Už nikdy ticho 2: kapitola 6

Potichučky otvorila a zavrela dvere.

„Kde si bola?“ ozvalo sa rozčúlene z obývačky.

„Behať. Nechala som ti odkaz.“

„Po tme? Sama? Myslím, že ti toho dovoľujem dosť, ale toto nie!“

„Mami...“

„Nie, Tinka. Nech to bolo naposledy,“ a vošla do chodbičky vpravo.

Najskôr zničený Andreas, s ním Lukas, teraz hnev mamy. Nalačno toho bolo priveľa.

Zavrela sa v kúpeľni, aby si dala sprchu. Pustila na seba vodu v nádeji, že sa z nej stane nový človek bez starostí. Na fotkách musí vyzerať sviežo.

Zotrela zo zrkadla paru. Vyrážky na tvári ku nepotešili. Lepšie sa na seba zadívala. Pristúpila bližšie. Po veľmi dlhom období mala opäť chuť namaľovať sa. Bolo jej snáď nad slnko jasnejšie, že ju už o pár hodín odmaľujú, ale nemohla odolať.

Zvolila veselé, jasné, dievčenské líčenie, pri ktorom vynikali dlhé riasy. Vyfénovala si vlasy a zaplietla si na voľno vrkoč na jednu stranu, aby jej prirodzene padali do tváre. Teraz oči pútali dostatočne na to, aby neboli sledované ostatné nedokonalosti. Zámer splnený.

Kufor otočila dole dnom. Spomedzi zvyšných vecí, vytiahla štvoro šiat. Dvoje boli dosť pokrčené a jedny sa jej dnes nehodili. Obliekla si teda svetlošedé  tenučké šaty nad kolená s maličkými ružovofialovými kvietkami. Hore boli úzke a v páse sa vzadu uväzovali na mašľu, čím dávali sukni ešte širší, nariasenejší a vzdušnejší dojem. Neboli síce podľa najnovšej módy, a tiež by ju nezvolili za naj „dračicu“, ale o to Tine ani nešlo.

Ešte lesk na pery, náušnice a k retiazke pridala ešte jednu – s príveskom od Lukasa.

„Pristane ti to.“

Otočila sa.

Mama stála vo dverách opierajúc sa o rám dverí s prekríženými rukami. „Dlho si sa takto neobliekla. Odkedy sme tu.“

„Ďakujem,“ usmiala sa snažiac sa zaviazať si tú mašľu nad krížami.

Počkaj, pomôžem ti,“ chopila sa toho mamina. „Ja len nechcem, aby sa ti niečo stalo.“

Došlo jej, na čo naráža.

„Veď ja viem, mami. Skutočne som tým nemyslela nič zlé a nechcela som, aby si sa na mňa hnevala.“

Chytila dcérinu tvár do rúk a pohladila ju po líci, ako keď bola malá. „Aj ty mne prepáč,“ objala ju. „Sľúb mi, prosím, že nebudeš behávať za tmy. Počkaj, kým bude svetlo, dobre?“

Tina napokon súhlasila. „Idem teraz skôr, lebo ešte neviem, kedy bude to fotenie. Pôjdem pozrieť na rozpis...“

Na rozpise stálo, že začínajú až o desiatej. Mala ešte dosť času. Na recepcii sa spýtala na dievčatá. Phoebs je ešte tam, no Allison odišla. Pohľadom pohľadala v tabuľkách Canove meno. Na doobedie mal voľno. Tina netušila kam All šla, ale nepochybovala o tom, s kým. Zrejme keď videli plány na dnešok, rozhodli sa využiť čas. Boli spolu takí podarení. Ona a Can sú pre seba ako stvorení.

