a horeznačky sa zvalila späť. 

Behom doobedia sa dala dokopy. Po včerajšej deprimovanej nálade nezostali žiadne zvyšky. Pekne sa namaľovala, obliekla, učesala a bola pripravená ísť s mamou na tržnicu pozrieť šaty, o ktorých básnila už nejaký ten čas. Básnila bolo dokonca slabé slovo, ona nimi bola unesená, a to si málokedy chce niečo kúpiť od Číňanov, Vietnamcov, alebo kto to tam predáva.

Luciu nechali za počítačom a pešo sa vybrali na prechádzku. Slniečko svietilo a Viki si myslela, že to bude skvelé, bezstarostné doobedie.

Po pol hodinke boli v centre. Vošli do mestskej tržnice. Ovalila ich tá omamná vôňa všetkých tých zaručene kvalitných výrobkov. Nemusela to byť ani pravda ani lož, nezáležalo na tom, ale s mamou sa na tom vždy smiali. Od sampočiatku. Viki pamäť nesiahala do toho pôvodného dňa, od ktorého sa táto tradícia odvíjala.

Prechádzali pomedzi malé obchodíky, z ktorých sa ozýval Viki neznámy jazyk, alebo možno aj zmes jazykov. Pod strieškami mali vyložený svoj tovar. Veci zavesené na vešiakoch o laná záhadne tvoriace sieť nad ich hlavami. Ľudia sa medzi provizórnymi regálmi iba tak hemžili. Nebyť zvyknuté na túto nesynchornizovanú pravidelnosť, človek by si mohol pripadať v tej mase stratený.

Prebili sa na opačnú stranu priestranstva, pomedzi šaty, topánky, kvety, ovocie a zeleninu a ďalšie kvety k ďalším topánkam a šatám.

Tu ich Viki uvidela. Naozaj krásne letné šaty. A neboli ani drahé!

Dievčina mamu prekukla. Ona tie šaty nechcela pre seba, ale pre ňu. Preto trvala na tom, aby šla s ňou. Keby povie rovno, že je zvedavá, či aj jej padnú do oka akési šaty z tržnice, určite by kvôli nim nemerala cestu. Bezpodmienečne si ich chcela vyskúšať.

Muž siahajúci Viki, ktorú dnes výnimočne nepredlžovali podpätky, sotva po plece, sa dohadoval s akousi paňou. Zjavne mal plné ruky práce, nechceli ho prerušovať.

Dnu do obchodíku sa im nechcelo na ten krátky čas vchádzať, tak sa tam nenápadne motkali po priedomí a zo slušnosti si prezerali aj akési tričká, ale na tie šaty nemali ani zďaleka. Po chvíle, keď usmievavý pán z neznámej ázijskej krajiny so svojim vtipným prízvukom vravel: „Príďte aj nabudúce!“ sa mu mamina  prihovorila skôr, než si jeho pozornosť neuchmatol niekto iný. To sa mu na tvári rozhostil ešte srdečnejší výraz.

Na Viki pôsobil naozaj milo a zdalo sa, že si jej mama u neho už neraz čosi kúpila.

„Čo sa páčiť?“ spýtal sa ich. 

Mama naznačila, že tentoraz je Viki zákazníčkou.

„Tamtie šaty,“ ukázala hore.

„Dobrý výber,“ odvetil rýchlo vyslovujúc slabiky. 

Otočil hlavou smerom dnu do obchodíku a na niekoho zakričal svojou rodnou rečou. 

Zvnútra sa mu ozval odpovedajúci ďalší mužský hlas. Možno mladší. Viki prišlo naozaj zvláštne počúvať pre ňu taký nezvyčajný jazyk. Netušila, čo si povedali. Jediné, čo dokázala vydedukovať bolo, že zrejme má prísť zložiť tie šaty z vrchného vešiaku. Neuvedomila si, že starší muž so smejúcimi sa očami, už asi nelezie na rebrík. Ani kvôli nej nie.

Korálikový záves na dverách dnu sa odhrnul a von vyšla znudená, zívajúca postava. Len čo si mladík pretrel oči a pozrel na zákazníčky, mohol vidieť Vikin vydesený výraz.

„Ty?!“ vytlačila zo seba takmer bez dychu.

Nebolo v jej zámere vložiť do jediného slova toľko zhrozenia sa, prekvapenia a pohoršenia. Jediné, čo by za tým spravilo ozajstnú bodku, by bolo, ak by naň ešte aj ukázala prstom. Celá sa začervenala. Akoby z nej padli všetky šaty a stála tam pred ním nahá.

Zdal sa byť tiež zaskočený, že sa ich cesty znovu stretli. Rumenec na jej tvári chlapcovi pripomenul, čo sa stalo.

Či sa to hodilo alebo nie, krátko sa zachechtal, a odvrátil sa, aby ho jej vyjavenie v očiach nerozosmievali ešte viac, no nedalo sa. Márne sa snažil nastaviť kamennú tvár. Plecia sa mu chveli od duseného smiechu.

„Toto je snáď vtip,“ precedila cez zuby.

