Už nikdy ticho 2: kapitola 7

Žena v kostýme len preľaknuto ustúpila. Bol to vysoký, svalnatý muž, nebezpečný typ, s náušnicou v uchu, neupravený, zapáchajúci od cigariet. Kedysi bol mocnejší a ešte mohutnejší, no závislosť robí svoje.

„Môžem pomôcť?“ spýtala sa, snažiac si zachovať profesionalitu.

„Nie,“ odpovedal Lukas namiesto neho, chlap na neho zazrel.

„Dlho sme sa nevideli, Tariq.“

Muž vytvoril niečo, čo malo byť priateľským výrazom a podal Lukasovi ruku, aby sa mohli pozdraviť postarom, ich gestom tvrdých chlapcov z ulice.

Lukas sa netváril nadšene. „Čo tu robíš?“

„To je jediné, čo mi povieš po tých rokoch? Koľko to bolo? Dva? Tri?“

„Štyri.“

„Ale ten čas letí, čo?“

Lukas sa ani nepohol. „Ešte si mi neodpovedal.“

„Omylom sa mi dnes ráno dostal do rúk jeden plátok. Skoro som na tej fotke svojho kamoša nespoznal. Keby tam nebola aj tá, na ktorej ťa zatýkali po jednom našom záťahu... Pozerám, že sa mu opäť darí. Dokonca si našiel babu, len nemá na to, aby vyšiel s kožou na trh,“ zamával mu listami pred nosom.

Lukas po nich chňapol a roztrhol ich. „Porozprávame sa vonku.“

Tarig ukázal dlane na znak, že sa vzdáva a prešľapujúc z nohy na nohu, svojím krokom a opovrhujúcim výrazom pána všetkých temných uličiek urobil tak, ako povedal.

Lukas vyhodil zbytky toho, čo stále zvieral v pästi do smetného koša a naznačil recepčnej, aby pracovala ďalej, akoby sa nič nestalo. „A tie noviny,“ pozrel na tú nepriateľskú kopu papieru, „všetky ich zničte.“

 

Tina vyšla hore. Vedela, že keby sa takto postaví pred mamu, povedala by jej všetko, čo ju trápilo, a to by celú situáciu s odchodom ešte viac skomplikovalo. Čo sa to z nej stáva za klamárku.

Prestala stúpať, dvere sa otvorili.

Opatrne vystúpila a bez odvahy pristupovala k prahu.

Zazvonila.

 

Čakal ho na ceste zazerajúc po všetkých naokolo, čo robili svoju prácu, a tých tu kvôli foteniu nebolo najmenej. Prinášali aparatúru a pripravovali vonkajšie prostredie.

Jeff, ochrankár, práve cez vysielačku dával príkaz, keď zazrel neznámeho  človeka bez akéhokoľvek zamestnaneckého označenia. Približoval sa k Tariqovi ako jedna nebezpečná šelma ťažkej kategórie  k druhej, a žiadal od neho jeho identifikáciu.  Vyzeralo to, že sa to chýli k potýčke.

„To je v poriadku, Jeff,“ približoval sa Lukas, ktorý videl, k čomu to speje.

Jeff Tariqa iba nerád nechával sarkasticky sa pochechtávať, no poslúchol. Do vysielačky vydal príkaz, aby zavreli bránu.

V takomto zmätku sa najľahšie prekĺzne každému, čo i len trošičku šikovnejšiemu nevítanému. Lukas si povedal, že na to bude musieť nabudúce dohliadnuť, aby sa nič podobné viac nezopakovalo a aby sa už nikto ako Tariq dnu nedostal.

 

„Zabudla som si mobil.“

„Aha,“ odpovedala na opačnej strane mama. „Boli ste spolu aj na raňajkách?“

„Áno,“ zaklamala. „Prepáč.“

„Nevadí. Môžem sa prísť potom pozrieť na to fotenie?“

„Samozrejme.“

Rozlúčili sa a Tina podala s vďakou Phoebs jej telefón.

„Ty si vážne nevyliečiteľný prípad. Vážne,“ utešovala ju priateľka, sadajúc si s ňou na posteľ. „Nikdy som nepočula absurdnejšiu výhovorku. Vraj nereálny vzťah. Pche! Nechci vedieť, čo by som mu teraz v tomto momente, bola schopná spraviť.“

Tina sa pousmiala. „Najhoršie je, že sa na neho ani nehnevám.“

Phoebs sa na ňu zadívala. „A nepovedal ti viac? Ako dôvod povedal len toľko, že by ste obaja zaneprázdnení?“

Prikývla. „Prečo?“

„Len tak. Nezdá sa mi to. Určite za tým bude ešte niečo iné. Nič si si nevšimla?“ vyzvedala.