Keďže tu All nebola, chcela zájsť aspoň za Phoebs. Najskôr však vyšla k nim. Zabudla si mobil a navyše chcela zistiť, kedy pôjde mamina na raňajky. Vošla dnu ako veľká voda a už-už chcela zavolať, či náhodou nevidela bežať okolo inkriminovaný telefón, keď začula, ako sa s niekým potichu rozpráva. Nemala by načúvať rozhovoru iných, ale keď pochopila, že hovorí s jej babkou, maminou mamou, nepokladala to za zlé.

Priblížila sa k maminej izbe, zavesila sa nehlučne na dvere a s úsmevom cez pol tváre vhupla dnu.

Nevšimla si ju.

Stála k nej chrbtom, smerom k oknu. Telefón držala pri uchu. Stále hovorila tichšie, až to prišlo Tine zvláštne. Akoby ten rozhovor nemal nikto počuť.

Tine, ktorá stála sotva päť metrov od mamy, síce babkine slová unikali, ale dostatočne stačili tie, čo vyslovovala jej mama.

„Ako to?... To kedy?... Nie, to som jej nedovolila...“

Tina spravila grimasu. Nat niečo prepískla a teraz jej na to prišli.

„Prečo si mi to nepovedala už skôr?... Ja to viem, ale ani Tinku som sem nemohla nechať ísť samú... Mami, nerozoberajme to teraz... Ja sa s ňou porozprávam. Čo ti povedala?!“ zvýšila tón hlasu. „No tak toto nie. Akoby nestačilo, že mi už volali z práce... Áno, kvôli tomu... Neviem, ako jej to mám povedať...“

Tina zašla za stenu. Prestávalo jej to byť smiešne.

„To nepôjde... Podpísala zmluvu... Na rok...“ odmlčala sa, zrejme počúvala monológ. „Mami, nekrič... Áno, a veľmi vysoká... Myslíš si, že mňa to netrápi?!“

Tine zostávalo zle. Akoby práve vošla do neovládateľného, pomäteného sna, z ktorého sa nedokázala prebudiť. Tep musela mať aspoň stodvadsať. Svet okolo nej sa akosi neprirodzene pohyboval a vydával zvuky, ako keď vám okolo hlavy švihá švihadlo. Zaľahlo jej v ušiach.

Nebola si celkom istá, ako sa dopravila až von. Kráčala k stromom. Necítila zem pod nohami, akoby sa vznášala a plávala vo vzduch.

Dostala sa do slepej uličky rôznych okolností a náhod života, ktoré sa skôr či neskôr museli odohrať. Zaskočili ju a teraz nevedela, čo robiť, a či to má vôbec nejaké riešenie.

Sadla si na lavičku a hľadela bezcieľne pred seba. Nevnímala ľudí, čo prichádzali a odchádzali zo strany na stranu. Určite mala znova červené uši. Slzy sa jej rinuli do očí.

„Ja som sa divil, že aká pekná bábika to tu sedí a vzlyká,“ zaznelo vážne, možno trochu odmerane.

Zdvihla pohľad utierajúc sa do opaku ruky.

Približoval sa k nej Lukas s rukami vo vreckách. Díval sa po okolí, až váhala, či to vravel jej.

Pristúpil k lavičke, stále na ňu ani nepozrel.

„Zmýlil si sa. Bábiky sa už minuli a ja nevzlykám.“

Sklopil k nej povýšenecky zrak. „To vidím.“ Zohol sa k nej a dotkol sa ďalej stekajúcej kvapôčky, čo sa jej kotúľala po líci. „Čo sa stalo?“

Odvrátila tvár ako trucovité dieťa.

„Tak fajn, nič mi nemusíš hovoriť,“ otočil sa, že odíde, keď ho zastavil Tinin roztrasený hlas, vyslovujúci jeho meno.

Osloviť ho, pre ňu znamenalo, dať im šancu, znovu sa zblížiť, a tiež to, že mu opäť zverí svoju bezradnosť. Presvedčenie, ktoré pokladala za už stále, bledlo ako obraz vystavený slnečnej žiare. Pomaly zisťovala, že keď už v srdci nebola bolesť, nebolo to preto, že by v ňom už nebol, ale preto, lebo tá prázdnota len zrkadlovo odrážala pocit samoty. Keď za ňou prišiel, i keď sa tváril ako cudzinec, musel niečo cítiť.

