Už nikdy ticho 2: kapitola 8

V dodávke vládlo aj cestou „domov“ ticho. Tento raz mlčal aj Andreas, avšak bolo to len ticho pred búrkou.

Kým sa vrátili, zotmievalo sa a večer-nevečer, pozval si ich na koberček.

Usadil sa v pracovni za svoj stôl a na oko vyrovnane vytvoril z rúk striešku.

Po tom, ako nič nevravel v aute, Tina nečakala už na túto tému vôbec nič a v dojme, že žiaden veľký prehrešok nespravila, naďalej si sadala od Alice najďalej ako sa len dalo.

Obe si ich premeral, ako Tinu tak Alice. Obzerali si či už stenu, alebo chlpatý koberec na parketovej podlahe, akoby tam nebol už od nepamäti. 

Poveril Cana, aby im pripojil na jeho plazmový monitor, dostatočne veľký aj na to, aby slúžil ako domáce kino, záznam z ich pódiového predstavenia a potom pokračoval v natáčaní.

„Tak si spolu pozrime, čo to dnes bolo zač.“

Vážne, bez akejkoľvek mimiky nechal prebehnúť celých tých celých tri a pol minúty.

„Na úvod musím povedať, že som počul a videl množstvo vašich skúšobných záznamov. Hlasovo ste pripravené spievať spolu aj pred veľkým hľadiskom, to vám musím uznať. Pohybovo taktiež. Dokonca, Phoebs, dnes ti to veľmi šlo,“ prihovoril sa priateľke sediacej medzi Tinou a Allison.

Potešila sa a zdieľala s nimi naradostené úsmevy.

„Tina a Alice, spoločná choreografia vám dokonale sadla a myslím, že v tomto smere môžete mať ešte veľký potenciál, ale čo to dnes malo znamenať?“

Úsmevy im skysli.

„To bolo tri a pól minúty katastrofy! Čo ste robili celý ten mesiac, čo ste mali spolu stráviť? Ste pre mňa obe obrovským sklamaním. Ešte nikdy som nič horšie nevidel. Čo ste tým chceli dosiahnuť? Nie je to o jednotlivcovi. Vy ste skupina. Skupina! Poznáte to slovo? Viete, čo to znamená? Musíte pracovať spolu ako jeden celok. Chyba jednej padá na meno skupiny. Nielen, že ste zosmiešnili seba, zhodili ste rovnako Phoebe a Allison. Viete, čo ste svojím konaním spôsobili? Viete na koho koncerte ste to boli? Zaručil som sa svojím menom. Nebudem sa diviť, ak teraz budú odvolávať ďalšie akcie, na ktorých ste sa mali zúčastniť. A to sa môže stať, ja sám by som to spravil byť na ich mieste. Alice, Tina, ja neviem, či ste celý život čakali, na šancu, aby ste si to takto pokazili  zrušil som s vami zmluvu v polovici leta. Chcete to?!“

Kajúcne pokrútili hlavami. Nebolo im do reči a pravdepodobne by spravili aj nemožné, aby minulosť napravila.

„Nech sa to na najbližších vystúpeniach nezopakuje. Máte týždeň na to, aby ste sa zmierili alebo sa spolu aspoň naučili vychádzať, pretože buď odíde jedna z vás a ja spravím z B.REAth bez výčitiek svedomia trojčlennú skupinu bez jednej z vás dvoch, alebo preruším zmluvu s oboma a nájdem tretie dievča, čo si to bude vážiť. Nikto nie je nenahraditeľný.“

Nastalo ticho. Žiadna z nich sa neodvážila povedať ani slovo.

Tina sa cítila horšie ako dieťa kľačiace v kúte. Tvár mala ochabnutú. Pozrela na Alice, ktorá sa jej musela nezvyčajne podobať. Ani jedna toto v skutočnosti nechcela. Ich nezhoda mohla prerásť do konca všetkého, na čom im záležalo. Pohľadom nateraz uzavreli mier, aj keď im nebolo jasné, či a ako ho dodržia.