Zamyslela sa. „Jediné, čo viem je, že bol pred časom hotový z nejakej Anny. A nie, neviem, kto to je. Iba viem, že je vtipná, talentovaná, úžasná učiteľka hudby a ako stvorená pre Lukasa. Spomínal mi ju v ten večer, ako som prišla do Berlínu. Alebo skôr básnil. Odvtedy už na mňa čas nemal.“

„On si určite neuvedomil, že ťa tým zraňuje. Je to chlap,“ dodala, akoby to malo niečo vysvetliť. Snažila sa tým Tinu rozosmiať, no nepomáhalo to.

„On má dvadsať jeden. Ona je už určite tiež dospelá, keď už učí. Kto som ja? Ak budú spolu šťastní...“

Phoebs ju objala. „Ty ho máš vážne rada,“ skonštatovala. „Počkaj, prinesiem ti vreckovky,“ prešla k stolu. Mala na ňom položenú svoju kabelku. Vytiahla z nej balíček a noviny skryla do zásuvky. „Stretni sa s ním a porozprávaj. Potom sa rozhodneš, či má zmysel živiť svoju lásku.“

 

Čas maminho odchodu sa privalil rýchlejšie než rozzúrená voda a nedal sa oddialiť ani zastaviť. Ani jedna o tom nehovorila, priam naopak, konali stále rovnako, akoby sa nič nedialo. Tina mala vyučovanie s ostatnými dievčatami, iba v ráno toho dňa namiesto toho, aby šla pozrieť na rozpis, privítala Cana u nich v byte, aby mohol natáčať. Pomohla mame skontrolovať, či má všetko zbalené, a naložila batožinu do výťahu. Odtiaľ to bol ku kufru auta iba cez halu a pár krokov.

Vonku ich čakali aj Allison a Phoebs, ktoré prišli Tininu mamu tiež pozdraviť. Lukas chýbal, určite mal svoju prácu, a aj keby nie, predpokladala, že by sa jej vyhol. Bola sklamaná z toho, ako to dopadlo, i z toho, že sa viac o ňu nezaujíma, i keď robí všetko pre to, aby o ňu zavadil čo i len jediným pohľadom. Odvtedy, čo spoznala naživo L.G.-ho, sa to však už nikdy nestalo.

Can kráčal vedľa nich a spoza kamery sa pýtal, na čo práve myslí. Ťažko sa jej hľadali správne slová, pretože práve vtedy to nebolo nič konkrétne.

"Je tu plno pocitov. Neviem to presne opísať, ja si to uvedomím asi až keď bude po tom."

Can ju potom už nechal napokoji. Konečne sa od toho pondelku prestal správať tak čudácky a normálne sa s ňou rozprával. Can je jeden z mála priateľov. Bol taký, akého ho poznala a stále sa riadil podľa svojho krda, že ju tým večným kamerovaním neobťažoval viac, ako bolo potrebné. Jedine, že by mal veľmi dobrú náladu a kameroval iba zo zábavy.

"Myslíš si, že ti to prinesie slávu, keď ma budeš mať na hodinovej nahrávke? K letisku to tak potrvá."

Can sa ale nenechal odradiť a celý čas, ako ich Gas viezol, bol na ňu z miesta vedľa šoféra otočený, presne ako v prvý deň, čo sa spoznali.

"To možno nie, ale scéna, ako matka opúšťa svoju dcéru a prenecháva ju veľkému svetu v druhej sérii nemôže chýbať."

"Nechaj tú melodrámu," zakryla mu obraz dlaňou.

"Hej, nechytať! A náhodou moja prvá séria mala úspech."

Prikývla mu. To mu musela uznať. Prekonal sa a divákom sa to páčilo, tak snáď ich dojala rozlúčka a nefalšované slzy.

 

V tieto posledné dni pred ich prvým vystúpením pred ľuďmi využívali naplno pre skúšky a tréning. Ostatné vyučovanie šlo dočasne bokom.

Andreas mal bez pochýb naplánované všetko do bodky, len sa s nimi o svoje myšlienky predčasne nedelil. Nie skôr, ako to bolo nevyhnutne potrebné. Riadil všetky náhody. 