Posunula sa na jednu stranu lavičky a s nádejou sledovala jeho výraz. Znovu čosi sledoval v diaľke, zovieral čeľusť dokopy, a chvíľu sa akoby rozhodoval, či ju tam nechá. Napokon na ňu pozrel, a predsa k nej spravil prvý krok.

Sedeli potichu vedľa seba. Nebolo toho, kto by začal. Nedokázali sa na seba ani pozrieť. Hrozilo by, že si uvedomia, že sú si blízki aj napriek Lukasovej snahe presvedčiť Tinu o opaku.

Práve premýšľal, ako sa jej jemne spýtať, čo sa stalo, aby sa znovu nerozplakala.

„Ako pokračuješ s gitarou?“

Zaskočený zastavil svoje úvahy. Najskôr sa zamračil, potom – stále hľadiac pred seba – chcel zistiť, či sa na neho pozerá.

Smola, pozerala, tak sa k nej neotočil.

„Ide to.“

Nedokázal ju ignorovať, tak na ňu krátko pozrel. „Nepovedz, že si kvôli tomu...“ Chcel povedať plakala, no namiesto toho si znovu zahryzol do jazyku a bez jasne čitateľného výrazu na ňu už definitívne zameral svoju pozornosť. „Zložil som pár vlastných vecí,“ prezradil cez zuby, stále odmerane, bez úsmevu, alebo akejkoľvek inej emócie, ale predsa by povedala, že pohľad od nej odkláňa len preto, aby o ňom neprezradil viac.

„Inšpirovala ťa Anna?“

Trhlo ním a zazrel na ňu. „Anna?“ znovu vytočene prežul. Márne si robil nádej, že ich vzťah nechá tak a zabudne. Nezabudla.

Šiel jej niečo odvrknúť, keď mu padol zrak na ten prívesok, čo kedysi nosila jeho mama. Nemohol pokračovať. Nezaslúžila si viac zranení. „Sčasti áno. Vnímam to ako celo všetkého, čo na mňa malo vplyv. Naučila ma vyjadriť to slovami.“

Posledná veta ju zabolela, možno preto sa chcela spýtať na dnešné ráno. Na Andreasa.

„Tak čo spôsobilo, že maličká plakala?“

„Maličká?“ tvárila sa na urazenú, no čoskoro sa trpko usmiala. „Problémy. Možno som to nemala robiť, ale vypočula som si jeden mamin rozhovor...“

Lukasa to zaujalo a pozorne Tine načúval, aj keď hľadel kamsi do trávniku, čo ju príšerne škrelo.

„Mame volali z práce. Sú tam nejaké problémy a navyše babka spomenula voľačo o Nat, čo ju ešte viac rozrušilo.“

„O tvojej sestre?“

Prikývla. „A zrejme budeme musieť odísť.“

Bolo to zhrozenie, s ktorým na ňu pozrel, no následne sa opäť začal ovládať. Tá iskra z očí však nezmizla napriek všetkej snahe. „To asi nepôjde. Dostaneš pokutu, ktorú nesplatíš ani do konca života. Tina, toto nemôžeš. A určite ani nechceš. Či chceš svoju snahu zahodiť?“

„A aké iné riešenie navrhuješ?“

Zamyslel sa nad tým. „Vravíš, že problémy a mama žiadajú odchod a tvoja zmluva, aby si zostala,“ uvažoval.

„Lukas, teraz úprimne,“ zhlboka sa nadýchla. „Ty chceš, aby som zostala?“

„Čo je to za otázka,“ sykol a odmlčal sa. „Čo by to tu bolo bez teba,“ vydýchol potichu.