Chlapec na ňu hodil očkom a rozosmial sa ešte viac, nahlas, neskrývane. „Aj mne to napadlo.“

Rozplývajúc sa nad tým, že má skutočne čistý, zvonivý smiech, sa zmätene spamätala. Najradšej by si uštedrila facku.

Mama najprv prekvapene pozrela na dcéru a chlapca, potom na muža, ktorý sa znovu venoval iným možným zákazníkom, no ani on jej nevyslovenej otázke nevenoval pozornosť.

„Poznáte sa?“ šepla.

„Nie,“ poprela Viki presvedčivo.

„Ktoré?“
Ovládajúc všetko, čo sa v nej trhalo z úzd, kývla hore.

Zvesil ich. Nemusel vyjsť ani vyššie ako na prvý schodík. Bol od svojho otca vyšší... A ešte štíhly a... Už sa na seba vážne hnevala. Čo je to s ňou?! Radšej sklopila zrak ku kamennej podlahe a sledovala ako voda v pramienkoch preteká cez praskliny. Majiteľ susedného obchodíku hadicou čistil dlážku a voda pretekala aj sem.

Či chcela alebo nie, predsa si jeden jej pohľad vynútil, a síce keď jej do rúk tlačil vešiak, na ktorých boli šaty zavesené. Na očiach mu videla stále ten zvláštny lesk, na tvári sa mu hral nenápadný úsmev.

Šklbla mu ich z ruky, na čo sa otočil a šiel si po svojom. Jemná látka posiata desiatkami nežných kvietkov skĺzla Viki do náručia. Odľahlo jej, keď sa stratil za závesom, z ktorého sa vynoril. Konečne sa mohla znova skoncentrovať a zistiť, aké škody jej duchom neprítomnosť napáchala. Mamina na ňu zvláštne zazerala, pán sa tváril, že nič nepočul ani nevidel a naďalej s úsmevom pobehoval.

„Máte tu nejakú kabínku? Kde by som si ich mohla vyskúšať?“ ukázala názorne na šaty.

Akonáhle začula štrkot koráliku stretávajúceho sa s iným korálikom, vedela, koľká bije. Muž znovu ohlásil smerom dnu a medzi dverami sa s povzdychom, s rukami prekríženými na hrudi podoprel o zárubňu. Hlavou Viki naznačil, aby ho nasledovala.

V duchu si zanadávala. Vôbec sem nemala chodiť.

Rukou odhrnula záves a ocitla sa v miestnosti menšej, než je v ich byte toaleta. Ledva sa do nej dvaja pomestili.

„Tamto,“ ukázal k zrkadlu visiacemu na stene. Úškrny boli náhle minulosťou. Myslel to vážne.

Popohnal ju a Viki bezmocne odcupkala do kútu. Než sa stihla spamätať a vystrašene sa naň zahľadieť, zatiahol za ňou umelohmotný záves.

Svetlo zvonku chlapca v šere malej miestnosti objímalo a vrhalo mu tieň na zástenu medzi nimi dvoma. Pridržiaval jej okraj o stenu, aby sa nekrútil, ako sa mu chcelo. Videla, že stále stojí iba pár centimetrov od nej.

Ani nedýchala, iba nemo žmurkala.

Prísun svetla čosi preťalo. Zbystrila pozornosť. Nikto vošiel a on odchádza.

„Aké ti sú?“

Bol to mamin hlas.

„Ešte nie som oblečená...“

Keď vyšla von, nebol tam už.

Lucka doma závidela nový kúsok, čo si Viki priniesla. Ktovie prečo, sama z nich nemala takú radosť, aký by si darček od mamy zaslúžil.

V nedeľu si ich obliekla na omšu. Sedela pri stene hlavou sa opierajúc o chladný múr. Snažila sa počúvať a sústrediť sa. Jediné, k čomu sa však vracala bol ten neskutočný chlapec, ktorý jej spôsoboval šoky deň čo deň. Žiaľ, pomenovanie dní plynúcich za sebou platilo nie len obrazne. Pýtala sa, čo má toto šialenstvo za cieľ. Čo jej tým chce kto dokázať? Nevidela v tom nič logické. Bola pravda, že mal v sebe niečo, vďaka čomu Viki skonštatovala, že je pekný, ale neuveriteľne ju vytáčal. Dúfala, že ho už nikdy nestretne. Dokonca sa pevne rozhodla, že cez mestskú tržnicu neprejde, jedine, že by to bola otázka života a smrti.

 

Pondelňajšie ráno.

Vonku slnko žiarilo, akoby bolo leto, a pritom mali listy postupne začínať pokrývať trávniky povedľa kmeňov.

Telocvikárky vybavili zo školy lopty. Poriadne ich nestihli vziať zo sietí do rúk, už ktorási lietala po vzduchu.

Trieda oblečená v športovom spoločne pešo docestovala do parku. Po povinných cvičeniach, ako predvedenie prvej pomoci, mohli hrať, čo sa im zachcelo.

Na detskom ihrisku hneď vedľa džavotali deti. Mamičky s kočíkmi sa prechádzali v tieni. Odkiaľsi z diaľky k hlúčiku dievčat, ku ktorému sa radila aj Viki, doliehala dokonca hudba.