Učitelia nenechávali nič nedotiahnuté. Text boli naučené ako básničku. Presne vedeli, čo do ktorej časti majú ktorá dať. Išlo iba o jednu pieseň, na ktorú mali čas skoro mesiac. Spĺňali všetko, čo od nich vyžadovali.

Xavier sa pokúsil dať im zdanlivosť väčšej slobody. Priniesol kameru a mikrofóny. Po každej skúške im záznam prehral a ukázal menšie chybičky, ktoré sa stále opakovali. Parket sa ukázal ako nestabilná, vratká pôda pre Phoebs. Všetko jej šlo, od jazykov, cez teóriu hudby až po spev, len z tanca bola nešťastná. Buď začala o dobu neskôr, alebo bola príliš tuhá, alebo príliš spomalená či neprirodzená. Tina si doteraz myslela, že nikto horší od nej neexistuje, že nechodí po tejto zemi, pretože športy jej nikdy nešli, no pri tanci našla seba samú a najmä ju to bavilo. No čím ďalej sledovala Phoebs, tým viac ju mrzelo, že s ňou to nie je rovnako. Nebolo to tým, že by sa nesnažila, ale chcelo to od nej oveľa viac námahy a cviku než od Alice, ktorej stačilo choreografiu vidieť a po dvoch-troch razoch jej to šliapalo ako hodinky. Tak zatiaľ, čo Alice Xavier vnímal ako prirodzený talent a Tinu s Allison často chválil, Phoebs musel zakaždým napomenúť. V posledný deň rezignoval, pretože namiesto toho, aby sa zlepšovala, jeho snaha zosúladiť jej pohyby s ostatnými, mala skôr opačný účinok.

Predvečerom im telocvičnu prenechal. Vedeli, že ich určite niekto sleduje tou kamerou hore v rohu, kde steny podopierajú strop, nezáležalo im však na tom. Najskôr sa začali blázniť a tancovali a poskakovali ako sa im páčilo. Alice ale bola proti a znovu postila nekonečne obpočúvanú hudbu ich piesne. Na jej naliehanie sa do práce znova pustili, no každým ďalším slovom, ktorým mala neustále niečo proti tancu každej z nich, nechuť iba rástla. Tinu priam vytáčalo, že si to prirodzene odnášala najviac Phoebs.

Znechutená sama zo seba, plná sklamania a pocitu, že je skutočne nemožná, s depresiou skrytou v slzách, vybehla dievčina z telocvične.

„Tak sa ti to podarilo, Phoebs to vzdala!“ vyštekla na ňu Allison, ktorá sa na Alicine neprimerané správanie k Phoebs nemienila ďalej nečinne prizerať. „O čo ti ide?“

„Tebe sa nemusím za nič ospravedlňovať. Staraj sa o seba.“

„Nie,“ zastala sa ich Tina. „Čo si o sebe myslíš, že si dokonalá? Phoebs sa snaží, Robí všetko, o môže,“ zvýšila tón.

„V tom je ten problém. Ona viac nedokáže. Naše prvé vystúpenie musí byť najlepšie, aké len môže byť!“

Tinu až strašilo, ako prehnane vážne ten ich tanec berie. V ničom inom sa tak nesnažila, skôr by povedala, že ostatné predmety brala s rezervou, či ich dokonca tak trochu zakaždým prespala.

„Keď nepomôže, nech aspoň nezavadzia.“

Trpezlivosť vystriedala bezhlavá hádka. Skákali do seba ako bez vychovania. Len čo prekonali jazykovú bariéru, vrhali po sebe tie najostrejšie slová, ak poznali. Už o krátku chvíľu k nim vtrhol Xavier a odtrhol ich od seba. 

Po krátkom pokarhaní šli Phoebs pohľadať. Objala ich obe a tváriac sa, že to bude v poriadku, ich poslala preč. 

V nepriateľskom duchu, naštvané a Alice, šli spať a radosť na prichádzajúci deň vyprchala.

 

Po tom, čo si povedali, sa na seba len ťažko mohli pozrieť. Maskérky ich upravili skôr, než vyrazili svojou minidodávkou, s Gasom za volantom, Jeffom, Canom a Andreasom sa vydali na cestu.

Andreas sa na nich spredu podchvíľou otočil, no zakaždým len mlčky hľadeli každá von vlastným okienkom.

„Deje sa niečo?“ spýtal sa asi v polovici cesty, avšak nebolo toho, kto by mu odpovedal. Mysleli si svoje zahryznúc si do jazyku.