Znovu Andreasovi prikývli.

Phoebs a Allison zaprial dobrú noc a dal im na ďalší deň voľno, zatiaľ čo Tine a Alice nechal za trest dostatok času na naučenie sa spolužitiu. Zámienka sa už veľmi jednoducho nájde.

Osamejúc sa Andreas vyjadril do kamery. Po zhasnutí červeného svetielka poveril Cana odpovedať mu na dôležitú otázku.

„Chlapče, neraz si sa mi overil ako spoľahlivý kameraman. Vieš o našich dievčatách veľa, často si s nimi,“ odmlčal sa na krátko. „Mali by sa plne sústrediť, no namiesto toho sa rozptyľujú roztržkami medzi sebou a rôznymi inými vecami odďaľujúcimi ich pozornosť od kariéry. Chcem, aby si si vzal zajtra na starosť ako sa to s Tinou a Alice bude vyvíjať,“ povedal polohlasne, uvažujúc nad niečím dopredu.

Pre sotva dvadsaťjeden ročného kameramanského začiatočníka to bola pocta. Po Canovom súhlase Andreasove svetlomodré oči náhle zapôsobili oveľa chladnejšie a prenikali až do špiku kostí. Znovu zapol svoj monitor a klávesovou skratkou zapol obrazy z kamier z rôznych miestností rôznych budov. Boli to desiatky sledovaných častí celého areálu, aj tých najzanedbateľnejších. Andreas bezpochyby vedel o všetkom, čo sa chcelo diať bez jeho vedomia. Zmonitorovanú mal aj halu na prízemí. Keď sa Can pri tom pohľade snažil zorientovať, odkiaľ to má pohľad, uvedomil si, že to musí byť sponad rozpisov.

Zostávalo mu neuveriteľne horúco. Vždy, keď sa dohadovali s jeho Allison na ich tajnom stretnutí, otočili sa k rozpisom, tváriac sa, že si prezerajú plány na deň, a aby im nikto pri tom nevidel do tvárí. A pritom...

Neisto pozrel na zamestnávateľa. „Vy ste to vedeli?“

Andreas na neho stále tak uprene hľadel. Bola to nespochybniteľná odpoveď.

Chlapec s ním dlhšie neudržal očný kontakt, pálil a bolo to, akoby mu videl až na dno hĺbky duše, na všetky jeho prehrešky. Uhol, ako porazený, na kolenách prosiaci svojho kata o milosť. 

„Dal som ti šancu, no zdá sa, že ani jeden z vás sa nezmenil. Stále sa nedokážete naučiť, poslúchať, dodržiavať pravidlá a búrite sa. Ako Lukas, tak aj ty.“ V tom, na prvý dojem, sklamaní číhala aj dávka povýšenosti. „Varoval som ťa. Upozornil.“

Prestal chlapca mučiť a otočil sa späť k monitoru. Cez kameu vo výťahu sledoval, ako dievčatá jedna po druhej miznú vo svojich apartmánoch.

„Zajtra,“ vyslovil jasne s ostrosťou dýky, „spravíš, čo som ti povedal, a potom si zbalíš veci a viac ťa nechcem vidieť v blízkosti akéhokoľvek miesta, kde sa budeme pohybovať.“

Prepustil ho z miestnosti zdvihnúc telefón. Práca na dnešok neskončila. Zatiaľ, čo dohodoval na zajtrajšok poradu so všetkými pedagógmi, čo zamestnával, stále nespúšťal oči z Cana prechádzajúceho z dosahu jednej kamery do druhej až do zamestnaneckej ubytovne.