„Poraďte mi tému na biolu.“

„Kofeín.“

„Nervové poruchy,“ vyslovila polohlasne. Pripomínalo to skôr skonštatovanie ako návrh. Ešteže ju nikto nebral vážne a pokračovali bez povšimnutia nad tým, ako ich rozhovor púšťa jedným uchom dnu a druhým von.

„Evolúcia.“

„Čo tam s evolúciou. Ja potrebujem jednotku a nie trojku.“

„Tak si niečo vygoogli.“

„Ako sa volala tá pesnička?“

„Aká?“

„Tá, čo ju hrali v piatok cez prestávku v rádiu.“

„Neviem. Nespieval to ten... čo sa tvári, že je dievča?“

„Hej, on. Myslím. Ak ho aj ty myslíš toho, na koho myslím ja.“

„Nemyslím.“

„Baby a ten výlet?“

„Aký zase?“

„Tá exkurzia. Mal už niekto nejaký návrh, kam by sa šlo?“

„Čo tak ísť do toho akvária?“

„To by sa vybavilo?“

„Nech aspoň niekam ideme. Kým by sme doplnili autobus?“

„Keby sme šli všetci...“

„Pochybujem, že pôjdu všetci...“

Viki ležala na trávniku. Netušila, o čom sa bavia. Keď ju niekto oslovil, iba zamrmlala. Ani oko neotvorila. Cítila, ako sa lúče opierajú o pokožku, a to jej stačilo. Mala rada, keď bolo príjemne teplučko. Cítila sa byť v bezpečí.

„Tak šla by si?“

„Do akvárka?“

Neprotirečili, asi sa trafila. Samozrejme, do žiadneho akvária by sa nešlo. To iba Domča si nevedela zapamätať ho pod správnym názvom tropikárium.

Vydala zvuk na súhlas a ďalej sa vyhrievala ako stará korytnačka na kameni v jazierku, na ktoré mali výhľad.

„A čo tak... Aha, baby, čo nám sem prišla cestovka?“

„Nevyzerajú, akoby boli turisti.“

„Šikm...“

Viki vypleštila oči. Dokonca jej nevadilo, že si ktorási požičala jej mikinu a použila ju ako vankúš.

Pozrela, kam ony pozerali. Na partičku aziatov. Boli traja a v rukách nemali foťáky, ani sa nerozhliadali po okolí. Stáli spolu, rozprávali sa a opatrovali techniku. Ozvučenie, gitary. Jeden vykladal bubny z kufrov dvoch áut. On medzi nimi nebol. Aká úľava.

„Viki, počúvaš ma?“

Vyjavene pozrela na Domču.

„Nepôjdeš si so mnou kúpiť niečo na pitie?“

Súhlasila.

Obchádzali skupinu podivných hudobníkov v zmenšujúcom sa odstupe.

Domča si v stánku kúpila minerálku a pomaly kráčala k Viki na okraji priedomia bugetu, za drevenými lavicami postavenými popri stoloch namiesto stoličiek. Opierala sa o strom obďaleč. Podchvíľou od neho vyzrela k tým chlapcom.

„Dnes sa nezdáš byť vo svojej koži. Stalo sa niečo?“

„Nie. Ešte v ten deň som sa mu bola ospravedlniť. Vysmial ma.“

„Čo ten...“ Nepotrebovala sa spýtať, ku komu mieri. Došlo jej, že ho má stále v hlave. „Hlupák...“

„Stretla som ho v sobotu.“

„A?“

„Katastrofa. Dúfam, že to bolo naposledy. Lezie mi na nervy,“ civela pred seba, akoby na neho pozerala. Grimasa so znechutene pokrivenými perami Domču skoro rozosmiala. Odľahčovať situáciu sa na Viki už viac podobalo.

Práve si odpíjala z ponúkanej fľaše, keď k nim doletela lopta. Spolužiak dal gól cez provizórnu bránu a strela pristála neďaleko od nich.

Domča sa rozbehla, zahnala a kopla im ju späť.

„Poďme,“ usmiala sa na Viki.

Prebehli spolu cez ihrisko vyhýbajúc sa možnému skríženiu cesty futbalke. Práve si zo seba uťahovali a Viki šprintovala Domči v pätách, keď sa tu jej kamarátka zarazila a zastavila. Inak by ju pravdepodobne Viki nebola dohonila, beh nebol jej silnou stránkou, bol totiž súčasťou športu.

Vrazila jej do chrbtu. Ťažko sa jej náhle brzdilo, tráva sa jej šmýkala.  „Mám ťa!“ zasmiala sa zvonivo. Sotva lapala po dychu, ale mala skvelú náladu. Priam bláznivú. Priateľkina tvár však nereagovala. Pozerala kamsi pred nich, akoby nevedela, či sa má smiať, alebo nie.

„Viki?“

„Hm?“

„Mňa snáď...“

„Čo?“ Odhrnula si pramienky vlasov vypadnuté z gumičky, aby vylepšila svoj vzhľad.

„Pozri tamto. Nie je to...?“

Ovisla jej sánka. „Toto sa mi musí už bezpodmienečne snívať!“