Usmiala sa. Najradšej by spievala.

„Ale sama si videla, ako toho máme obaja nad hlavu. Ja pracujem pre Andreasa, celé dni jazdím kade-tade, vybavujem a dohodujem, robím vlastnú hudbu a od septembra začínam navyše na škole. Z teba sa stane speváčka na plný úväzok. Toto doteraz bol len slabý odvar toho, čo bude.“

Tine sa zastavil dych.

„Nebolo by to reálne.“

Nastalo medzi nimi vzduchoprázdno.

Slabo prikývla na znak, že porozumela a odvrátila tvár. Nedokázala na to nič povedať. Tváril sa tak vážne, že nech by čokoľvek namietala, zaplavil by ju ďalšími argumentmi, ako keď niečo zakážete dieťaťu.

„Rozumiem,“ pošepla, vnútri kričiac od žiaľu a bolesti. Stratila som ho. Určite som ho stratila, vravela si.

Lukas sa sám preklínal. Vedel, že to nebol on a normálne sa tak nesprával, a ak aj, tak to nepatrilo do tohto života, ale do dávnej minulosti. Nevedel čo povedať, ako sa tváriť, kam pozrieť, či ju má objať alebo odísť, keď mu na displeji dotykovky poskakovalo Canovo meno.

„Čo sa deje?“ ozval sa do slúchadla.

 

Can sedel opretý za stolom v cukrárni. V ľavej ruke s mobilom pri uchu a s druhou si porazene prechádzal po vlasoch. Oproti nemu sedela Allison s prísne našpúlenými perami, z očí jej šľahali blesky.

„Čo sa deje?“

„Ahoj, bratku, videl si dnešné noviny?“

„Nie, prečo?“

„A Tina ich už videla?“

Allison si založila ruky vbok, akoby mala Cana čakať okamžitá poprava, na čo si chlapec len vzdychol.

„Prečo voláš? Nemal si byť s...“

„Áno, aj som, ale to je vedľajšie.“

Blondína mu štuchla do ramena.

„Tie noviny... Dostal si sa na titulnú stránku, chlapče. Je v nich šťavnatý článok o tvojej minulosti. Po víkendovom vysielaní si na L.G.ho zrejme spomenuli. Museli ťa spoznať v tej dokrútke, kde si vravel, prečo ste s Tinou spolu behali. Pamätáš, dievča do dažďa.“

 

Tina vstala a pomaly kráčala preč. Kým to Lukas zaregistroval, bola už na niekoľko metrov vzdialená, až ním prešla horúčava. Vstal, akoby ho tá lavička pichla. Udržiaval si zatiaľ ale menší odstup. „Allison to teda už vie?“

„Musel som jej to vysvetliť.“

„Chápem. Bude hrať s nami?“

„Nie je z toho nadšená... Samozrejme, že nie som!“ vzala Canovi telefón z ruky. „Ako ju môžeš takto klamať? Zaslúžil by si si...“ nestihla dopovedať. Can si ho vzal späť. „Ale hlavné, že Tina to zatiaľ nevie. A ak to tak má zostať, nech to nečíta...“

 Lukas hovor ukončil a rozbehol sa za dievčinou mieriacou priamo do hlavnej budovy, budovy, kde najskôr na niečo natrafí.

„Tina,“ oslovil ju tesne pred dverami.

Prekvapene sa otočila a potiahla nosom.

Inštinktívne pozrel cez sklo dnu. Na rohu pultu recepčnej stála úhľadne postavená kôpka novín. Veľké nebezpečenstvo.

„Nejdeš na raňajky?“

Tina zdvihla obočie, chcelo sa jej ešte väčšmi plakať. Iba žmurkala a zhlboka dýchla, aby sa tak nestalo.