Po vybavení posledného hovoru sa spokojne oprel o operadlo svojho čalúneného kresla Krátko po polnoci dokončil svoju prácu na notebooku. Zmáhala ho únava. Dokumenty, z ktorých informácie spracovával, odložil do zásuvky a zakódoval. Monitor nechal naďalej bežať, aj keď odišiel spať do vedľajšej izby. Znepokojovalo ho, keď nemohol mať všetko pod dohľadom celých dvadsaťštyri hodín, ale to nie je v ľudských silách. Dokonca ani v tých Andreasových nie.

Dlho do noci boli stránky takmer zabudnutého denníka máčané veľkými horúcimi kvapôčkami. Na Tinu doliehala samota. V maminej izbe viac útechu nenájde. Teraz prišiel ten moment, keď si uvedomila, čo sa odohralo. Viac tu jej mama nie je. Obklopovala ju čoraz väčšia prázdnota.

Rozhodla sa, že už viac nebude ako kôpka nešťastia. Bude sa snažiť s Alice vychádzať ako to len pôjde. Uvidí podľa toho, ako sa bude snažiť aj ona a uvidí, či to pôjde, alebo nie.

Túžila vstať a vo svojej maľbe vyjadriť svoje zranené vnútro, vôľa však sama bez nástrojov nič nezmôže. Vzala teda do ruky papier a pero a namiesto toho, aby si začala aspoň kresliť, ruka spisovala ďalšie slová. Riadok z niekoľkých slov, potom ďalší a ďalší. Nerozmýšľala nad tým, čo chce napísať, toto nešlo z hlavy, ale zo srdca, až vznikla prvá a druhá strofa. Vo svojej hlave počula hudbu. Podnecovali ju zvuky, z ktorých by inokedy sama v prázdnom byte mala strach, ale dnes v noci akoby chránená neznámou a pritom takou blízkou bytosťou ju zabuchnutie nejakého okna, šum lístia stromov, či spanilý štebot zobudeného vtáčika ničím nestrašili. Vytvárali zvláštny rytmus.

Dostala vnuknutie. Schytila telefón a krátko prezvonila Phoebs. Ak už spala, nechcela ju budiť, no ak bola hore, dúfala, že odpovie.

Stalo sa. Aj Tine krátko zahrala zvučka.

Nestarajúc sa o fakt, že bude pomaly štvrť na jednu ráno, oblieka sa a náhlila k výťahu. Pri dverách chvíľu uvažovala, či pôjde obutá iba v papučiach a prebehne len tak, alebo si má nazuť tenisky, keď je vzdialenosť medzi ňou a priateľkou bolo jediné poschodie.

Hlas, ktorý jej našepkával, aby si obula tenisky, nevnímala ako nič nezvyčajné, iba ako vlastné rozhodnutie.

U Phoebs ju čakalo menšie prekvapenie. Vo dverách ju vítali dve usmiate tváre.

„S Allison ste si museli čítať myšlienky. Volala tesne pred tebou.“

Nechala Tinu vojsť.

Nasledovala ju do kuchyne.

„Varím akurát vodu na čaj Dáš si aj ty?“

Tina milovala čaje, teda bola vďačná.

Tretiu vytiahnutú šálka, ktorú Phoebs vylašovala z dresu, postavila k tým dvom predchádzajúcim a rovnako do nej pripravila na zaliatie sypaný čaj. Fascinujúca bola jej zanietenosť pri tejto príprave. 

Čoskoro bol hotový. 

Tina dostala tú s nápisom „naj sestra“.

„Máš brata, či sestru?“ spýtala sa natočiac ju nápisom dopredu. 

Phoebs sa pousmiala, spomenula si na staré časy. „Brata... Teda troch,“ spresnila a zabávala sa na ich prekvapení.

„Mladších?“

Pokrútila hlavou a v ich sprievode prešla na opadnú stranu bytu. „Najstarší má dvadsaťtri, potom druhý dvadsať a najmladší osemnásť.“

„Prečo si sa nepriznala už skôr?“ žmurkla na ňu Allison. „A sú pekní?“

Zvraštila tvár, akoby boli vážne odporní. Najhnusnejší na svete. „Podľa mňa nie, ale iné baby na nich letia.“

Zasmiali sa a vyšli na balkónik. Vonku bolo príjemne, konečne po tých horúčavách a Phoebs im vykladala históriu zvyšných dvoch šálok. Aj tie dostala od bratov. Pospomínala niekoľko príhod z ich farmy v Texase, v ktorých boli, ako inak, zapletení práve oni traja.