Keď ich Gas vyložil, zo zákulisia počuli hlasné skandovanie fanúšikov, ako nedočkavo vyzývajú skupinu, na ktorej koncert si kúpili lístky, aj keď mali vystúpiť až o hodinu. Ony ako predskokanky hrali zanedbateľnú úlohu. Jediné, čo mali spraviť, bolo nič výrazne nepokaziť a dať o sebe svetu vedieť.

Phoebs bola hotová. Nechcela tam ísť. Od strachu dostávala do brucha kŕče. 

„Ja to nedokážem. Alice mala pravdu, nezvládnem to!“ zvolala na pokraji záchvatu. Oprela sa o podporný trám a tvár skryla do dlane, druhou si stále zvierala žalúdok, ktorý jej skákal do krku.

Can spravil len krátky záber, aby sa nepovedalo a otočil sa na na opačnej strane stojacu Alice.

Dievčatá Phoebs objali. 

„Je hlúpa. Podľa mňa ti to nakoniec šlo dosť dobre.“ Zdvíhanie sebavedomia nezaberalo.

„Neplač hlavne. Toto bude výnimočný deň. Určite,“ presviedčala ju i Allison. „Ak si kvôli nej teraz rozmažeš make-up, ja ti sľubujem, že obetujem svoje nechty a spravím jej menšiu plastickú úpravu tváre.“

Pousmiala sa. S tým výrazom, akým to vykladala, bola neuveriteľne komicko-násilná, ale hlavné bolo, že to trošku zabralo. Dokonca sa zasmiala a obe znova objala.

„Stále mám trému,“ priznala zvierajúc si žalúdok.

„Ani nehovor, lebo to chytí aj mňa.“

Tinu našťastie ešte motýlici v žalúdku nezaťažovali, a tak ešte celkom pokojná dokázala zaplniť medzeru v zázname a zhrnula, aké je to čakať na svoju chvíľu. Presvedčená, že to bude v poriadku, prijala správu, že sa majú pripraviť každá k schodíkom, ktorými vyjdú hore.

Doliehal k nej hlas, ktorý ich práve krátko uvádzal. Ozýval sa celým priestranstvom. 

Spravila prvý krok a vravela si, že to bude v pohode.

Pri druhom kroku sa o tom snažila presvedčiť.

S tretím prišla otázka - Čo ak to pokazí?

Banálnych osem schodov stačilo, aby si sebou prestala byť istá. Keby bol ešte jeden, bola by schopná obrátiť sa.

Vyšli na to vyvýšené pódium, odkiaľ práve ktosi schádzal ukazujúc na ne. Pozrela dole a videla to množstvo ľudí, keď ju prepadla panika. Napádali jej myšlienky, ktoré by nemali, ak sa má sústrediť - mala pocit, že tam nepatrí.

Od napätia pri spustení hudby, do ktorej mali začať spoločne spievať refrén, jej sčerveneli končeky uší a nevydala ani hláska. Hlas sa jej zasekával, mikrofón v ruke chvel. Úvodné verše teda odspievali bez nej a Tina sa snažila aspoň opakovať po ostatných už od začiatku dosť akčnú zostavu, štartujúcu hneď na to.

Pozreli na ňu s otázkou s otázkou, ktorá sa dala jasne vyčítať z ich prestrašených tvárí. Keď sa hovorí o „nich“, myslí sa tým Phoebs a Allison, pretože Alice tvorila samostatnú jednotku.

Keď Phoebs a Allison, ktoré tancovali vpredu, dospievali svoje sólové úseky, prišiel čas pre zvyšné dve členky. Mali pretancovať dopredu do rovnakej úrovne, tu sa to ale zvrtlo úplne inak.

Alice počas svojej pol minútky slávy vyšla o kus dopredšie, než mala a hrala to, akoby jej tam ostatné mali robiť iba pohyblivé krovie.

Tina na ňu zazrela. Vykašľala sa na choreografiu a bez pomyslenia na to, čo za následky jej konanie môže mať, naklonila sa cez okraj plošiny k stojacím pod pódiom a spievala pre nich, na just. Neprestala s nimi komunikovať, ani keď to mala prevziať znovu Alice. Videla, ako jej naznačuje, aby cúvla a robila, čo mala, ale vodu kázala a víno pila. 

Schmatla Tinu za rameno a odstrčila ju za seba, a sama sa postavila do stredu.

Nepomohlo ani keď jej mimo mikrofón All s Phoebs šeptom dohovárali. Obišla Alice a postavila sa priamo pred ňu.

Náhla vzbura proti Alice ju zamestnala od trémy natoľko, že zdravý rozum tiež nedostal svoje slovo.