„Aj keď spolu nebudeme chodiť, stále si veľmi zlaté dievča a moja kamarátka. Veď to poznáš... dievča do dažďa...“

Toto jej povedal vtedy, keď ju chcel prvý raz pobozkať. Teraz vraví to isté a pritom ju predtým po planej nádeji navráteného šťastia opustil. Prebehla jej hlavou otázka, ako môže byť taký bezcitný? Načo jej to pripomína?

„Ja... Prepáč. Teraz chcem byť sama,“ vymanila sa z jeho obkľúčenia a vošla dnu.

Bezmocne ju sledoval a nervózne vošiel za ňou, aby vzápätí aj vyšiel. Hrozne sa mu na to pozeralo.

Kráčala k recepcii a výťahu za ňou. Pozdravila sa so zamestnankyňou. Noviny mala na dosah, a akoby to nestačilo, zrejme jej ich práve sama recepčná ponúkla.

Akási neviditeľná ruka ním trhla. Vpadol do haly, aby zabránil blížiacej sa katastrofe. Nemohla sa o ňom dozvedieť celú pravdu, všetku tú špinu. Nelámal jej srdce preto, aby sa to nakoniec dozvedela z novín. To by jej to radšej povedal – hoci by to šlo ťažko – sám. Ak by sa to dozvedela odinakiaľ, stratila by sa aj tá mihavá nádej na odpustenie.

„Mám riešenie!“ zakričal v poslednej chvíli cez polovicu miestnosti a upútal pozornosť od titulku. „Mám riešenie,“ zopakoval ešte raz hľadiac jej priamo do očí. „Nemusíš odísť.“

„Vážne?“

Znovu sa tam k tým novinám vracala. Pevne ju chytil za ruku a potiahol ju za sebou zo dva kroky. Nechápala, o čo mu ide. Rozmyslel si snáď svoje rozhodnutie? Zažala sa v nej malá iskrička. Priala si to najviac na svete.

„Ak to inak nepôjde, nech tvoja mama odíde riešiť problémy. Ty tu predsa môžeš zostať aj bez nej,“ usmial sa. Po prvý raz dnes. Tak ho chcela vidieť usmievať sa, ale nie pri tejto vete.

„Ďakujem,“ usmiala sa tiež, aj keď jej nebolo do smiechu. Čo s ňou ešte dokáže spraviť?

Čakala, až si sám uvedomil, že má vo svojej dlani tú jej. Napriek vedomosti, že mu jej dotyk bude chýbať a nechcel to urobiť, naopak, túžil ju už nikdy nepustiť zo svojho náručia a povedať, ako ju miluje, nechal ju odísť.

Stratila sa vo výťahu, nespomenúc si na to, čo chcela, okrem Lukasa.

Obliala ho samota a odlúčenie. Síce nateraz neodhalila jeho tajomstvo, ale bezpodmienečne sa k tomu chýli. A čo im to doteraz prinieslo? Nič. Iba vzalo. Ďalšie ilúzie.

Recepčná sa tvárila, že nič nepočula, ani nevidela. Podaktorí, čo sa tam obšmietali, začali na neho pokukovať. Bez pochýb to boli tí, čo ten článok už čítali. Ich diskusie o tom, či medzi nimi niečo bolo, a či ho Tina opustila kvôli jeho minulosti, podnietila aj Lukasova reakcia. Sklesnuto zatvoril oči a zvesil hlavu. Rukami si zakryl tvár. Hneď ako si ich všimol, v tom momente prestali a pokračovali vo svojich činnostiach.

Boli mu ukradnutí. Veľakrát bol už terčom rôznych rečí. Naučil sa nepočúvať, čo vravia. Kým, sú ticho, nemá dôvod s nimi čokoľvek riešiť.

„Ale, L.G., že si sa jej ty nepriznal,“ šepol mu ktosi popri uchu, ako prechádzal okolo a vzal si jedny tie noviny. Drzo si ich rozprestrel opierajúc sa o lesklú dosku, akoby mu to tam patrilo.