Pôsobili ako vážne skvelí chalani, ktorí sa správajú ako chlapci a chránia svoju mladšiu sestričku, ktorú takisto môžu trápiť iba oni. Nikto iný.

Smiali sa na predstave toho, ako medzi sebou pred rokmi ako deti súperili a jeden z nich skončil tvárou v kravskej hnedej hŕbe, keď Tina zazrela vonku pohyb.

„Phoebs, tamto sa ktosi zakráda,“ prižmúrila oči.

„Ja viem,“ odpovedala pokojne, akoby sa nič nedialo.

Allison tú postavu rozoznala. „Veď to je... Nie je to...?“

„Áno, Alice. Každý piatok sa o jednej vykráda von.“

„A to nám hovoríš len tak?“

„Ako sa jej podarilo dostať von? V hale už nie je recepčná?“ čudovala sa Tina. Nešlo jej do hlavy, ako to, že ju nikto neprichytil, najmä ak to opakuje každý týždeň.

Pokrčila plecami. „Na túto stranu je výhľad iba z môjho balkónu a balkónu zo spoločenskej miestnosti. Vždy jej to trvá vykradnúť sa tak okolo desiatich minút, pretože strážnici hliadkujú po obvode areálu, a odkedy sa na ňu v máji Andreas nahneval, že meškala na jedno z kôl konkurzu, je veľmi opatrná.“

Allison sa zatvárila maximálne hrdo. „Na druhú časť hádanky som prišla ja,“ prefíkane sa zaškerila. Čupla si k okraju balkónu a predsa obetovala jeden zo svojich upravených nechtov. Ukázalo sa, že sú tam padacie dvierka maskované dlaždičkami. „Na mojom balkóne sú rovnaké. Na spodnú stanu balkóna je pripevnený skladací rebrík. Stačí ho uvoľniť.“ Spravila tak. „A keďže na seba všetky terasy špirálovite nadväzujú...“ usmiala sa. „Núdzový východ,“ dodala prosto. 

Phoebs sa nahla nad dieru. „To je výška,“ skonštatovala. „Tina, ty sa radšej nepozeraj, keď máš strach z...“ otočila sa na miesto, kde ešte pred chvíľou stála.

Vošla dnu, a tu videla prichádzať dievčinu s teniskami v rukách.

Bez slova sa na balkóne obula a podišla k začínajúcemu sa rebríku. „Idem za ňou. Chcem vedieť, kam to uteká.“

„Neblázni, vyhodia ťa,“ dohovárala jej Allison.

„Možno ma vyhodia, aj keď to nespravím. Sme jedna skupina, počula si Andreasa. Chyba jednej ide na všetky,“ odmlčala sa. „To dnešné vystúpenie ma mrzí. Kvôli vám.“

Chvíľu na seba hľadeli, no potom Phoebs prešla mĺkvo dverami.

„Vážne ma to mrzí,“ zavolala za ňou strácajúc nádej, že sa na ňu nehnevá.

„Ja viem,“ ozvalo sa, keď sa vynorila obutá, podávajúc Allison sandále. Predbehla Tinu a začala zliezať dole.

„Čo to robíš, Phoebs, budeš mať problémy, ak sa na to príde.“

Zdvihla hlavu spod úrovne balkóna. „Sama si to povedala, sme skupina.“

Tina sa obrátila na All, že jej to vyhovorí, ta ju však nasledovala. Nevedela, čo povedať. Bola rada, že ich mala možnosť spoznať.

„Baby, počkajte na mňa, ja mám strach z výšok!“ zakričala šepotom.